tým, že mala v širokom okolí vďaka sklárňam umelé kúpalisko. Tak o nedeliach sa mládenci na motorkách JAWA, PÉRÁK, KÝVAČKA (nie Suzuki, Honda, Harley Davidson) vyberali ovlažiť do tohto kúta Novohradu.
Názov obce údajne súvisí s bitkou pri Lenartovciach 11.4.1241, kedy uhorský kráľ prehral bitku s Tatármi a so svojou suitou údolím od Kokavy nad Rimavicou UTEKAL na Brezno a Liptov. Preto sa usadlosť, kde pravdepodobne „oddychoval“, volá „UTEKÁČ“.
Nie je to vlastne ani obec, ale „konglomerát osád“. Tvoria ho osady Salajka (miestni jej hovoria „Fínsko“, to preto, že sklárne vyvážali do Fínska po 2. svetovej vojne svetoznáme termosky a Fíni ich splácali montovanými domami, ktoré jej vytvorili osobitný ráz), Drahová, Havrilovo, Dlhá Lúka, Ďurkovňa, Bánik, Nad Rimavicou a Cisárovo. Kataster obce činí 2 688 ha! Kým v roku 1989 mala obec 1 200 obyvateľov, po nežnej revolúcii vďaka "druhému Švajčiarsku" má iba 988 (k 21.12.2015). Samostatnosť obce sa datuje od roku 1993, kedy sa osamostatnila od mesta Kokava nad Rimavicou.
Tento „blahodárny" úbytok obyvateľov je dôsledkom toho, že svetoznáma skláreň „CLÁRA“, ktorá prežila bez ujmy druhú svetovú vojnu, neprežila tretiu ekonomickú svetovú vojnu a po 210 rokoch zanikla a prišlo o prácu 240 zamestancov. Ruiny fabriky pripomínajú zbombardované Drážďany, Škodove závody v Plzni, či rafinériu v Dubovej... Mal som prvý dojem, že Utekáčania ešte stále bojujú proti fašizmu, ale tentoraz modernému-ekonomickému.
História obce je zaznamenaná po prvý raz v kronike Banskej Štiavnice z roku 1593. Významným rokom osady bol rok 1787, kedy gróf Forgáč vybudoval sklársku fabriku, nakoľko sa v lokalite vyskytoval ľahko dostupný sklársky piesok.
Po príchode do Utekáča ma prekvapili hostitelia, ktorí nás privítali. Pán starosta Miroslav Barutiak, predsedníčka ZO SZPB pani Gabriela Huszmannová Šusteková. Na takýchto funkciách prekvapujúco mladí ľudia, vysoko erudovaní poznatkami z histórie obce, smelých plánov do budúcna.
Okrem príhovoru pána starostu a predsedu ObV SZPB v Lučenci pána Jozefa Cérovského našu pozornosť upútal pamätník a jeho história, ktorú účastníkom pietneho aktu pripomenul. Odhalený bol 9. mája 1947 za účasti významných štátnych predstaviteľov, ktorú viedol minister hospodárstva ČSR Bohumil Laušman, predseda Zboru povereníkov Dr. Gustav Husák a vtedajší riaditeľ sklární Zoltán Šebo.
Samozrejme aj mladí Utekáčania sa zapojili do SNP. Žiaľ, mnohí mladí 24 - 25 roční obetovali to najcennejšie - svoje životy. Spolu s partizánmi vyslanými zo ZSSR bojovali proti domácim aj nemeckým fašistom.
V priestore Utekáča operoval partizánský oddiel Chruščov, ktorého základ tvorili príslušníci „Pionierskeho práporu generála Svobodu“, ktorý sa v novembri 1944 pripojil k partizánskej jednotke Alexeja Michajloviča Sadilenka. Veliteľom oddielu bol Nikolaj Deterievič Chmeľnickij, ktorý padol 22.1.1945 v boji proti fašistom pri osade Drahová, kde má od roku 1974 postavený pamätník. Na jeho počesť pomenovali aj údolie Chmelnického. Členovia ZO SZPB a Obecný úrad v Utekáči spolu s občianskym združením sa starajú celkom o osem pamätníkov a hrobov padlých za našu slobodu.
