Poznávací zájazd sa začínal v obci Čierny Potok pri pamätníku obetí zavlečených do koncentračného tábora. Účastníkov zájazdu privítala na Obecnom úrade starostka obce p. Svetlana Šufliarska, ktorá všetkým účastníkom poskytla malé občerstvenie, a predseda ZO SZPB arm. gen. Ludvíka Svobodu v Čiernom Potoku JUDr. Jozef Pupala. Tamojší pamätník obetí je venovaný 14 mužom, ktorých odvliekli maďarskí fašisti do koncentračného tábora v Dachau a vrátili sa z neho iba dvaja. Červenú ružu k pamätníku položili žiaci ZŠ z ul. Dobšinského z Rimavskej Soboty Martina Bláhová, Sebastian Bodor a Jakub Sojka spolu s vedúcim Mgr. Júliusom Karasom.
Po pietnom akte JUDr. J. Pupala v krátkom príhovore odôvodnil začiatok poznávacej cesty v obci Čierny Potok s poukázaním, že v období od 22. septembta 1944 do 3. októbra 1944 na neďalekej hore Veľký Bučeň mal štáb mjr. V. M. Kozlov, veliteľ partizánskej brigády Rákoczi, v ktorej bojovali v prevažnej miere antifašisti maďarskej národnosti. Okrem toho z obce bol zapojený v protifašistickom odboji napr. Juraj Lakota, ktorého spomína aj arm. gen. L. Svoboda vo svojej knihe Z Buzuluku do Prahy. V povstaleckej armáde bojoval tiež napr. neskorší zakladateľ ŠK Dukla Banská Bystrica brig. gen. Imrich Gibala a ďalší občania z Čierneho Potoka a okolitých osád. V tejto obci, ktorú oslobodili vojaci Červenej armády, padli traja červenoarmejci a 35 fašistov.
Druhou zastávkou bol pamätník osloboditeľom v obci Hodejov. Vzhľadom k tomu, že bránička vedúca k parčíku, kde je pamätník, bola uzamknutá, k pamätníku položili červenú ružičku len žiaci Gymnázia z Tornale Alexandra Domkovičová, Lenka Kočová a Timur Kamenský. Pán učiteľ Mgr. Štefan Drudka ich zabezpečoval pri prekonávaní oplotenia.
Pri informovaní o bojoch pri oslobodzovaní Hodejova JUDr. J. Pupala upozornil, že nemecké a maďarské vojská využívali vo svoj prospech okolité pahorkatiny, z ktorých mali zastrieľané najmä križovatky ciest a z Hodejova dokonca mali zastrieľaný aj železničný uzol v Jesenskom. Pri oslobodzovaní Hodejova položilo svoje životy 120 červenoarmejcov a 9 rumunských vojakov. Na strane Nemcov padlo 40 vojakov a traja maďarskí vojaci. Z obce do koncentračného tábora odvliekli 4 osoby.
Tretím zastavením bola prehliadka zachovanej najmenšej obrannej vojenskej pevnosti (bunkra) v obci Jesenské. Podrobnú informáciu o pevnosti, vrátane prehliadky, podal účastníkom zájazdu pán Ján Rešetár z občianskeho združenia pri OcÚ Jesenské, ktoré pevnosť plánuje vybaviť pôvodnými artefaktami. Pevnosť ostala zachovaná vďaka tomu, že bola vybudovaná v bezprostrednom susedstve domu železničného výhybkára, a preto ju maďarskí vojaci po okupácii južného Slovenska po roku 1938 nevyhodili do vzduchu.
Po skončení prehliadky malej pevnosti položili na námestí v obci Jesenské k pamätníku padlých červenoarmejcov žiaci ZŠ Š. M. Daxnera v Rimavskej Sobote Bibiana Drudová, Perla Sihelská, Lucia Parobeková, Aurel Karboník a pani učiteľka Mgr. Ivana Vrancová. O urputnosti bojov pri oslobodzovaní Jesenského (vtedy Feledince) svedčí aj počet obetí, ktoré zahynuli v bojoch. Pri oslobodzovaní obce Jesenské padlo 55 vojakov Červenej armády, 17 vojakov Rumunskej armády, bojujúcich v rámci 2. Ukrajinského frontu a na druhej strane 19 nemeckých a 17 maďarských vojakov. Z obce Jesenské odvliekli fašisti 41 obyvateľov do koncentračných táborov.
