Písal sa 19. november 1944 a v neskorom popoludní sa vliekol prašnou cestou voz z Revúcej smerom do Jelšavy. Zvuk kopýt sa strácal v diaľke širokej doliny a chvíľami sa zdalo, že obraz voza je len optický klam. Život na voze znázorňovali dve nemé postavy, ktoré svojím tmavým oblečením splývali so sivým dňom. Obe siluety sedeli mlčky a podľa obrysov bolo vidieť, že sú to statní mladí muži.
Keď sa priblížili k Lubeníku, jeden z mužov sa ozval tlmeným hlasom: „Laco, čo ten tvoj brat? Počul som, že je tiež náš pomocník, že tiež nám pomáha...?“ Nastalo ticho. Inokedy usmievavý Laco mierne zvraštil obočie a odvetil vážne, možno až smutne: „Pišta, nechaj tak, náš Vladko rád pomáha, ale je to ešte chlapec. Má len šestnásť rokov.“
Laco, či Maco pre rodinu, bol dobrý chlap a oduševnený pre odboj a partizánsku činnosť. Veru, prežil už svoje. Mal iba 23 rokov a v tej chvíli – sediac na voze – všetko si to začal uvedomovať. Ani sám nevedel prečo, zrazu sa mu v mysli začal odvíjať celý jeho život...
Narodil sa ako prvorodený syn mame Julke, ktorá pochádzala zo starej známej rodiny Viestovcov z Revúcej, a ocovi Martinovi Šebökovi, známemu revúckemu kožiarovi. Lacko dostal meno po otcovi, zapísali ho ako Ladislav Martin Šebök, ale meno Ladislav nik v rodine nepoužíval. Pre najbližších bol Martin ako jeho otec aj starý otec. Starý otec, Martin Viest, bol dokonca bratrancom legionára a generála Rudolfa Viesta. K malému chlapcovi čoskoro pribudla sestrička Elenka a potom brat Vladko. Rodičia ich vychovávali s láskou, aj keď otecko utrpel zranenia už vo Veľkej vojne a bol invalid. Napriek tomu, kým žil, snažil sa, aby deťom nič nechýbalo. Preto mohol ísť Lacko, aj napriek prebiehajúcej vojne, v roku 1940 študovať na Poľnohospodársku školu do Liptovského Mikuláša. Škola bola našťastie len dvojročná, lebo kým ju skončil, otecko umrel a Lacko pochopil, že celá starostlivosť o rodinu teraz spočinula na jeho pleciach. Vedel, že na to nemôže nechať mamku samotnú. Nebolo to veru za vojnových rokov vôbec jednoduché pre ženy ani pre mužov. Hoci túžil zabezpečiť mamu a mladších súrodencov čo najlepšie, hneď po skončení školy v roku 1942 mu prišiel povolávací rozkaz a narukoval do Brezna nad Hronom. Odtiaľ sa čoskoro dostal slúžiť do Topoľčian, kde ho zastihlo vyhlásenie Povstania. Práve táto udalosť zmenila celý jeho život.
Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa vojaci z Topoľčian rozutekali a Lacko dobehol tiež domov – do Revúcej. Nie preto, aby oddychoval, ale aby statočne bojoval v odboji. Pridal sa k poručíkovi inžinierovi Kohoušekovi a priamo v budove vojenského veliteľstva, v sídle revolučného národného výboru, spolu s ostatnými zložil partizánsku prísahu...
Mladí chlapi, sediac na voze sa pomaly priblížili k Medzníku pri Jelšave. Pišta Antalík mlčky civel do tmy a v hlave Martina Šeböka rekapitulácia minulosti pokračovala. Čoskoro malo prísť to najhoršie... Najhoršie, na čo si spomínal. Zrazu sa v myšlienkach ocitol v bojoch.
Boli to kruté boje, jedny z najkrutejších počas SNP. Bol to boj o Telgárt. Vo chvíli, keď si na to spomenul, zdalo sa mu, že vo vzduchu opäť cíti pach potu, krvi, dymu a smrti... On vtedy prežil. Spomínal si na ústup, ktorý bol desivý. Odvtedy veľmi často premýšľal o celej bojovej situácii, o stratégii aj o tom, kde sa vtedy stala chyba...
Zrazu ho striaslo a zacítil bolesť. Ostro ho zabolela pravá ruka, ktorú si vtedy pri ústupe zlomil.
