V Klenovci, podobne ako v ďalších mestách a obciach na Slovensku, zavládla radostná eufória a bojové vzrušenie. Ešte v ten deň sa v obecnom dome prihlásilo do povstaleckej armády veľa miestnych obyvateľov. Predovšetkým vojaci v zálohe a mladí dobrovoľníci. Zaregistroval sa aj otec Pavla Hrušku a narukoval do Hnúšte. Odtiaľ ho preložili do posádky v Brezne. Syn Pavel Hruška mal len štrnásť rokov a nemohol nastúpiť s otcom. Ostal doma, aby pomohol mame spolu s mladšou sestrou na gazdovstve. Práce bolo neúrekom - čakal ich zber raže a ovsa, ale najmä vykopávanie zemiakov, tunajšieho "chleba" na málo úrodných klenovských políčkach.
Začiatkom septembra 1944 Martin obsadili nemecké vojská a do Klenovca prišli evakuanti z tohto mesta. Revolučný národný výbor ich rozmiestnil na bývanie do jednotlivých domov. Stravovanie mali zabezpečené zo spoločnej kuchyne, ktorú zriadili v dome Hruškovcov. V októbri prijala obec ďalších evakuantov. V ich kolešni na Cisárskom sa ubytovala rodina Kožuchovcov. Niekoľko detí spávalo v izbe, ale dospelým sa ušlo miesto len na sene v stodole.
Zatiaľ čo Gemer-Malohont bol na okraji povstaleckého územia a v Klenovci vládol relatívny pokoj, z rozprávania Kožuchovcov sa dozvedeli o hrdinstve vojakov a partizánov v bojoch pri Strečne a v Turci. V polovici októbra sa aj v Rimavskej doline začali boje. Nemci zaútočili na povstaleckú obranu pri Rimavskej Bani, ktorú povstalci čoskoro museli opustiť. Nemecké vojsko obsadilo Tisovec a pokračovalo v bojoch smerom na Brezno.
Okolité vrchy sa okamžite zaplnili obyvateľmi, ktorí utekali pred nepriateľským vojskom smerom z juhu okresu. Prechodné prístrešie našli v kolešniach od Klenovca až po Klenovský Vepor. Bola to oblasť, ktorú Nemci pri útoku na Banskú Bystricu obišli.
Koncom októbra 1944 sa po zatlačení Povstania do hôr vrátil domov aj otec Pavla Hrušku. Obyvatelia Klenovca a jeho okolia začali intenzívne pomáhať partizánom. Na klenovských vrchoch pôsobil partizánsky zväzok Chruščov so sídlom v Tepličnom, ktorému velil Alexej Michajlovič Sadilenko, a 6. oddiel Mastek partizánskej brigády Jánošík, jej veliteľom bol Ernest Bielik. Časť tohto oddielu vyvíjala činnosť na vrchu Grúň, kde bolo sídlo Okresného výboru KSS a R ONV z Hnúšte.
Chalupa Hruškovcov na Cisárskom, nachádzajúca sa nad Rástočným, sa stala miestom, kde sa zastavovali partizánske skupiny, keď išli na akciu, alebo sa z nej vracali, aby si trochu oddýchli a niečo si zajedli. V rodine Hruškovcov mali rádiový prijímač na batériu, z ktorého sa dozvedali o situácii na frontoch a o najnovších udalostiach v domácej a zahraničnej politike. Tieto správy odovzdávali partizánom a ilegálnym pracovníkom.
Neskôr sa k nim uchýlili rasovo prenasledovaní Židia, napr. pani Janoušeková, manželka staviteľa - podnikateľa, ktorú Pavel Hruška po týždni ukryl na bezpečnejšom mieste na klenovských vrchoch. Pána Jelínka so synom z Rimavskej Soboty, v tom čase patriacej Maďarsku, sprevádzal na stretnutie s Ondrejom Klokočom, predsedom R ONV, sídliacom na Grúni. Tam mu odovzdal dôležité správy o situácii v Maďarsku. Pavel Hruška ako mladistvý sa zúčastňoval aj na odovzdávaní potravín, oviec a dobytka od miestnych obyvateľov na partizánsky štáb v Tepličnom, kde dodávky preberali partizánske stráže.
Po priblížení sa frontu k územiu Gemera a Malohontu v decembri 1944 zosilneli akcie nemeckých vojsk proti partizánom. Okrem zabezpečovania potravín, nocľahov a prania bielizne, partizáni odovzdávali Hruškovcom aj poškodené zbrane, aby ich dali opraviť v Utekáči. Koncom decembra 1944 Pavel Hruška mal v drevenici dva ľahké guľomety, tri bubienkové samopaly a tri pušky. Našťastie ich dobre ukryl v kope slamy za maštaľou a počas razie ich nemeckí vojaci nenašli. Vtedy ich všetkých vyhnali z chalupy a odviezli na Ráztočné, neskôr do Klenovca.
