Už sa chystal odcestovať do Prešova, balil si koláče, čo zostali zo sviatkov, keď mu otec podal list. Povedal, aby ho z Prešova poslal Michalovi Balkovi do Banskej Bystrice. Prekvapilo ho to: - Prečo by som list posielal z Prešova, keď z Klenovca je to oveľa bližšie? - namietal otcovi.
- Sú veci, ktoré Ti teraz nemôžem prezradiť. Keď ten čas príde, tak Ti to poviem. Pre Teba bude lepšie, keď niektoré veci nebudeš vedieť, - stroho mu oznámil. Nemohol synovi prezradiť, že sa zapojil do odbojovej činnosti a pomáha skupine, ktorú vedie Michal Balko z Banskej Bystrice. Do leta 1944 od otca dostal niekoľko takýchto listov na odoslanie. Už sa ho nepýtal, prečo ich neposiela z Klenovca. Pochopil, že je to z konšpiratívnych dôvodov a jeho ostražitosť je opodstatnená.
Otec Ján Repáš st. spolu s Annou Englerovou ukrývali osoby prenasledované fašizmom: Ing. Alojza Randáka, ktorý prešiel do ilegality zo Zbrojovky v Považskej Bystrici, Erharda Krála, ktorému zabezpečil J. Repáš falošné doklady a sprostredkoval zamestnanie, ako aj Dr. Igora Daxnera s manželkou. Ukrývali ich v usadlostiach na klenovských vrchoch, kam Janka otec ako spojku neraz poslal spolu s bratom Pavlom a strýkom Milanom Repášom.
Začiatkom augusta 1944 aj vo vzduchu bolo cítiť, že čoskoro nadídu významné udalosti. Skupina Jána Repáša st. sa dozvedela, že na Klenovský Vepor vysadia sovietskych parašutistov. Ing. Randák s Jánom Repášom st., Milanom a Pavlom Repášovcami, Jurajom Šulekom, Jozefom Papom a Jánom Repášom ml. začali pripravovať vatry, aby mohli zapáliť signálne ohne. Každú noc očakávali lietadlá. Boli sklamaní, keď im oznámili, že k tejto akcii nedôjde. Asi týždeň pred vyhlásením Povstania Ján Repáš st. zobudil brata Milana a oboch synov Pavla i Jána vyzval, aby mu pomohli vyložiť zbrane, pušky, guľomety a náboje. Doviezol ich na nákladnom aute z vojenskej posádky v Brezne. Všetci vedeli, že bez zbraní sa nedá bojovať a vzplanutie ozbrojeného povstania sa už blíži.....
Zbrane najprv schovali do skladu v jeho dome. Neskôr ich premiestnili do stodoly nad Klenovcom. Tam otec Ján Repáš st. a Pavel Knapp z Rimavského Brezova priviezli aj ďalšie zbrane. Ešte sa neskončili letné školské prázdniny a Ján Repáš ml., aby sa niečím zamestnal a nenudil, cez deň plnil pásy do guľometov a čistil pušky a v noci spolu s kamarátmi strážil prístupové cesty do Klenovca.
V skupine študentov, vedenej Milanom Repášom, ktorý bol žiakom vojenskej reálky v Martine, sa pripravovali na bojovú činnosť. Rozhodli sa, že sa na Povstaní zúčastnia ako partizáni. Revolučný národný výbor im zabezpečil auto a 31. augusta 1944 z Klenovca odišlo dvadsať osôb k partizánom. Medzi nimi bolo Milan, Pavel a Ján Repášovci, Ondrej Brndiar, Jozef Pap, Pavel Antal, Baffy a ďalší.
V Brezne sa stali príslušníkmi 1. československej partizánskej brigády J. V. Stalina, pod velením kpt. A. S. Jegorova. Vyzbrojili ich a vystrojili a na druhý deň odviezli do Moštenickej doliny. Jánovi Repášovi ml. pridelili ľahký guľomet. V poľných podmienkach sa podrobili výcviku a 13. alebo 14. septembra 1944 ich dopravili do Banskej Bystrice, odtiaľ vlakom do Martina. Tam severne od mesta zaujali za vojenskými kasárňami bojové postavenie. Dňa 16. septembra sa Ján Repáš ml. prihlásil do skupiny dobrovoľníkov. Mala uskutočniť prieskum bojom smerom na Košúty a obsadiť ich. Pri postupe na osadu z ľavej strany od trate ich zastavila nepriateľská paľba z guľometu. Práve v čase, keď sa na ňu pripravoval a chcel kryť ďalší postup skupine, Jána Repáša ml. zranilo a stratil vedomie.
Keď sa prebral, zistil, že pravá ruka je bezvládna. Napriek tomu sa mu podarilo odtiahnuť sa z nebezpečného úseku pod stromy. Tam sa ukryl. Tu ho našli príslušníci našej postupujúcej jednotky. Odviedli ho k mestu, neskôr dopravili autom do nemocnice. Mal dvakrát prestrelenú pravú ruku, zlomenú kosť pri ramene, pričom mu guľka uviazla v boku pod pazuchou. V nemocnici ho ošetrili a v noci sanitkou previezli do Príboviec na železničnú stanicu. Nakoniec sa celá skupina ranených dostala do nemocnice v Banskej Bystrici.