Štvrtým zastavením bola obec Kociha s pamätníkom obetí, ktoré zastrelili Nemci v osade Suchý Potok dňa 21.10.1944. Zastrelili troch nevinných mužov a tri matky (zhodou okolnosti sestry), po ktorých ostalo 10 sirôt. Po vyvraždení osadníkov Suchý Potok Nemci ich domy vyrabovali. Ženy, ktoré sa „vykúpili“ cennosťami a peňažnou hotovosťou, poslali do domčeka, do ktorého potom hodili granát a strieľali dovnútra plameňometom. Zachránili sa tým, že hneď ako vošli do domčeka, kým Nemci strieľali mužov pri pajte, tak okienkom na komore od lesa všetky utiekli. Muži v tom čase boli v lese, kde odvážali deti a nevyhnutné veci, počuli streľbu a výbuchy. Keď sa vrátili domov, ešte žijúca smrteľne postrelená p. Šuleková im povedala: “Deti a hovädá ste zachránili, ale svoje ženy nie!“ Počas pohrebu vyvraždených v obci Hrachovo, ktorý sa konal za asistencie Nemcov, smútiaci nesmeli plakať, lebo „za banditmi a partizánmi sa nesmúti!". Siedmu obeť, mladučkú Rómku, Nemci znásilnili, potom zastrelili a mŕtve telo hodili do potoka pri mlyne. Červenú ružu k pamätníku položili žiaci ZŠ Hrachovo Nikola Fanová, Oliver Benda, Matej Mišurák, s učiteľom Mgr. Jánom Vaculčiakom.
Piatou zastávkou bol pamätník osloboditeľov v obci Rimavská Baňa, tu položili kvety žiaci ZŠ ul. Družstevná za sprevádzania p. učiteľky Mgr. Adriany Hriňovej. Aj keď pri oslobodzovaní obce Rimavská Baňa padol „iba“ jeden Nemec, pri útoku Nemcov na obrannú líniu povstaleckej armády na vrchu Hrb medzi Rimavskými Zalužanami a Rimavskou Baňou padol jeden partizán a 7 vojakov povstaleckej armády. Na potlačenie SNP z Rimavskej Soboty vyrazil Rimavskou dolinou 19.10.1944 zo skupiny vojsk Horst Wessel 18. prieskumný oddiel SS, ktorý dňa 20.10.1944 narazil na spomínanú obranu pred Rimavskou Baňou. Na vrchu Hrb zaujala obranu časť práporu Narcis, ktorý bránil postup Nemcov od Kokavy n/Rimavicou, Rimavská Baňa - Kraskovo. Na strane obrancov boli aj príslušníci prieskumného oddielu partizánskej brigády mjr. Kozlova „Rákoczi“, ktorý viedol Zoltán Grubics a József Fábri a druhá hliadka pod velením A. D. Šestova. Po dvojdňových bojoch, kedy bol dobytý Dielik a Kraskovo, z obavy z obkľúčenia Nemcami obrancovia prešli do skupiny brigády mjr. Kozlova a prešli na partizánsky spôsob boja.
Šiestym zastavením bol pamätník na Dieliku, medzi Muráňom a Tisovcom, kde bola taktiež dôležitá obranná línia povstalcov práporu Prvosienka proti postupujúcim Nemcom od Muráňa. Prevaha Nemcov v ťažkých zbraniach a počte nasadených vojakov zapríčinili, že Dielik bol dobytý od Muráňa 21.10.1944. Pri obrane na Dieliku padol aj najmladší z obrancov Vincent Prándl, po ktorom nesie pomenovanie „Prandlovo“. Pri pamätníku červenú ružu položili v sprievode PaedDr. Anny Keletiovej žiaci Marek Adáme, Štefan Gondáš a Peter Maťko.
Po príchode do Tisovca sa účastníci zastavili aj pri pamätníku SNP a rodnom dome Vladimíra Clementisa. Pri spomínanom pamätníku sprievodca upozornil, že pri oslobodení Tisovca 28.1.1945 položilo svoje životy 30 vojakov Červenej armády, 16 rumunských vojakov, 5 partizánov a 6 vojakov povstaleckej armády. Na druhej strane padlo 25 Nemcov a 4 maďarskí vojaci. Zaujímavosťou je, že pri poďakovaní osloboditeľom na námestí v Tisovci, za obyvateľov mesta Tisovec poďakovali bratia Daxnerovi, jeden vojakom Červenej armády v ruskom jazyku a druhý rumunským vojakom v rumunčine.