Štrnásťročného Pavla Hrušku čakalo po vojne dokončenie štúdia, neskôr sa podieľal na obnove lesov. V povojnovom období obyvateľom nechýbal pracovný elán a dokázali z ruín a popola vzkriesiť celú krajinu. Vybudovať školy, nemocnice, závody a podniky, ktoré dali prácu státisícom ľudí. V súčasnosti tieto pozitívne skutočnosti sa nedoceňujú. Niektorí mienkotvorcovia nechcú vidieť biedu, čo zavítala do mnohých rodín. Pre takúto spoločenskú nespravodlivosť bojovali a zomierali protifašistickí bojovníci?! Určite nie.
––––-

Poviedka Mladý pomocník partizánov pochádza z knihy Magdalény Lavrincovej Človek zomiera dvakrát, ktorá vyšla v Bratislave v roku 2014. Autorka v nej spracovala 90 profilov a príbehov ilegálnych pracovníkov a partizánov, ich pomocníkov, ako aj rasovo prenasledovaných osôb a politických väzňov. Mgr. Magdaléna Lavrincová pracovala ako redaktorka v mnohých masmédiách vrátane dvojtýždenníka Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Je absolventkou Fakulty osvety a novinártva Karlovej univerzity v Prahe (dnes Fakulta sociálnych vied). V súčasnosti sa venuje literárnej tvorbe.
Pani Magdaléna v Úvode svojej knihy nám o. i. pripomína: "Státisíce ľudí na Slovensku sa zaslúžili o víťazné ukončenie druhej svetovej vojny. O mnohých sa takmer nič nevie, ba niektorým sa nezachoval ani hrob, hoci v pamäti národa by mali zostať všetci, ktorí sa zúčastnili na protifašistickom odboji. Človek zomiera dvakrát. Prvý raz, keď nastane jeho fyzická smrť, druhý raz, keď odumrie v spomienkach. Je veľa ľudí, medzi nimi protifašistických bpjovníkov a občanov, ktorí zažili hrôzy vojny a preukázali hrdinstvo. Hlavná myšlienka knihy, ktorú autorka nazvala Človek zomiera dvakrát... je, aby sa nezabudlo na nich a žili aspoň v našich spomienkach. "

































Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, neskôr na právnickej akadémii v Košiciach. Pôsobil ako praktikant na banskom úrade v Sedmohradsku, od 1891 banský komisár v Banskej Bystrici, od 1896 hlavný banský komisár na Ministerstve financií v Budapešti. Významným podielom sa zúčastnil na príprave banských zákonov a na organizovaní banskej administratívy. Venoval sa najmä problémom banského práva, je autorom početných štúdií uverejňovaných v odborných časopisoch. Vydával ročenku banského a hutníckeho priemyslu, v r. 1899 – 1903 bol hovorcom odbornej komisie pre prípravu banských zákonov.. -MM-
Do školy chodil Brzotíne, potom v Dobšinej, Prešove a Kežmarku, kde študoval filozofiu, logiku, metafyziku a teológiu. Vyštudoval právo v Bratislave a Győri, pracoval ako právnik v advokátskej kancelárii v Prešove a v Pešti. V novembri 1773 sa usadil v Rožňave a pracoval ako praktizujúci právnik, pracoval ako tabulárny sudca Turnianskej, Hontianskej, Abovskej a Gemerskej župy. V rokoch 1790 – 1794 bol hlavným notárom Gemerskej župy. Venoval sa vedeckej činnosti v oblasti práva, ale jeho záujem sa sústreďoval aj na vzdelávanie osôb s poruchami sluchu. Bol priekopník liečebnej pedagogiky. Jeho zásluhou otvorili v roku 1802 vo Vacove (Vác, dnes v Maďarsku) ústav pre hluchonemých, hoci sa pokúšal ho založiť v Rožňave (za dva roky sa mu podarilo pre novovznikajúci ústav zozbierať 80-tisíc zlatých a daroval by mu vlastný dom v Rožňave). Štátne výchovné zariadenie pre hluchonemé deti a mládež vo Vacove zostalo takmer 80 rokov jediným svojho druhu v Uhorsku. Jeho menom bol pomenovaný ústav, ktorý sa oficiálne nazýval Štátom podporovaný ústav Andreja Chazára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave (1901 – 1939). -MM-
Študoval na Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici, kde v roku 1962 maturoval. Pôsobil v Revúcej, v rokoch 1964 – 1968 ako majster odborného výcviku na Lesníckom odbornom učilišti, 1968 – 1977 ako organizačný a vedúci pracovník Domu kultúry, od roku 1977 až do odchodu do dôchodku ako vedúci referent propagácie podniku Lykové textilné závody. Sústavne sa venoval kultúrnemu a literárnohistorickému výskumu Revúcej a Gemera, organizovaniu divadelného, kultúrno-spoločenského a športového života, zhromažďovaniu fotodokumentácie. Je autorom mnohých časopiseckých článkov a mnohých rozsiahlych monografických prác o Revúcej a jej dejateľoch. -MM-
Po ľudovej škole v Rovňanoch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite v Bratislave. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších publikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
