nedeľa, 16 január 2011 21:02

Daniela Hroncová-Faklová: MAMELE - 7. časť Doporučený

Napísal(a) Daniela Hroncová-Faklová
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

7. časť
       Letný augustový večer našiel frau Evu Raubner v samej zadnej izbe domu, kde vlastne ani veľmi nevstupovali. Domácnosť, ktorú si od prvej chvíľky budovali nanovo, starosti o akú-takú obživu a rozbiehajúce sa obchodovanie s celkom priateľským Izákom Indichom ju zamestnávalo natoľko, že na minulosť myslievala veľmi málo. Okrem Jákoba. Ten jej prišiel na rozum dennodenne a ak si nevedela rady čo len s maličkosťou, už-už nechýbalo veľa, aby sa  s ním – tam kde ju nik nevidí, ba ani nezačuje – rozprávala nahlas. Obyčajne sa spamätala, a tak zostávalo iba jediné, pouvažovať, ako by to či ono riešil jej milovaný  Jákob.

Šikovný, rozumný ale najmä rozvážny muž, ktorý nikdy nezúfal, iba prijímal zo života to, čo mu bolo ponúknuté. Vďačne, a s tou jeho príslovečnou pokorou. Mal totiž svoju vieru a obrovský rešpekt pred silou, ktorá riadila celé jeho bytie.
       Ibaže oni dvaja s Johanom zostali sami, a tak viedli rozhovory a boli to rozpravy  rovnocenných. Ona v ňom nemala iba dieťa, syna, ale najmä kamaráta a spoločníka, na ktorého sa dalo spoľahnúť. Až jej bolo ľúto. Akoby ho oberala o bezstarostné roky dieťaťa, čo sa jej v istých chvíľach zdalo nespravodlivé. Život ich oboch posunul ponad nedospelé hravé časy do pravdy, ktorá bola pritvrdá na to, aby ju nerešpektovali v celej jej krutosti. V samej podstate pokorne prijali pravdu, ktorá ich obrala o malú, ale dobre známu Raubnerovu galantériu, o tmavý, ale predsa len ich byt v mestečku na námestí. Napokon, s pokorou prijali i údel osamelých. Stratili to najcennejšie - Jákoba.
       Prežívali danosť a tá ich hnala do neznáma. Pykali za vinu, ktorú si nahlas nepripúšťali. Vo vedomí rozumnej Evy Raubner však predsa len zostávala. Pre ňu, zatiaľ iba pre ňu, bola čitateľnou. Po takýchto myšlienkach si iba celkom tíško, pre seba povedala:
       „Ale, veď hej! Veď sme židia!“ a prehodila výhybku svojho myslenia na celkom inú koľaj. 

       „Pozbieraj a povytriasaj, Johanko, tie staré koberce. Poskladáme ich do zadnej izby. Ešte sa môžu zísť.“ Jej rozkazy ani rozkazmi neboli. Taká bola jemná. Iba pripomínala, čo im vlastne treba vykonať, porobiť.
       „Príde pán Indich, dala som natkať nové. Aspoň do prednej izby, kde spávame. V zime bude teplejšie,“ oznámila s láskavosťou a pokojom v hlase.
        Jej nápad. Niežeby bolo nutné vymeniť pokrovce, ale starostlivosť o ich nový domov ju napĺňala dôležitosťou a zároveň si – máličko pochybujúc, ale predsa - namýšľala, že čo žijú je to najlepšie, čo ich po tom všetkom marazme mohlo postihnúť. S chlapcom sa rada púšťala do takých robôt, ktoré im obom prinášali radosť. Natrápili sa, ponaťahovali, ale nakoniec dosiahli svoje. A potom šťastní vo svojom malom svete, ktorý si hotovali na svoj obraz, sa donekonečna rozprávali. Rovnocenní, ani nie tak vekom ako údelom.
       Kuchyňa svietila čistotou. Mali všetko čo ku životu potrebovali, ba ešte naviac. V porovnaní s miestnymi dedinskými bola ich domácnosť vybavená kadečím, čo sa ostatným – hádam okrem príbytku farára a jeho sestry – ani len nesnívalo. Veľa toho z mesta nepriniesli, ale dom tante Ester na svoju dobu i na vidiecke prostredie, poskytoval priam meštiansku výbavu. Na prvý pohľad by sa ani nezdalo, ale v dome tante Ester – a to i napriek tomu, že jakživ s nikým nebývala, nežila – sa našlo všetko, čo mala mať poriadna židovská domácnosť.
       Eva Raubner bola jedinečnou kuchárkou. Koľkokrát ju jej milovaný Jákob pochválil, zakaždým iba nostalgicky pripomenula: „Moja matka, i stará matka boli aj šikovné, aj učené. Stará dobrá viedenská škola!“ Málokedy nahlas banovala, ale žeby svojich nemala neustále na mysli, to teda nie. Boli síce príliš ďaleko, ibaže neprestajne v jej vedomí, a tak koniec koncov -  akoby žili s ňou.
       Lebo, ona sa raz - ani nie tak dávno, taktohľa rozhodla: nasledovala svojho milovaného muža Jákoba Raubnera, nenápadného obchodníka, ktorý už v mladom veku bol známy tým, že zhotovoval nenapodobiteľné pestrofarebné gobelíny. Veru tak, pracovitý a aj šikovný bol jej Jákob... 