Po skončení prehliadky námestia boli v mene ObV SZPB v Rimavskej Sobote účastníci pozvaní na obed do reštaurácie Centrál v Tisovci. Po chutnom obede sa zájazd presunul na siedme miesto na námestie v Hnúšti k pamätníku osloboditeľom, kde položili červenú ružu žiačky Hannah Bodollóová, Lucia Hedvigová a Diana Kráľová s p. Mgr. Zlaticou Vinclavovou. Medzi účastníkov pietneho aktu prišiel aj prednosta MsÚ Hnúšťa Ing. Pliešovský, ktorý účastníkov podrobne informoval o autoroch návrhu, výroby a inštalácie tohto pamätníka.
JUDr. J. Pupala poukázal na fakt, že Hnúšťa bola jedným z prvých miest po vypuknutí SNP, kde bol vyhlásený Revolučný národný výbor a na území okresu prevzal všetku výkonnú a právnu moc a rovnako Mestský národný výbor, podobne ako v ďalších okolitých mestách. Prvým predsedom Okresného národného výboru v Hnúšti bol neskorší predseda Slovenskej národnej rady Ondrej Klokoč, rodák z neďalekej Hačavy.
Počas vojny zahynulo 17 občanov Hnúšte v koncentračných táboroch a svoje životy za slobodu položilo 5 vojakov povstaleckej armády, 2 partizáni a padli štyria nemeckí okupanti.
Posledným ôsmym zastavením bol Klenovec. Po obhliadke sovietskeho tanku T-34, ktorý je vecným pamätníkom oslobodenia Klenovca, pri pamätníku SNP položili červenú ružu v sprievode p. učiteľky Mgr. Lucie Medveďovej žiaci Eva Hrušková, Sebastian Zvara a Lukáš Fábry. V boji proti okupantom položilo život 52 rumunských vojakov, 23 partizánov, 12 vojakov povstaleckej armády a 21 občanov zahynulo v koncentračných táboroch. V boji padlo 73 nemeckých okupantov a 4 vojaci maďarskej Horthyho armády. JUDr. J. Pupala poukázal na skutočnosť, že Klenovec bol náborovým strediskom SNP a v oblasti bojovala brigáda „Chruščov“ pod velením legendárneho„čierneho generála“ Sadilenka.
Okrem toho, z Klenovca pochádzal aj francúzsky národný hrdina Karol Pajech, ktorý bojoval proti fašistom v radoch francúzskych partizánov vo Francúzsku. Poukázal tiež na zradcu Anteka, ktorý bol po vojne popravený v Rimavskej Sobote. Ďalej pripomenul takú osobnosť odboja z Klenovca ako bol „baťko“ V. Mináč, alebo ešte žijúcich účastníkov SNP p. Molitorisa a Antala.
Po spoločnej fotografii pri pamätníku SNP vyzval predovšetkým mladú generáciu, aby šírili vo svojom okolí informácie o pamätných miestach, ktoré sú svedectvom obetí a životov, ktoré položili aj mladí ľudia za našu slobodu. Aby hrôzy vojny nikdy nepoznali naše a ich deti. Aby si osvojili a rozširovali protifašistický odkaz najmä SNP, pretože boj proti vojne a za mier je nanajvýš aktuálny aj dnes. Všetkým účastníkom poďakoval za účasť a poprial príjemnú cestu domov.
Text a foto: JUDr. Jozef Pupala

































__________________________________________________
Študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa aktívne zúčastňoval na národnom kultúrnom živote a v r. 1874 maturoval, teológiu vo Viedni a Erlangene. Pôsobil ako farár v Dobrej Nive a stal sa seniorom Zvolenského seniorátu, na dôchodku žil v Banskej Bystrici. Zapojil sa do slovenských národoobranných snáh, bol členom a funkcionárom Slovenskej národnej strany, členom SNR, signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa a členom výboru Matice slovenskej. Zostavil zbierku modlitieb pre mládež, konfirmačnú príručku. Bol činný aj v oblasti cirkevnej historiografie, venoval sa i dejinám umenia a ochrane kultúrnohistorických pamiatok. Výrazne sa zúčastňoval na pedagogickej a osvetovej činnosti, prednášal o racionálnom hospodárení a ovocinárstve. Svoje skúsenosti a znalosti publikoval vo viacerých časopisoch. -MM-
