Tento deň je už po 73. raz mestským sviatkom. Každoročne si v tento deň pripomínajú Tornaľčania obete druhej svetovej vojny, obete za vydobytú slobodu. Slávnostné pietne zhromaždenie sa začalo na námestí pred pamätníkom Osloboditeľov hymnou Slovenskej republiky. Nasledoval prednes básne pani učiteľky PaedDr. Anny Zakharovej. Po nej sa zhromaždeným prihovoril predseda ZO SZPB v Tornali PaedDr. Marian Zelina.
Vo svojom príhovore zdôraznil krutosť a nezmyselnosť vojny. Mesto Tornaľa malo v dobe vojny vyše 3 000 obyvateľov a z toho 658 odvliekli nyllassiovci a Nemci do koncentračných táborov, z ktorých viac ako polovica zahynula.
Pred prekročením hraníc predvojnového Československa vydalo velenie 2. UF rozkaz pre všetkých podriadených dôstojníkov č. 0186, v ktorom nariaďujú:
- vysvetľovať všetkým podriadeným až po radových vojakov, aby sa k obyvateľstvu chovalo priateľsky,
- prísne sa zakazuje svojvolne odoberať akýkoľvek majetok obyvateľom,
- pri rozmiestňovaní vojsk chrániť záujmy obyvateľov obcí a miest a chrániť ich majetok,
- nevyhnutné potreby pre vojsko zadovažovať len prostredníctvom samosprávnych orgánov, alebo velenia československej armády, všetky potreby uhrádzať peňažne a zakazuje sa čokoľvek odoberať len na potvrdenie či iný dokument,
- osoby, ktoré tento rozkaz porušia, budú prísne potrestané (pri zistení porušenia rozkazu boli previnilci obvykle zastrelení),
- Na území južneho Gemera mal nepriateľ rozmiestnené 1. maďarskú armádu (veliteľstvo mali v Rožňave), 17. nemecký armádny zbor s veliteľstvom v Jelšave a veliteľstvo 8. armády so sídlom v Haliči. Veliteľstvo skupiny armád Sud mali Nemci v Ostrihome.
Je nutné zdôrazniť, že Nemci mali vybudovanú niekoľko valovú obranu do hlbky 20 - 30 km, v ktorej využili geografické výhody terénu a dôležité body (križovatky, mosty...) mali dopredu zastrieľané. Tieto skutočnosti im umožnili nasadiť k obrane iba 1/3 vojsk a techniky oproti obvyklým pravidlám. Preto boli straty vojakov Červenej armády a rumunskej armády neporovnateľne vyššie ako brániacich sa okupantov.
Pri oslobodzovaní Tornale padlo 202 vojakov Červenej armády a traja vojaci rumunskej armády, a Nemcov „len 12“ !
Po oslobodení Tornale sa fronta akoby vďaka hĺbkovej obrane nepriateľa posúvala pomaly a za krvavých obetí útočiacich vojsk. Napr. pri oslobodzovaní Gemerskej Panice oslobodenej 25.12.1944 padlo 131 červenoarmejcov, pri oslobodzovaní Bretky - 12.1.1945 - padlo 37 červenoarmejcov a 263 rumunských vojakov. Nepriateľ nemal straty žiadne.
Život v poloprázdnom „vyrabovanom“ meste Tornaľa bol po oslobodení veľmi ťažký. Všetkého bolo nedostatok, takmer nebola rodina, z ktorej by si vojna nezobrala obeť. Boli rodiny, v ktorých prežilo len dieťa a podobne. O to viac si ľudia vážili život a slobodu. Navzájom si pomáhali a s osloboditeľmi sa ochotne delili ako so svojimi. No sloboda znamenala nádej na prežitie a lepší život v mieri. Na túto skutočnosť by sme nemali zabúdať aj dnes po 73 rokoch od prvého dňa oslobodenia, pretože vojna je opät v blízkosti nás!
Po skončení príhovorov položili vence k pamätníku osloboditeľov predseda ZO SZPB M. Zelina s priamym účastníkom odboja Artúrom Sobonyom a primátorka mesta Tornaľa Mgr. Anna Segedy so sprievodom.
Následne účastníci položili veniec aj k pamätníku obetí zavlečených do koncentračných táborov a k pamätnej doske a reliéfu na budove OO PZ v Tornali, kde mal štáb maršál R. J. Malinovský. Pri budove, kde mal maršál štáb, jeho osobu účastníkom predstavil vo svojom príhovore JUDr. J. Pupala, predseda Historicko-dokumentačnej komisie Oblastného výboru v Rimavskej Sobote. Na koniec svojho príhovoru vyslovil želanie, aby sme vynaložili všetko úsilie, aby sa podobná apokalypsa v našich dejinách neopakovala a práve preto si musíme tieto tragické udalosti pripomínať.
Vyslovil presvedčenie, že mestské zastupiteľstvo Tornaľa a ZO SZPB robia už dlhoročné akcie, ktoré mladých ľudí oslovujú o týchto tragických udalostiach, ako je už po 12-ty raz Kvapka krvi slobody, alebo Memoriál maršála R. J. Malinovského v streleckej súťaži zo vzduchoviek medzi družstvami škôl v meste Tornaľa, keď 12.12.2017 prebehol už IX. ročník.
JUDr. Jozef Pupala
Foto: Slavomír Skalák
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).