       Boli a zostali sme zbožní. Hoci po svojom. V mojom starom domove sa život odlišoval od kresťanského, a i tu v inom, ďalekom  svete naše vedomie zostávalo neporušené. Len praktiky, prísne zvyklosti ustúpili. Nenahradili sme ich novými, práve naopak. Tie sme iba sledovali ako niečo, čo máme vo vážnosti,  ale do nášho života nepatria, a tak ich pod našu strechu nevnášame.

       Jákobove pravidelné cesty do mestskej synagógy – i to je už minulosťou. Nový príbytok v celkom cudzej dedine, a tá ponúkala  iba kresťanský chrám. S dobráckym kňazom, ktorý nás nielen vítal, ale nás i ochraňoval pred nedôverčivosťou okolia, nenávisťou i zlom, ktoré sa v začiatkoch dalo iba predvídať. Je pravdou, že iba občas, ale  s neuveriteľnou úctou vstupovala som do ich chrámu. Hoci len pod posledné klenby, aby som sa potichučky vtiahla  do lavice, ktorá roky zostávala prázdna. Bez pričinenia kňaza, bez jeho pozvania, či kázania bola som od začiatku presvedčená, že tunajší Boh je i mojím Bohom, ktorý dopustí, ale neopustí... Je však pravdou, že akýmsi sprostredkovateľom medzi Ním, Najvyšším a mnou bol láskavý farár Michal Stanko. Bez jeho prítomnosti by moja smelosť končila niekde na nekonečných schodoch v stromoradí, ktoré vystupovalo ku kostolu.
       Johan išiel so mnou. Zvláštna dvojica: židovská matka so synom, nenápadne prichádzajú ku vidieckemu kostolu, aby počúvali kresťanského kazateľa. 
       Nik nám nebránil a farár Stanko zostal nielen prekvapený, ale najmä potešený. Iba toľko som mu raz  povedala na vysvetlenie: „Nech ten môj chlapec spoznáva, čo učí iná viera. Bez vedomosti nemožno nič ani prijímať, ani odmietať!“  

