
Autom som došiel k prevádzke polesia Betliar, nachádzajúcej sa pri železničnej stanici, ktorá sa zaoberá spracovaním a predajom dreva. Bola nedeľa, takže brána cez tento závod bola zavretá.
Zaparkoval som, vybral ruksak a trekingové palice, auto uzavrel a kľúče vložil do ruksaka. Vedel som, že brána sa dá obísť cez železničnú spojku do prevádzky, tak som tým smerom vykročil. Keď som bol asi 5 m od auta, odrazu ku mne začali bežať traja brechajúci psi – vlčiaky. Asi si viete predstaviť, aký som mal pocit a čo som si ich útokom na mňa predstavoval.
Bolo 6 hodín ráno, takže zbytočne by som volaním žiadal o pomoc. Ustúpil som k autu, oprel sa oň, aby ma nemohli napadnúť zozadu. Brechajúc krúžili pred mnou. Stál som nepohnute a palice, držiac ich v rukách, som sklonil predo mňa. Za celý čas som bol úplne ticho a nepohyboval som sa. Ten statný veľký vlčiak sa približoval ku mne, ovoňal špičky mojich palíc, ale následne sa otočil, odišiel a pripojil sa k už sediacim dvom psom.
Uvažoval som, čo teraz? Zložiť ruksak a vyberať kľúče od auta a doňho nasadnúť, sa mi javilo dosť nebezpečné. Videl som, že psi boli pokojní, tak som si povedal, že asi mi neublížia a vybral som sa na trasu, ktorú som si plánoval. Keď som prešiel okolo nich, pohli sa za mnou. Predpokladal som, že keď budem pokračovať, tak odídu. Neodišli, ale pokračovali za mnou. Prešiel som cez most nad riekou Slaná a ďalej išiel po lesnej ceste. Psi pokračovali za mnou a dokonca ma niekedy i predbehli. Zložil som si ruksak a vybral fotoaparát, že si ich aj odfotím. Už ráno bolo veľmi teplo, čo pociťovali i psi a niekedy si ľahli na cestu.

Chovali sa ku mne priateľsky a cestou, keď som si fotil údolie, tak sa na to pozerali i oni.

Odbočil som z hlavnej lesnej cesty a pokračoval značne strmou lesnou cestou a neskôr svahom, smerom k banskému dielu a na svahu som si zbieral i dubáky. Následne som došiel na turistickú vyhliadku, odkiaľ je nádherný výhľad na obec Gemerská Poloma.

Jedlo som so sebou nemal, len vodu, ktorú som ponúkol i psom na igelitovom sáčku, ale odmietli piť. Až neskôr pili vodu v bočnej dolinke. Neodvážil som sa niektorého pohladkať, i keď niektorí boli tesne pri mne.
Pokračoval som k banskému dielu, a to štôlňou, v ktorej sa nachádza ruda s minerálmi mangánu. V archívoch som našiel z tejto lokality i skicu, zhotovenú v roku 1951 pánom Mathieselom, zamestnancom Železorudných baní Rožňava.
Pôvodný stav ústia štôlne je časom viditeľný už len malým otvorom cez zarastený lesný porast. Ako to i súčasne v štôlni vyzerá je zdokumentované nasledujúcimi obrázkami. Psi si ústie štôlne pozreli a vlčiak do štôlne aj vošiel. Keďže tam bol chladný vzduch tak tam zotrval dlhšiu dobu. Vrátil sa a pokračovali sme spolu tou istou cestou, o dĺžke asi 2,5 km, k zaparkovanému autu.
Do každého banského diela, ktoré má nejaký prístupový otvor, sa v zimných mesiacoch sťahajú niektoré živočíchy. Sú to najmä netopiere a salamandre, ale i jazvece, líšky a iné.
Vo vyššie spomínanej štôlni sme našli i tento druh slimáka (foto J. Kilik), ktorým je Slizniak karpatský (Bielzia coerulans), z čeľade slizniakovité. Patrí medzi karpatské endemity. Dorastá do dĺžky od 10 do 15 cm. Ide o veľmi vzácny druh, ktorého výskyt je obmedzený na vlhké prostredie karpatských listnatých a zmiešaných lesov. Typickou črtou je nápadné modré sfarbenie, ktoré sa pohybuje v odtieňoch fialovej, sýtomodrej až po tyrkysovú farbu. Slizniak karpatský je chránený druh. Ako je vidieť, prežíva i v podzemí.
![]() |
|
|
||
![]() |
![]() |
|
Po príchode k autu stáli psi kľudne za mnou a ja som bez problémov auto otvoril a vložil doňho ruksak. Mrzelo ma, že som psom nemohol dať počas výletu žiadne jedlo. Keby bol obchod otvorený, určite by som ho išiel kúpiť.
Neskôr, keď som sa informoval o psoch, bolo mi povedané, že sa našlo v lese vlkmi opustené vĺča, ktoré si zobrali domov a domestikovali ho. Mal by to byť jeden z tej trojice. Nevie sa, či je to určite pravda. Keďže mojím pôvodným zámerom bolo aj zahrať si tenis, odišiel som na tenisové kurty, ale hrať som už v tej horúčave odmietol a vrátil som sa domov.
Nakoniec z celého výletu som mal dobrý zážitok i vďaka tým mojim nečakaným spoločníkom, trom psom.
Ondrej Rozložník





































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-