V roku 1954 zmaturoval v Rimavskej Sobote a začal študovať na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, kde neskoršie na Katedre algebry a teórii čísiel pracoval až do konca života. Venoval sa najmä teórii grafov a teórii čísiel a k tejto téme napísal priekopnícke práce, ktoré majú bohatú odozvu nielen slovenských, ale prevažne zahraničných matematikov. Vydal okolo 20 publikácií a tiež pripravil niekoľko televíznych scenárov zameraných na popularizáciu matematiky. Bol spoluzakladateľom časopisu Matematické obzory a šéfredaktorom časopisu Acta Mathematica Universitatis Comenianae. Mnoho energie venoval aj mladým talentovaným študentom. -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Ako uhorský politik bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. -MM-
Študoval v Bratislave, Revúcej a Rožňave, kde maturoval. Po štúdiu pedagogiky a psychológie na Vysokej škole padagogickej v Bratislave pôsobil ako učiteľ vo Vernári a v Poprade. Počas 2. svetovej vojny účastník ilegálneho protifašistického hnutia, bojoval pri Telgárte a v oblasti Magurka a Muránska planina. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva a kultúry, v rokoch 1959 – 1966 bol riaditeľom Výskumného ústavu pedagogického, do roku 1979 pôsobil na Katedre pedagogiky FFUK v Bratislave. Zároveň bol členom viacerých pedagogických spoločností. Zaoberal sa dejinami pedagogiky, didaktikou, teóriou výchovy, riadenia a organizácie školstva. Vydal niekoľko odborných monografií, publikoval najmä v časopisoch Jednotná škola a Pedagogika. Za účasť v SNP a za pedagogickú činnosť bol viackrát vyznamenaný, naposledy Medailou J. A. Komenského a Zlatou medailou UK. -MM-
Absolvovala textilný odbor na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti. Neskôr študovala keramiku na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Dominantným materiálom v jej prácach bola oceľ, ktorej pláty zvárala do expresívnych abstraktných kompozícií. Patrí medzi popredné osobnosti slovenského sochárstva, venovala sa tvorbe plastík (soška Igrica, udeľovaná ako cena za pôvodnú audiovizuálnu tvorbu), pomníkov i pamätníkov (Samuel Jurkovič), považuje sa za zakladateľku moderného šperku u nás (brošne, prívesky, ihlice, amulety). Od 70. rokov sa intenzívne venovala tvorbe plakiet, ktoré prezentovala na výstavách Medzinárodnej federácie umeleckého medailérstva FIDEM. Vystavovala v mnohých krajinách sveta a jej diela sú súčasťou zbierok múzeí, galérií i prestížnych zberateľských inštitúcií. Je nositeľkou viacerých vyznamenaní. -MM-
Základnú školu vychodil v Tisovci. Študoval v Kežmarku, v Bratislave a v Jene. V rokoch 1845 –1847 bol učiteľom a evanjelickým kaplánom v Ratkovej. Od roku 1847 pôsobil ako farár v Drienčanoch. Spolu s A. H. Škultétym a Š. M. Daxnerom zapísal množstvo zozbieraných slovenských ľudových rozprávok do takzvaného Codexu tisovského, ktorý dlho patril medzi základné pramene pri vydávaní ľudových rozprávok. Spolu s A. H. Škultétym vydával zábavník Zornička, priekopnícke dielo v našej literatúre pre mládež. Tu publikoval množstvo vlastných próz i básní, určených deťom. Samostatné knižné vydania ním zozbieraných a upravených rozprávok vyšli až posmrtne v rokoch 1904 až 1924. V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote má umiestnenú bustu. -MM-
Základné vzdelanie získal v Dobšinej a Rožňave, potom sa učil za obchodníka. Dôstojník uhorskej domobrany, krátko banský podnikateľ, od roku 1884 mestský policajný kapitán v Dobšinej. Významný predstaviteľ Uhorského karpatského spolku, ktorého jednou z vedeckých činností bolo objavovanie a výskum jaskýň. Spolu s Andrejom Megom a Eugenom Ruffinyim v roku 1870 objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu. -MM-
Základnú školu navštevoval v Slavošovciach, študoval v Ratkovej a Gemeri. Teológiu študoval vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ v Revúcej, v Kunovej Teplici a v Gemeri, ako kňaz v Paludzi a od roku 1793 v Klenovci. Je autorom publikácie Česko-slovenská gramatika – liternica (1805), ktorú gemerský seniorát zaviedol ako učebnicu pre slovenské školy. Písal príležitostné veršované pozdravné prejavy, básne a duchovné piesne. Rozruch vyvolala básnická skladba, ktorú napísal po smrti svojej manželky Kataríny. Erotické podfarbenie opisu jej krásy pobúrilo niektorých vtedajších evanjelických kňazov. Svojou tvorbou prispel k zosvetšteniu slovenskej literatúry a jej rozšíreniu medzi širokými vrstvami obyvateľstva, v jeho veršoch sa objavovali zemepisné a dejepisné reálie a príbehy zo súčasného života. -MM-