       Ku večeru sa Johan stratil. Napriek svojmu veku, povinností mal dosť. Ako taký malý gazda. Hydiny na desiatky kusov – čo len pozbierať poznášané vajíčka, uložiť všetky do komory tak, aby boli pripravené pre Indicha. Alebo kopal jamy na ovocné stromčeky. Ktosi im poradil – treba nasadiť také, čo ostatní nemajú. Ovocie z nich bude vzácnosťou. Dali si poradiť. Záhrada bola obrovská, zeme dosť. Hanzi kopal ako divý a Johan za ním ostošesť. Od malička to bol mocný chlapec...
       Hľadala ho v záhrade, za ohradou pri zajačích chlievoch, napokon i po dome. Darmo vykrikovala, chlapca nebolo. Nezvykol odchádzať bez toho, žeby nedal o sebe vedieť.
       Vrátila sa do kuchyne. Tam rozvoniavali dopekajúce sa buchty, ktoré bolo treba povykladať z trúby, žeby nezhoreli. Rada sa krútila okolo obrovského murovaného sporáka, na ktorý si po dni - dvoch zvykla, i keď dennodenne zožral celé kopy dreva. Ale hrial, sálal. Mala vždy pocit, že je ďalším živým členom ich famílie, lebo jedinečný a i nádherný kachľový sporák s tmavomodrými kachlicami plastického vzoru v štýle práve všadeprítomnej secesie – samozrejme, že  iba v meštianskych, lepších príbytkoch (ech, tá tante Ester mala nos! Vedela čo je pekné, i hodnotné!), s ozdobnými nerezovými dvercami  i masívnym okrajom okolo železných platní bol doslova pýchou nielen kuchyne domu tante Ester, ale najmä láskavým spoločníkom Evy Raubner.
       Dopekajúce sa koláče ju zamestnali natoľko, že na Johana takmer zabudla.
       Do domu vletel ako bez duše. Desaťročnému chlapcovi sa i takýto spôsob prepáči, ibaže Johan nebolo celkom obyčajné dieťa. Viac vážny ako bláznivý, rozvážny, taktný, čo bolo dôsledkom neustálej matkinej spoločnosti, ktorá s ním vo väčšine prípadov jednala ako s rovnocenným.
       „Nebudeš veriť, ale si ma vyľakal,“ spôsobný prejav mala i ona. Ani nemusel prehovoriť a vedela, že jeho nezvyčajný príchod má svoju príčinu.
       „Niekto ti ubližuje?“ spýtala sa s pokojom a  plnou vážnosťou. „Alebo si objavil niečo výnimočné?!“ pousmiala sa popod nos na znak toho, že svoje dieťa dokonale pozná a roztopašnosť bude obhajovaná nejakým novým poznaním. Lebo i to sa stávalo.
       „Ako to ty tak dobre vieš, mamele...?!“ líškalo  sa chlapča najfamiliárnejšie ako sa len mohlo. „Mám nového kamaráta!“ zvolal víťazoslávne.
       Matka iba otvorila naširoko oči a iba pohľadom kládla otázku. Najbližšie k nim býval chudorľavý Paulo, ale toho Johan zastihol zriedkavo. O rok či dva starší chlapec musel pracovať, celé dni predsa trávil medzi kúpeľnými domami. Okrem toho, i keď sa stretli, Paulovi s Johanom nikdy do reči nebolo. Paulo akoby sa ich bál, akoby sa ich štítil... Napriek tomu jej nedalo:
       „Čo, Johanko? Skamarátil si sa konečne s Paulom? Iba by ma to tešilo. Naložím buchty, odnesieš mu, žeby sa poriadne najedol.“
       A už vyťahovala z kredenca tanier, na ktorý vykladala ešte teplé kysnuté cesto naplnené lekvárom i tvarohom. Syna si veľmi nevšímala. Ten, celý upachtený, zasadol na svoje obľúbené miesto bokom ku stolu, s výhľadom na dvor, na cestu. Odtiaľ mal svoj detský prehľad o každom, kto do domu prichádzal, alebo aspoň prechádzal okolo ich plota.
       „Bol som za dedinou, na Hlinačkách.“ Oznamoval s otáznikom, či obavami v hlase, čo na to matka.
      „Kde?! Na Hlinačkách?“ nevedela sa vynačudovať. „Dobre počujem? Veď na Hlinačkách je predsa osada.“ Vytreštila oči.
       „Cigánska osada...!“ Nešlo jej do hlavy, akoby chlapcom sprostredkované podivuhodné stretnutie dvoch svetov, ktoré sa síce navzájom dotýkali, prežívali jeden popri druhom, ale k akémukoľvek  - nedajbože - prieniku dochádzalo málokedy. Hádam iba vtedy, keď fungoval ojedinelý, ale predsa len nevyhnutný obchod.
       „Tí do dediny neprídu, i deti z dediny sa chatrčiam vyhýbajú. Čo ťa to napadlo? vychrlila na Johana. „Alebo to nebol tvoj výmysel?!“ nevychádzala z prekvapenia  matka, ktorá nebola zvyknutá na nejaké neohlásené chlapcove potulky. „S pravdou von! Tak, kto je ten tvoj nový kamarát?! sprísnila tón.