Po skončení pietneho aktu predsedkyňa ZO SZPB Gabriela Huczmannová-Šusteková pozvala účastníkov na občerstvenie do Kultúrneho domu v Utekáči, kde bola aj prezentácie novovydanej knihy miestneho historika M. Šestáka a vojenského historika Pavla Mičianika pod názvom „VOJNA“. Kniha je spracovaním denníka vojaka prvej svetovej vojny, pochádzajúceho z Ozdína Samuela Činčuráka.
JUDr. Jozef Pupala

































Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, neskôr na právnickej akadémii v Košiciach. Pôsobil ako praktikant na banskom úrade v Sedmohradsku, od 1891 banský komisár v Banskej Bystrici, od 1896 hlavný banský komisár na Ministerstve financií v Budapešti. Významným podielom sa zúčastnil na príprave banských zákonov a na organizovaní banskej administratívy. Venoval sa najmä problémom banského práva, je autorom početných štúdií uverejňovaných v odborných časopisoch. Vydával ročenku banského a hutníckeho priemyslu, v r. 1899 – 1903 bol hovorcom odbornej komisie pre prípravu banských zákonov.. -MM-
Do školy chodil Brzotíne, potom v Dobšinej, Prešove a Kežmarku, kde študoval filozofiu, logiku, metafyziku a teológiu. Vyštudoval právo v Bratislave a Győri, pracoval ako právnik v advokátskej kancelárii v Prešove a v Pešti. V novembri 1773 sa usadil v Rožňave a pracoval ako praktizujúci právnik, pracoval ako tabulárny sudca Turnianskej, Hontianskej, Abovskej a Gemerskej župy. V rokoch 1790 – 1794 bol hlavným notárom Gemerskej župy. Venoval sa vedeckej činnosti v oblasti práva, ale jeho záujem sa sústreďoval aj na vzdelávanie osôb s poruchami sluchu. Bol priekopník liečebnej pedagogiky. Jeho zásluhou otvorili v roku 1802 vo Vacove (Vác, dnes v Maďarsku) ústav pre hluchonemých, hoci sa pokúšal ho založiť v Rožňave (za dva roky sa mu podarilo pre novovznikajúci ústav zozbierať 80-tisíc zlatých a daroval by mu vlastný dom v Rožňave). Štátne výchovné zariadenie pre hluchonemé deti a mládež vo Vacove zostalo takmer 80 rokov jediným svojho druhu v Uhorsku. Jeho menom bol pomenovaný ústav, ktorý sa oficiálne nazýval Štátom podporovaný ústav Andreja Chazára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave (1901 – 1939). -MM-
Študoval na Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici, kde v roku 1962 maturoval. Pôsobil v Revúcej, v rokoch 1964 – 1968 ako majster odborného výcviku na Lesníckom odbornom učilišti, 1968 – 1977 ako organizačný a vedúci pracovník Domu kultúry, od roku 1977 až do odchodu do dôchodku ako vedúci referent propagácie podniku Lykové textilné závody. Sústavne sa venoval kultúrnemu a literárnohistorickému výskumu Revúcej a Gemera, organizovaniu divadelného, kultúrno-spoločenského a športového života, zhromažďovaniu fotodokumentácie. Je autorom mnohých časopiseckých článkov a mnohých rozsiahlych monografických prác o Revúcej a jej dejateľoch. -MM-
Po ľudovej škole v Rovňanoch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite v Bratislave. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších publikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
V roku 1954 zmaturoval v Rimavskej Sobote a začal študovať na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, kde neskoršie na Katedre algebry a teórii čísiel pracoval až do konca života. Venoval sa najmä teórii grafov a teórii čísiel a k tejto téme napísal priekopnícke práce, ktoré majú bohatú odozvu nielen slovenských, ale prevažne zahraničných matematikov. Vydal okolo 20 publikácií a tiež pripravil niekoľko televíznych scenárov zameraných na popularizáciu matematiky. Bol spoluzakladateľom časopisu Matematické obzory a šéfredaktorom časopisu Acta Mathematica Universitatis Comenianae. Mnoho energie venoval aj mladým talentovaným študentom. -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Ako uhorský politik bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. -MM-
