Po krátkom výcviku rotu poverili skúšobnou úlohou: jedno družstvo malo odzbrojiť žandárov v Polomke, lebo po vypuknutí povstania a po obsadení Brezna ďalej plnili rozkazy profašistickej vlády a znemožňovali povstalcom plniť úlohy. Po odzbrojení žandárskej stanice dopravili zbrane do Brezna a odovzdali ich partizánskemu štábu.
Keď sa fašisti dostali k Telgártu, prišiel rozkaz, aby sa zúčastnili na obrane tohto dôležitého priestoru. Partizánske útvary bojovali neďaleko železničnej stanice. Fašistom sa podarilo obec obsadiť a zapáliť.
Po ťažkých bojoch jednotku stiahli do Brezna. Ešte pred odchodom rozdelili zásoby chleba obyvateľom Telgártu, lebo nemali čo jesť, ani kde sa schovať. Všetky domy boli v plameňoch. Po príchode do Brezna jednotka si doplnila výzbroj a výstroj a pripravila sa na ďalší boj.
V noci 10. septembra 1944 prepravili vlakom 2000 partizánov k Štubnianskym Tepliciam a pri cintoríne vo včasných ranných hodinách zasadili do boja spolu s francúzskymi a juhoslovanskými partizánmi a partizánmi iných národností. Oddielu velil poručík Július Chovanec, člen partizánskeho štábu A. S. Jegorova. Piata rota pod velením F. Čatloša útočila smerom na obce Svätý Michal a Rebin, ktoré sa im podarilo po ťažkých bojoch dobyť. O tom, že to bol urputný boj, svedčí skutočnosť, že partizánov po boji stiahli do harmaneckých kasární, kde oddiel doplnili výzbrojou, partizánmi a pridelili mu nového veliteľa.
O niekoľko dní oddiel dostal rozkaz: presunúť sa k Turčianskemu Svätému Martinu. Mal približne 500 partizánov. Na druhý deň ho po reorganizácii vyviezli v popoludňajších hodinách z Harmanca do obce Turecká. Vo večerných hodinách velitelia rôt F. Čatloš a Durčík dostali rozkaz: zaútočiť na obec Belá cez Martinské hole. Po ťažkom presune obidve roty v popoludňajších hodinách sa dostali 2 km pred Belú. V skorých ranných hodinách obec dobyli a obsadili. Nemecké vojsko ustúpilo do Žabokrek na pravú stranu obce, kde mali vybudované guľometné hniezdo.
Partizáni zmobilizovali obyvateľov obce Belá, ktorí ochotne pomohli pri kopaní zákopov. Na druhý deň prišiel z Tureckej celý oddiel do Belianskej doliny aj so štábom. Toto bojisko bolo najtvrdšou skúškou gemerských partizánov. Dennodenne ich napádalo nemecké vojsko, ale partizáni hrdinsky bránili Belú a Beliansku dolinu, aby fašisti neprenikli na Staré Hory a do Banskej Bystrice. Nemecké vojsko v dňoch 22. a 23. októbra 1944 začalo veľkú ofenzívu na pozície partizánskeho oddielu v Necpalskej doline. Začalo sa to leteckým bombardovaním a streľbou delostrelectva. Čatloš vyslal jednu čatu, aby zaistila poľnú prístupovú cestu a tým zabránila preniknutiu nemeckých vojsk.
Čata odišla na určené miesto vo večerných hodinách na čele s veliteľom Medveďom. Druhá čata 26. októbra aj s rotou Dutku vo včasných ranných hodinách prešla pod velením náčelníka štábu Júliusa Chovanca a veliteľa roty F. Čatloša na druhú stranu obrany. V noci z 27. na 28. októbra ustúpil celý oddiel do Liptovskej Revúcej, kde sa sústredilo viacero partizánskych oddielov. Hneď v ranných hodinách sa začal urputný boj nemeckých vojsk s našimi partizánmi, ktorí bojovali tak húževnato, že sa podarilo udržať presilu až do popoludňajších hodín, keď nepriateľské bombardovacie lietadlá začali zhadzovať zápalné bomby. V tomto boji bolo veľa mŕtvych, ranených a zajatých partizánov. Zvyšok partizánskych oddielov ustúpil cez Donovaly na Prašivú vo veľmi zlom počasí. Tam prežili zimu v partizánskych bunkroch až do spojenia s Červenou armádou.