V nemocnici sa Ján Repáš ml. liečil týždeň. Otec ho potom previezol do nemocnici v Hnúšti - Likieri. Po 10 dňoch ho prepustili do domáceho ošetrenia. Odišiel s raneným vojakom Michalom Podobom, ktorý bol zo západného Slovenska a nemal sa kto o neho starať. V Klenovci ich obidvoch opatrovala Janova sestra, učiteľka Zuzana Repášová, až do potlačenia Povstania.
Keďže celá rodina sa aktívne zúčastnila na prípravách SNP - Ján Repáš ml. bojoval s bratom a so strýkom ako partizán a liečil sa u nich zranený Michal Podoba - všetci odišli z bezpečnostných dôvodov na klenovské vrchy. Ján Repáš st. vyviezol zásoby potravín, ktoré mal v obchode a dal ich k dispozícii armáde a partizánom. Jankovi Repášovi sa veľmi ťažko hojila ruka. Nedokázal ani pohybovať prstami, preto sa už aktívne nemohol zapojiť do odbojovej činnosti. Napriek tomu spolu s celou rodinou podľa svojich možností pomáhal partizánom.
Na klenovských vrchoch ráno nemecká armáda uskutočnila raziu. Celú rodinu Repášovcov zaistili a odviezli do osady Ráztočné. Tam zradca Antek, ktorý sa votrel do priazne partizánov, ako priameho účastníka SNP Jána Repáša ml. od ostatných zaistených oddelil. Neskôr ho odviezli do väznice v Hnúšti. Vo väzení ho umiestnili do cely, v ktorej bol Ján Štefánik, predseda RNV (neskôr zahynul) a Š. Ďuriš, evanjelický farár z Rimavského Brezova.
Sila materinskej lásky je nekonečná. Mama Jána Repáša ml. sa rozhodla, že za každú cenu dosiahne prepustenie syna. Vzala hrču bankoviek, čo sa práve v ich domácnosti nachádzali a odišla do väznice v Hnúšti. Tam vyhľadala zradcu Anteka, ktorého z hĺbky duše nenávidela. Na stôl pred neho vyložila hromadu zhúžvaných bankoviek – a jeho oči zažiarili zvláštnym leskom. Veď nikdy predtým nevidel toľko peňazí pohromade.
- Venujem vám všetky tieto peniaze, čo sme mali doma, len prepusťte môjho syna. Má len 17 rokov, je študentom v Prešove. On nič nemá spoločné s činnosťou partizánov, - tvrdila v zúfalstve a v snahe za každú cenu zachrániť svojho syna.
Sila peňazí na Anteka zapôsobila. Asi po týždni Jána Repáša ml. vyvolali z cely a oznámili mu, že ide na výsluch. Sprevádzal ho Antek, ktorý mu prezradil, že sľúbil jeho mame, že dosiahne jeho prepustenie. Len musí nemeckému dôstojníkovi vysvetliť, čo hľadal na klenovských vrchoch. S mamou sa predtým dohodol, že bude tvrdiť, že ho tam vyslali na nákup syra pre bryndziareň. Nemecký dôstojník sa s vysvetlením uspokojil a 9. januára 1945 ho prepustili.
Keď sedemnásťročný Janko prišiel domov, ich vzájomná radosť bola bezmedzná, nemožno ju ani slovami opísať. Mama na jeho prepustenie z väzenia využila silu peňazí. Žiadne peniaze na svete nemajú takú hodnotu, akú má život mladého človeka.
Janko Repáš opäť odišiel na klenovské vrchy, kde sa zdržiaval do oslobodenia obce. Na RNV pomáhal ako tlmočník pri dorozumievaní sa s červenoarmejcami. Zúčastnil sa aj na sústreďovaní zbraní partizánov z úkrytov v horách.
Z obchodnej akadémie dostal list, v ktorom mu oznámili, že dňom 15. apríla 1945 sa v škole začína vyučovanie. Ján Repáš ml. sa tomu potešil, už mu škola chýbala. S potlačovanou nehou vytiahol zo skrine trochu zaprášené učebnice. Pohladil ich svojím pohľadom a teplou dlaňou. "Učiť sa a vzdelávať sa bude oveľa zaujímavejšie a najmä bezpečnejšie," preletelo mu mysľou. Bol šťastný, že sa dožil mierovej chvíle. Vedel, že takých chvíľ zažije ešte veľa....
Predovšetkým smrti sa nebude dívať do mrazivých a prázdnych očí, plných večného chladu.
Magdaléna Lavrincová
(Zdroj: Príbeh Bojovala celá rodina uverejnený v knihe Magdaléna Lavrincová: Človek zomiera dvakrát..., Bratislava, 2014)


































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-