Mladý Juraj vyrastal v rodine, kde sociálne cítenie bolo súčasťou každodenného života, pomoc iným a spolupatričnosť k dedine bola veľká. Mal svoje predstavy, túžby a očakávania, ktoré si chcel naplniť. Bol dobrým žiakom a študoval na strednej škole v Dobšinej. Kraj „bulinerov“ – prisťahovalcov z Nemecka, ktorí prišli pred rokmi ako dobrí odborníci na spracovanie železnej rudy a pracovali aj v baniach na Júliuse i v Dobšinej pri spracovaní železnej rudy. Vtedy ešte netušil, že práve to sa mu v budúcnosti môže stať osudným.
Mladý Juraj chodil na strednú školu v Dobšinej. Začala II. svetová vojna a potom vypuklo Slovenské národné povstanie. Keďže Dobšina a Vyšná Slaná boli od centra povstania vzdialené cca 70 km, cez kopec bol Šumiac, Telgárt, bola to oblasť, kde sa pohybovali partizáni rovnako ako aj v lesoch pri Vyšnej Slanej a okolí, o odozvu ideálov povstania nebola núdza. Mladý Juraj sa nadchol pre myšlienky ideálov SNP začal sa viac zaujímať o partizánov, mnohokrát partizáni prišli aj do mlyna po múku a iné potraviny, a keďže jeho otec tiež nebol proti, pomáhali, ako sa dalo. Mladý Juraj často bol v lese s partizánmi a vedel aj o veliteľovi Adlerovi, ktorého neskôr chytili Nemci a obesili v Dobšinej na námestí.
Juraj sa možno v škole aj zdôveril kamarátom o svojich tajomstvách. Lenže v triede s ním boli aj chlapci, spolužiaci z Dobšinej, ktorí mali blízko k Nemcom a mnohí s nimi aj spolupracovali. Jedného dňa sedel Juraj doma za stolom a videl ako uličkou do mlyna kráčajú ozbrojení Nemci a spolu s nimi jeho spolužiak z triedy Hans Jensen. Keď to videl otec, povedal mu, aby cez okno a záhradu ušiel do neďalekého lesa, ktorý bol len pár metrov od mlyna. Juraj, mladý 18 ročný, vôbec nepočítal s tým, že by ho spolužiak udal. Odmietol otcovo upozornenie a hovoriac: „Ja som nič neurobil, nemám prečo utekať,“ ostal doma. To bola jeho osudná chyba.
Nemci vošli do domu a okamžite Juraja zatkli. Odviedli ho na vyšetrovanie do Dobšinej a spolu s ním aj ďalších mužov zo Slanej. Jeho otec, keďže ako mlynár mal kamarátov a známych, si myslel, že ho dostane zo zajatia. Po niekoľkých dňoch z Dobšinej mužov previezli do Spišskej Novej Vsi. Aj tam šiel otec orodovať za syna, ale bezvýsledne.
Juraj, mladý muž, ktorý sa fyzickej práce nebál, spolu s ostatnými mužmi bol poslaný na nútené práce do Nemecka. Najsamprv do Bergen-Belsenu a potom do Dachau. Podmienky boli v koncentračných táboroch známe a vieme o nich už teraz takmer všetko.
Juraj, v apríli 1945 na prahu oslobodenia, v koncentráku Dachau zomrel. O jeho pôsobení a smrti porozprával jeden cigán zo susednej dediny, ktorý mal to šťastie, že prežil a po príchode domov všetko povedal.
V Dachau v tom období nielenže Nemci zabíjali svojich zajatcov a väzňov, ale väzni umierali aj z vyčerpania, podvyživení a do toho všetkého prišli choroby. Aj tam väzni zomierali na týfus. Podľa výpovede spoluväzňa, ktorý mal to šťastie, že prežil, aj keď potom neskôr zomrel aj on, ale už doma a v oslobodenej krajine, v jedno ráno Juraj zoslabnutý, hladný, chorý s horúčkou odmietol vstať z prične. Po príchode z práce už spoluväzni Juraja tam nenašli. Skončil niekde zastrelený v spoločnom hrobe s ostatnými spoluväzňami. Bolo to len pár dní pred tým ako Američania oslobodili Dachau.
Keď som sa oženil a môj svokor Ján, brat Juraja, ako aj brat Ondrej a celá rodina rozprávali, čo sa s Jurom stalo. Veľmi ma to zaujalo, pretože história a najmä vojnová ma veľmi zaujíma. Aj keď rozprávanie bolo zaujímavé a zároveň smutné, vždy boli odlišnosti o tom, kde Juro zahynul, zomrel. To mi vŕtalo v hlave a dal som sa do hľadania pravdy.
Napísal som list na Slovenský Červený kríž, oddelenie pátracej služby a na moje veľké prekvapenie mi prišla odpoveď o tom všetkom, čo už napísal.
Mňa stále prenasledovala myšlienka, že chcem byť na mieste kde Juraj, strýko mojej ženy chodil, žil a prežil posledné mesiace svojho života. 
Otvorili sa hranice a my sme spolu so švagrom Janom, mojím synom a zaťom vycestovali do Dachau. Plní očakávania čo uvidíme a či naozaj nájdeme poslednú stopu nášho Juraja. Po príchode do Dachau sme navštívili miesta, kde stál koncentračný tábor, prešli sme ešte miesta, ktoré sú určené na exkurziu a prehliadku. Zašli sme na miesto, kde prichádzajú všetci návštevníci, aby vzdali úctu tým, čo zomreli v Dachau, zapálili sme sviečky a uctili si pamiatku zomretých.
Potom sme sa vybrali do archívu a tam nám dali záznamy o tom, kedy kto zomrel, odkiaľ pochádzal a všetko, čo o ňom mali. Juraj bol v zaisťovacej väzbe. V knihe všetkých zomretých, ktorá sa nachádza v akejsi pamätnej izbe koncentráku, sme našli aj jeho meno.
Najviac sme boli prekvapení z toho, že každý štát, ktorého občania tam zahynuli, mal svoju pamätnú tabuľu a čuduj sa svete!, pamätnú tabuľu občania SR tam nemali. Boli sme z toho smutní. Po návrate domov som to napísal ministrovi zahraničných vecí (p. Lajčákovi) a odpoveď od neho znela, že sa vynasnažia, aby tabuľa tam bola. Nebol som tam teraz, ale azda pán minister splnil, čo sľúbil. (Bolo to v roku 2014.)
Dňa 7.10.2015 som písal na informačné stredisko v Dachau a odpovedali mi, že tabuľa slovenským občanom tam nie je umiestnená.
Ivan Pajtaš, Humenné
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).