Študoval v Bratislave, Revúcej a Rožňave, kde maturoval. Po štúdiu pedagogiky a psychológie na Vysokej škole padagogickej v Bratislave pôsobil ako učiteľ vo Vernári a v Poprade. Počas 2. svetovej vojny účastník ilegálneho protifašistického hnutia, bojoval pri Telgárte a v oblasti Magurka a Muránska planina. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva a kultúry, v rokoch 1959 – 1966 bol riaditeľom Výskumného ústavu pedagogického, do roku 1979 pôsobil na Katedre pedagogiky FFUK v Bratislave. Zároveň bol členom viacerých pedagogických spoločností. Zaoberal sa dejinami pedagogiky, didaktikou, teóriou výchovy, riadenia a organizácie školstva. Vydal niekoľko odborných monografií, publikoval najmä v časopisoch Jednotná škola a Pedagogika. Za účasť v SNP a za pedagogickú činnosť bol viackrát vyznamenaný, naposledy Medailou J. A. Komenského a Zlatou medailou UK. -MM-
Absolvovala textilný odbor na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti. Neskôr študovala keramiku na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Dominantným materiálom v jej prácach bola oceľ, ktorej pláty zvárala do expresívnych abstraktných kompozícií. Patrí medzi popredné osobnosti slovenského sochárstva, venovala sa tvorbe plastík (soška Igrica, udeľovaná ako cena za pôvodnú audiovizuálnu tvorbu), pomníkov i pamätníkov (Samuel Jurkovič), považuje sa za zakladateľku moderného šperku u nás (brošne, prívesky, ihlice, amulety). Od 70. rokov sa intenzívne venovala tvorbe plakiet, ktoré prezentovala na výstavách Medzinárodnej federácie umeleckého medailérstva FIDEM. Vystavovala v mnohých krajinách sveta a jej diela sú súčasťou zbierok múzeí, galérií i prestížnych zberateľských inštitúcií. Je nositeľkou viacerých vyznamenaní. -MM-
Základnú školu vychodil v Tisovci. Študoval v Kežmarku, v Bratislave a v Jene. V rokoch 1845 –1847 bol učiteľom a evanjelickým kaplánom v Ratkovej. Od roku 1847 pôsobil ako farár v Drienčanoch. Spolu s A. H. Škultétym a Š. M. Daxnerom zapísal množstvo zozbieraných slovenských ľudových rozprávok do takzvaného Codexu tisovského, ktorý dlho patril medzi základné pramene pri vydávaní ľudových rozprávok. Spolu s A. H. Škultétym vydával zábavník Zornička, priekopnícke dielo v našej literatúre pre mládež. Tu publikoval množstvo vlastných próz i básní, určených deťom. Samostatné knižné vydania ním zozbieraných a upravených rozprávok vyšli až posmrtne v rokoch 1904 až 1924. V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote má umiestnenú bustu. -MM-
Základné vzdelanie získal v Dobšinej a Rožňave, potom sa učil za obchodníka. Dôstojník uhorskej domobrany, krátko banský podnikateľ, od roku 1884 mestský policajný kapitán v Dobšinej. Významný predstaviteľ Uhorského karpatského spolku, ktorého jednou z vedeckých činností bolo objavovanie a výskum jaskýň. Spolu s Andrejom Megom a Eugenom Ruffinyim v roku 1870 objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu. -MM-
Základnú školu navštevoval v Slavošovciach, študoval v Ratkovej a Gemeri. Teológiu študoval vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ v Revúcej, v Kunovej Teplici a v Gemeri, ako kňaz v Paludzi a od roku 1793 v Klenovci. Je autorom publikácie Česko-slovenská gramatika – liternica (1805), ktorú gemerský seniorát zaviedol ako učebnicu pre slovenské školy. Písal príležitostné veršované pozdravné prejavy, básne a duchovné piesne. Rozruch vyvolala básnická skladba, ktorú napísal po smrti svojej manželky Kataríny. Erotické podfarbenie opisu jej krásy pobúrilo niektorých vtedajších evanjelických kňazov. Svojou tvorbou prispel k zosvetšteniu slovenskej literatúry a jej rozšíreniu medzi širokými vrstvami obyvateľstva, v jeho veršoch sa objavovali zemepisné a dejepisné reálie a príbehy zo súčasného života. -MM-