Narodil sa v rodine garbiara. Vzdelanie získaval v Hrachove, Rožňave, na lýceu v Levoči a od roku 1841 na lýceu v Bratislave, kde sa stal tiež členom a funkcionárom Ústavu reči a literatúry slovenskej, spolupracovík Ľ. Štúra. V roku 1848 bol počas revolúcie krátko uväznený spolu s Jánom Franciscim-Rimavským a Štefanom Markom Daxnerom. Po revolúcii začal pracovať ako slúžny Gemersko-malohontskej stolice, neskôr bol stoličným prísažným v Rimavskej Sobote. Písal básnické cykly, lyricko-epické útvary a veršované drámy a venoval sa tiež publicistike, kde obhajoval a bránil štúrovskú slovenčinu, rozvíjal slovanskú myšlienku, ale tiež kriticky komentoval domáce spoločenské pomery. Okrem vlastnej tvorby sa venoval tiež prekladom z anglickej, nemeckej, ruskej a poľskej literatúry. Celá jeho tvorba tlačou vyšla až v rokoch 1966 – 1967. -MM-
Právo študoval na Právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Pôsobil v advokácii a samospráve, v roku 1914 bol starostom Jelšavy, od roku 1925 prednášal správne a finančné právo v Miskolci, potom pôsobil ako riadny profesor na univerzite v Debrecíne. Venoval sa verejnému a finančnému právu, z tejto oblasti publikoval články v odborných čaopisoch a vydal niekoľko publikácií. -MM-
Predstaviteľ historickej maľby. Študoval na ev. gymnáziu v Rožňave, právo v Pécsi, maliarstvo na výtvarnej akadémii vo Viedni a v Paríži. Témy čerpal takmer výlučne z uhorskej histórie a svoje skúsenosti z bojov za nezávislosť spracovával tým, že ich umiestňoval do vzdialenej minulosti. Svojimi dielami povýšil uhorské historické maliarstvo na európsku úroveň. Ako prvý uhorský maliar získal v roku 1860 zlatú medailu parížskeho Saloon annuel za obrazy z uhorských dejín. Jeho obrazy z neho robia jedného z najväčších predstaviteľov romanticko-akademickej historickej maľby. -MM-
Ľudovú školu navštevoval v Hrachove, študoval na gymnáziu v Revúcej, v rokoch 1874 – 1880 v Rimavskej Sobote, medicínu na univerzite vo Viedni. Ako lekár pôsobil vo Viedni, na Myjave a v Novom Meste nad Váhom. Angažoval sa na hospodárskom, politickom i národno-kultúrnom poli. Založil a do konca života viedol Ľudovú banku v Novom Meste nad Váhom, ktorú projektoval ako jedno zo stredísk politického národného pohybu, na jeho rozvoj využíval i jej finančné zdroje. Funkcionár Slovenskej národnej strany, tvorca jej finančného programu. Vydával a redigoval Považské noviny, v brožúrach reagoval na politické dianie, do časopisov a novín prispieval národno-kultúrnymi, politickými a zdravotno-osvetovými článkami. -MM-
Svoj profesionálny život prežil ako učiteľ, neskôr ako riaditeľ Základnej školy v Slavošovciach, bol fotodokumentaristom v Zbore pre občianske záležitosti, pracoval ako predseda školskej a kultúrnej komisie, ako poslanec MNV a zakrátko podpredseda MNV. Ako dlhoročný predseda historicko-dokumentačnej komisie pri Oblastnom výbore Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave zásadným spôsobom prispel k dokumentácii SNP a protifašistického odboja na Gemeri. Podstatne prispel k rekonštrukcii rodného domu P. E. Dobšinského, v ktorom postupne vybudoval muzeálnu expozíciu. Bol jedným z autorov myšlienky oživiť Slavošovský tunel pod Homôlkou, dnes je z neho známa turistická atrakcia a rekreačná oblasť. Jeho vzťah k histórii a k spoločenskému dianiu sa prejavil aj v publikovaní mnohých článkov v rôznych regionálnych časopisoch. Je autorom viacerých publikácií, v ktorých dokumentoval dejiny Slavošoviec a jej okolia. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a Rimavskej Sobote, na právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Potom pracoval ako advokátsky koncipient v rôznych mestách, v roku 1905 začína v Bánovciach nad Bebravou svoju samostatnú advokátsku kariéru. Od 1916 príslušník čs. légií v Rusku, kde bol členom Čs. Národnej rady a redaktorom slovenských časopisov, od apríla 1919 bol gemersko-malohontský župan v Rimavskej Sobote, potom župan v Nitre a krajinský viceprezident v Bratislave. Aktívne sa zúčastňoval nielen na politickom, ale i kultúrnom a spoločenskom živote. Publikoval množstvo besedníc, čŕt, humoresiek, noviel, poviedok a básní. Román Demokrati a niektoré poviedky a básne boli preložené do viacerých jazykov a upravené pre film a televíziu (Štvorylka, Slnečný kúpeľ). V roku 1945 bol ako prvý Slovák menovaný za národného umelca. -MM-