Bol to veľmi nepríjemný pád, no bol ešte mladý, takže sa rýchlo hojila. Nebolo času venovať jej priveľa pozornosti. Ale pamätal si, ako svedomito mu ju na Červenej Skale ošetrili... Po mesiaci a pár dňoch sa pustil do ďalšej partizánskej akcie, hoci ruka ešte nebola doliečená. Bolo to 18. októbra 1944, keď sa partizáni vybrali odhodlane na Lubeník. Ich cesta však bola krátka. Pred Lubeníkom, v smere od Turčoka ich prepadli Nemci.
Lacka znovu striaslo. Spomenul si na padajúce telá odstrelených priateľov v Jelšave, priamo pred jeho očami... Aj tieto krvavé jatky prežil a Nemci ho odvliekli do zajatia až ku Rimavskej Sobote. Takmer mesiac ho držali v zajatí v Janošovciach, čiže v Rimavských Janovciach. Keď sa mu podarilo utiecť, vrátil sa rovno k partizánom do hôr. Stále je s nimi. Odbieha po zásoby a skontrolovať si rodinu. Ale hlavne tie zásoby... Aj teraz ich majú plný voz.
Medzitým sadla tmavá noc a spravila z nich neviditeľných pútnikov. Lacko s Pištom takto jazdili často. Bolo to nebezpečné a málokto sa na to dal. Oni boli mladí a odvážni.
Dnes bolo Lackovi akosi clivo. V mysli si premietol celý doterajší život. Myslel na mamku a súrodencov a cítil smútok a ťažobu na hrudi. Obzeral sa po krásnych okolitých vrchoch a snažil sa naplniť svoje srdce radosťou. Boli už blízko cieľa. Čoskoro zabočia s vozom pri Teplej Vode, prejdú popri nebezpečnej maďarskej hranici a posledný úsek cesty už ľahko ubehne.
Voz pomaly zabočil. Koník znervóznel, akoby čosi začul. Mykol sa do pravej strany. Zaznela obrovská detonácia! Lacko sa strácal v tme. Pišta sa prebral o chvíľu v jarku. Dezorientovaný si uvedomil, že kôň stúpil na mínu. Bol mŕtvy. Vtom sa mu vyjasnilo v hlave a vyskočil.
„Preboha, kde je Laco?“ znelo mu v hlave neprestajne. Kričať nemohol. Takmer ho chytila panika, ale vedel, že musí zachovať pokoj.
Keď uvidel Laca, teda to, čo z neho zostalo, stuhol. Lacovi ostal len zvyšok ruky, jeho predná časť tela bola zohavená, roztrhaná a plná úlomkov z míny. Zaplakal za mŕtvym kamarátom. Vtom začul ston. Veľmi tlmený a chrčiaci ston... „Panebože, on žije!“ zašepkal Pišta, vyskočil na nohy a snažil sa premýšľať a konať. Rýchlo Laca odtiahol do bezpečia a utekal po pomoc. Trvalo to dlho, ale zmeniť to nemohol.
V Revúcej pre Laca nebolo pomoci. Bolo treba pokračovať v ceste až do Likiera, kde bola v tom čase najbližšia nemocnica. Noc už pokročila a vo vzduchu bolo cítiť prenikavý chlad aj strach. Dielik už bol v rukách Nemcov a málokto vedel po nemecky a nemal z nich strach. Ale matkino srdce nikdy neváha. Rýchlo poslala Vladka po krstného Martina Čatloša. Bol to svojský a rázny človek, ale bol rodina a vedel po nemecky. Ten nezaváhal, sadol do voza, naložil Lacka, schoval ho do jabĺk, ktoré mal prichystané na jarmok. Boli to posledné jesenné jablká vhodné na uskladnenie. Takto naložený ihneď uháňal nocou.
Mama Julka hľadela dlho za nimi, hoci sa už dávno stratili zo zorného poľa jej očí. Srdce jej zvieralo ako nikdy predtým. Oči jej zaliali slzy a nemo sedela až do rána v rohu izby. Ráno počula prichádzajúci voz. Vybehla von a Martinova tvár jej povedala všetko... Cítila to už, no nohy sa jej teraz podlomili a z úst vydala hlasný ston. Jej prvorodený syn Maco bol mŕtvy. Zomrel 19. novembra 1944. Mal iba 23 rokov. A tak veľa stihol...
napísala Mgr. Gabriela Čellárová
































Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-