Po prechode SNP do hôr sa Florián Čatloš stal veliteľom oddielu Štefánik Druhého partizánskeho pluku Jana Švermu. Partizáni zo Železníka a z jeho okolia, ktorí to prežili, nezložili zbrane. Po krátkom odpočinku na Prašivej 34 gemerských baníkov sa vydalo na cestu domov cez Hornú Lehotu, kde sa zdržali týždeň v bačovskej kolibe. Za pomoci domáceho obyvateľa, ktorý išiel hľadať do lesa svojho syna, sa dostali do Bujakova. Odtiaľ prešli do Muráňa. Koncom novembra 1944 prišli do Železníka. Nebol to jednoduchý prechod, lebo Nemci boli v každej doline a už pri náznaku a podozrení likvidovali nevinných obyvateľov obcí.
V decembri 1944 aj v Gemeri prebiehala neľútostná partizánska vojna proti okupantom. Miestnym partizánskym oddielom výdatne pomáhalo civilné obyvateľstvo. Poskytovalo im potraviny, lieky a iné potreby. Baníci, ktorí mali prístup k výbušninám, im dávali aj dynamit a zbrane. Partizáni, ktorí boli v povstaní, v januári 1945 zorganizovali ukrytie obyvateľov, najmä mužov a mladých žien v baniach na Sirku a v okolí. Boli ozbrojení a pripravení brániť sa.
Zároveň sa stupňovalo vyčíňanie nemeckých protipartizánskych kománd. Dôkazom sú aj dve otrasné udalosti, ktoré nám porozprávala dcéra Floriána Čatloša, Irena Lacková, tajomníčka OblV SZPB v Rožňave. Jedna udalosť sa stala v januári r. 1945. Všade bolo veľa snehu. Veľmi ťažko sa ním brodilo, stačilo urobiť krok a človek sa doňho prepadol takmer do pol pása. Ale partizáni dostali úlohu a tú bolo treba za každých okolností splniť.
F. Čatloš, veliteľ oddielu Štefánik Druhého partizánskeho pluku Jana Švermu, vyslal na prieskum troch partizánov, Zalcera, Prišibica a Selčana, všetci boli zo Sirka - Železníka. Vyrazili ešte za vidna, keďže v januári sú dni krátke a rýchlo sa stmieva. Mali zistiť, či v neďalekej obci sa nenachádzajú nemeckí vojaci, od ktorých im môže hroziť nebezpečenstvo. Už sa zotmelo a čoskoro zavládla čierna noc, ale partizáni sa stále nevracali. Veliteľa sa zmocnil nepríjemný nepokoj.
Keď sa do rána prieskumníci nevrátili, F. Čatloš rozhodol, že s dvoma partizánmi pôjdu za nimi. Len čo vyšli na okraj neďalekého lesa, stali sa svedkami otrasného výjavu. Uvideli postrieľaných a porezaných partizánov. Niektoré časti tela viseli na stromoch, ďalšie boli hodené na snehu. Belostný sneh bol presiaknutý ľudskou krvou.
Ďalšiu sadistickú popravu uskutočnilo protipartizánske trestné komando na partizánovi Urbancovi, ktorý tiež pochádzal z Gemera. Vydal sa na prieskum na Staré Hory, ale nacisti ho chytili a obesili na strome. Na výstrahu mu zavesili ceduľku "Zradca – komunista".
Obidve popravy sa Floriánovi Čatlošovi často v mysli vracali. Nemohol zabudnúť na nacistickú krutosť a prispelo to k jeho predčasnému skonu. Bývalý odvážny partizán zomrel ako 65 ročný v roku 1985.
(Zdroj: Magdaléna Lavrincová: Človek zomiera dvakrát..., Bratislava 2014)


































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-