       „Starý Žigo,“ vyletelo z chlapca, a navidomoči mu odľahlo.
       „Kto?! Starý krivkajúci cigáň? Ten čo vyrába tehly?“ zastala nad synom, akoby ho chcela trestať.
      „Ten. Ten, čo chová za chatrčou kozy..., dali mi napiť mlieka,“  pokorne a previnilo vydal zo seba Johan. Len-len že sa nerozplakal. Ale keď po niekoľkých okamžikoch videl, že matke zmäkol pohľad, pokračoval:
       „Zobral ma pod breh, ku hline,“ vykladal, ale ešte stále s neistotou v hlase. „Tam má naukladané tehly, ktoré vyrába z blata,“ začal vysvetľovať dopodrobna.
       „Hádam z hliny,“ opravila ho matka. Ale už láskavo.
       „Hej, hej, máš pravdu, mamele, z hliny. Ako to vieš?“
       Matka sa pousmiala a už mala na jazyku, že veď predsa vo svojich podvečerných potulkách za dedinou častokrát obchádzala cigánsku kolibu starého Žiga. Napokon, kto by ho z blízkeho i ďalšieho okolia nepoznal?!
       „Pomieša ho s plevami, či vlastne - ani neviem s čím... Má drevené formičky, ako nejaké truhličky. Do nich natlačí hlinu, a potom všetko vyklopí na trávu. Tam potom schnú, kým celkom neuschnú,“  vysvetľoval a popisoval cigánsky svet - svoj najnovší objav - s veľkým zanietením. „Vieš ty vôbec, koľko ich - teda tých tehličiek - tam má? Poukladané v celých radoch. I dom by sme z toho postavili. Alebo by sme ich popredali! To by sa ešte len čudoval pán Indich!“ Zodvihol víťazoslávne bradu a s nadšením vyrozprával všetko, čo ho za posledné hodiny doslova uchvátilo.
       Bolo to po prvýkrát, čo sa chlapec na dlhšiu dobu vzdialil, dokonca za dedinu. Zvykol vybehnúť ku kostolu, za cintorín do lesa, ale to bolo všetko. Cigánska osada, chatrče?! Ani vo snách by ju nenapadlo, že jej poslušného syna zaujme takéto prostredie.
       „Bol som i v ich chatrči,“ pochválil sa pyšne.
       „Ach, chlapče,“  vzdychla si matka menej nadšene. „A čo také si tam videl?“ vyzvedala v nádeji, že sa mu nové prostredie znevidí, a že ho viac nezlákajú dobrodružné výpravy rovno do cigánskych pomerov.
       „Ani som ich neporátal. Všetci sú iba v jednej izbe. Starý Žigo bol pri hline a všetky deti s matkou v chatrči, a okolo nej. Predstav si, v kúte izby kládli ohník a všade, všade plno dymu. A kriku...! Ale páčilo sa mi tam, akurát -  nič som im nerozumel.“
       „Skúsil si, spoznal – a stačilo,“ snažila sa usmerniť jeho nové poznanie a z neho sa rodiace detské plány. Zvážnela.
       „Mamele, tebe sa nepáči, že som išiel medzi cigáňov?! Povedz pravdu!“ Chlapec zosmutnel a najmä zneistel. I keď zďaleka nie dospelý, už vedel vycítiť matkino stanovisko. Boli spolu deň, noc, jeden na druhého odkázaní a ich vzájomná vedomosť, či cítenie sa prenášalo z jedného na druhého. Mnoho mnohokrát. Nebolo treba veľa rečí, neboli treba vysvetľovania. Cítil -  mame sa jeho nové cigánske kamarátstva neveľmi pozdávajú.
       „Aj cigáni sú len ľudia,“  začala potíšku. „Žiadne nepriateľstvá, žiadna nenávisť. Žijú si však svoj život so svojimi zvyklosťami, odlišnými maniermi. Vo voľačom sú šikovní, v iných veciach pre nás nepochopiteľní. Nemožno posudzovať a hlavne nemôžme odsudzovať to, čo nepoznáme, čo sme nikdy nežili. Ale viem, že ani tak žiť nechceme.“ Dokončila a začala sa zaoberať celkom inakšími vecami. Priam zavelila,  - a veľmi nekompromisne:
       „Poď, Johan, poriadne sa poumývaj!“ rozkázala. „Bolo by veľmi osožné, keby si si po večeroch i niečo prečítal...,“ pritvrdila na znak toho, že s výchovou a poriadkom to myslí viac ako vážne.
       „A na tanieri pod obrúskom sú buchty. Odnes ich do susedov naproti. Paulovi! To chlapča iba živorí. Hádam horšie ako tí v chatrčiach za dedinou...“ Podala mu tanier a prvá vyšla z kuchyne. Viac si chlapca nevšímala. Bola presvedčená, že poslúchne.

(POKRAČOVANIE)

Daniela Hroncová - Faklová

{jcomments on}

Čítať 2708 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:12

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!