Úvod
Úvodom uvádzam, že podnetom pre napísanie tejto informácie je súčasná ekologická katastrofa, ktorá vznikla vypúšťaním banských vôd z ložiska sideritu pri obci Nižná Slaná do rieky Slaná, ktorej stav je mimoriadne nepriaznivý, pričom kvalita banskej vody znemožnila akýkoľvek život v nej žijúcich živočíchov a mikroorganizmov. Ministerstvom životného prostredia bola podaná žaloba o spáchaní trestného činu a vec bude riešiť Prezídium policajného zboru.
Uvedená katastrofa na rieke Slaná dokazuje nepriaznivý vplyv banskej a úpravárenskej činnosti z pohľadu jej ohrozovania na životné prostredie. Áno, je tomu tak, ale táto činnosť patrí do radu viacerých odvetí, ktoré životnému prostrediu škodia a sú známe mnohé prípady rôzneho rozsahu i na Slovensku. Vždy však je potrebné preveriť, či boli urobené dostatočné opatrenia na príslušných inštitúciách, aby sa to nestalo. V mnohých prípadoch sú opatrenia pri ťažbe a tiež úprave nerastných surovín nedostatočné a nezohľadňujú možné následky v celom rozsahu.
Osobne si myslím, že to sú hlavne príslušné obvodné banské úrady, okresný úrad životného prostredia, odštepné závody povodia rieky a lokálne miestne úrady, ktoré majú dohliadať na životné prostredie. Základom povolení pri zastavení ťažby ložiska je schválenie projektu „Plán likvidácie a zabezpečenia“, ktorý predkladá ťažobná organizácia a schvaľuje ho príslušný obvodný banský úrad po vyjadrení dotknutých inštitúcií.
Predpokladám, že napr. Správa povodia Slanej so sídlom v Rimavskej Sobote dozoruje a sleduje kvalitu vypúšťanej banskej vody a hlavne aj povinnosti existujúcich ťažiarov (Mária baňa pri Rožňave, Eurotalc pri Gemerskej Polome). Taktiež predpokladám že predkladajú správy o kvalite vypúšťanej banskej vody s chemickým rozborom Okresnému úradu životného prostredia v Rožňave. Mám s tým skúsenosti, pretože takéto správy s odberom vzoriek a chemickým rozborom, spracované profesionálnym hydrogeológom, som pravidelne predkladal, i keď to bolo na ložisku s výtokom banských vôd do malého toku mimo ochranného pásma (Banské dielo v Dlhej doline pri Gemerskej Polome).
K ťažbe a úprave nerastných surovín
Ľudstvo si musí uvedomiť, že súčasný život, v takom technickom a technologickom rozsahu, nie je bez ťažby nerastných surovín vôbec možný. Stačí si uvedomiť, kde všade sa kovy i nekovy reálne používajú. Vo vyspelých štátoch je ťažba nerastných surovín, z pohľadu na životné prostredie, obmedzená na nevyhnutné minimum. Dováža sa, ale v značnom objeme z krajín, kde ich ťažba nepodlieha takým prísnym opatreniam na životné prostredie, ale to si, žiaľ, akosi neuvedomujeme.
Spracoval som pre vás informáciu, čo všetko sa ťažilo a upravovalo v úseku rieky Slaná a v jej blízkosti, od jej prameňa po Rožňavu. V celom tomto úseku počas banskej a úpravníckej činnosti nedošlo k väčšiemu ohrozeniu životného prostredia i keď boli problémy napr. s vypúšťaním škodlivých plynov z úpravne železnej rudy v Nižnej Slanej, ktoré mali za následok úhyn včelstva v okolí a boli taktiež sťažnosti obyvateľov blízkych obcí na vetrom odnášaný prach z odkaliska. V roku 2010 došlo i k výtoku banskej vody z ložiska Mária baňa s podobným, i keď menším, znečistením rieky Slaná.
Dostatočne si neuvedomujeme, že banská voda z každého ložiska bude stále vytekať, buď cez dedičnú štôlňu, alebo cez niektoré presne stanovené banské dielo.
Tak tomu má byť jednoznačne i na Mária bani cez dopravný prekop, ktorý je nutné „večne“ udržiavať v stabilnom stave. Kto to personálne a ekonomicky zaistí?
V nasledujúcom prehľade sú tu ale i lokality, ktoré sú z pohľadu životného prostredia problematické a ktorým by sa mala venovať v dostatočnom predstihu pozornosť a požadovať príslušné informácie od majiteľov a držiteľov dobývacích priestorov.
Z nasledujúcich obrázkov s komentárom si sami vytvorte svoj názor čo nás ohrozuje a čo by mali príslušné inštitúcie už teraz riešiť.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Spracoval RNDr. Ondrej Rozložník
– jún 2022
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.