Keď mi moja bývalá suseda z horného Gemera nedávno rozprávala, že aj jej manžel, ktorý už nie je medzi nami, mal na vojenčine kamaráta, s ktorým si tak rozumeli, že ich rodiny doteraz udržujú medzi sebou kontakty a aspoň na dôležité sviatky si posielajú pozdravy, preletelo mi mysľou niekoľko zaujímavých udalostí z obdobia spred 52 rokov.
Svoju občiansku povinnosť som si plnil v jednom meste na severe Slovenska. Do kasární som prišiel síce neskoršie ako ostatní nováčikovia, ale na dva roky prežité v nich si doteraz stále spomínam. Prežil som počas tých dní všeličo veselé i smutné. Poučné i odstrašujúce. Stretol som medzi zelenými uniformami dobrých i zlých veliteľov, dobrých i zlých "spolubojovníkov". Možno tak, ako takmer každý, ktorého neobišla povinnosť slúžiť vlasti.
Nebudem sa zaoberať všetkým a spomínať na všetko. Veď za tých 24 mesiacov sa udialo ozaj všeličo. Na takýchto miestach sa však našlo aj viacero kamarátov. O niektorých by som ešte aj dnes vedel rozprávať romány na pokračovanie.
Jeden z nich mi však ostal v pamäti až doteraz. Volal sa Juraj a od ostatných vojakov sa líšil aj tým, že mal v chrupe zlatý zub. Keď sa usmial, vždy ho bolo vidieť, a tak bol medzi ostatnými aj takto rozpoznateľný.
Keď sme po splnení si svojich občianskych povinností spoločne z kasární odchádzali na železničnú stanicu v sprievode nášho veliteľa batérie, sľúbili sme si, že si z civilu napíšeme a možno, ak nám situácia dovolí, aj sa stretneme.
Prešli však roky a každý z nás riešil to, čo nestihol pred vojenčinou. Založil si rodinu a kráčal cestou, ktorú mu, ako sa zvykne hovoriť, osud vytýčil. Keď sa život ako-tak ukľudnil, začal som aj ja uvažovať o tom, že by bolo dobré sa skontaktovať s mojím kamarátom z vojenčiny. Obidvaja sme pochádzali z kraja, kde dominovala krása prírody a podzemné tajomstvá. Rozhodol som sa, že kamarátovi Jurajovi napíšem. Adresu som si poznačil ešte počas vojenčiny, a tak môj prvý list odišiel na jeho adresu.
Po niekoľkotýždňovom čakaní mi prišla odpoveď. Aj keď som si list neodložil a dnes ho už nemám, zostalo mi z neho v pamäti, že Juraj robí v rodnej dedine niečo ako kostolníka a stará sa aj o obecný cintorín. Trošku ma to zmiatlo, lebo o ničom podobnom sme sa počas vojenčiny nerozprávali. Zrejme osud chcel, že nadväznosť na tento list už nemala pokračovanie. Premýšľal som, čo sa mohlo v Jurajovom živote udiať, že si musel vziať takúto službu. Dnes už viem, že môj list sa dostal do rúk nejakého recesistu, ktorý ma takto "informoval".
A potom všetko veľmi rýchlo ubiehalo. Moje povinnosti na rôznych úsekoch aktívneho života boli prednejšie než vyhľadať Juraja osobne, stretnúť sa i porozprávať, čo sa vlastne deje. Myseľ však zostala aj naďalej, akosi podvedome, predsa len namierená na neho. Vedel som, že Juraj bol zásadový, plnil si svoje úlohy ako najlepšie vedel, a preto som sa dosť často zaoberal myšlienkou, že hádam nám čas bude priaznivo naklonený a stretneme sa. Chodil som často i na služobné cesty takmer po celom Slovensku a aj keď som sa medzitým presťahoval s rodinou do hlavného mesta, myslel som na možnosť využiť niektorú z ciest aspoň na získanie nejakej informácie o ňom.
Tak som sa veru raz dostal i do rodného Jurajovho kraja. Dokonca do fabriky, kde vtedy pracoval. Jeho blízka rodina mi však povedala, že Juraj nedávno odišiel na iné pracovisko a vykonáva aj iné zamestnanie. Je síce iba pár kilometrov od nich, ale žije v závodnej bytovke. Práve bolo toľko hodín, že aj on končil smenu a naskytla sa tak možnosť, po dlhých rokoch čakania, stretnúť sa. Problém bol iba v tom, že cestou z práce sa vraj zastavoval u mamky, ktorá žila na samote v dome sama a občas jej bolo treba pomôcť doma i okolo domu. A Juraj z práce práve tam išiel.
Využil som situáciu a autom som sa pobral tam, kde momentálne Juraj mal byť. Približne som poznal chotár, kde Jurajova rodina žila aj počas vojenčiny, a tak nebolo ťažké zájsť až k domu jeho mamky. Čo však čert nechcel, deň predtým sa strhla v tej doline búrka a zo strmých svahov sa do nej voda rútila cestou-necestou a zároveň vytvárala nebezpečné výmole na neudržiavanej ceste, smerujúcej práve do tých končín, kde nám bolo treba prísť. Stalo sa, že na jednom mieste, kde sa kolesá auta zabárali do vymletých koľají a podvozok auta narážal do tvrdého kameňa v strede cesty, vodič rázne vyriekol: "Ďalej ísť autom by bol veľký risk. Mohlo by sa niečo utrhnúť a v tomto nehostinnom kraji by nám i autu to mohlo byť osudné."
Zastali sme pred strmým svahom a rozmýšľali ako zrealizovať to, na čo sme sa rozhodli. Už sme boli tak blízko, že sme videli dom, v ktorom mal byť aj s mamkou môj kamarát Juraj. Skúsili sme preto na plné hrdlo zavolať jeho meno. Napriek našej snahe nás zrejme Juraj nepočul, alebo si myslel, že iného Juraja niekto volá, a tak sme sa z tejto nedokončenej cesty museli vrátiť. Navštívili sme vedľa cesty ešte jeden domček mysliac si, že sa s dotyčnými poznajú. Aj keď dom s bránkou bol otvorený, v ňom sa nenachádzal nikto. Na dvore v chlieviku sa z času na čas ozvala iba kozička. Tá nám však vyrozprávať o tom, či sme dobre prišli a navrhnúť ako ďalej odmietla. Alebo sme jej nerozumeli?!
Tak sa skončila ďalšia iniciatíva môjho pokusu o nadviazanie kontaktu s kamarátom z vojenčiny. Keďže sa mi neozval ani po tom, čo som mu zanechal odkaz vo fabrike kde robil, ponechal som môj záujem o naplnenie želaného stretnutia na neurčito.
Roky plynuli a spomienky na vojenčinu bledli. Okrem spomienok mi zostalo aj niekoľko fotografií, na ktorých bol aj Juraj, ale to bolo všetko. Musel som sa s tým uspokojiť a premýšľať, čo sa vlastne udialo.
Nebudem vás dlhšie napínať. Nestretli sme sa Jurajom ani v televízii, ani na liečení, ani pri iných príležitostiach. Muselo prísť k udalosti, ktorá sa stala na východe Slovenska, kde mu žije jeden zo synov už so svojou rodinou. Otcovi sa patrilo prísť mu zablahoželať k narodeninám. Ako to už pri takých príležitostiach býva, rozhodla úplná náhoda. V reštauračnom zariadení, kde sa rodina stretla, aby oslávili narodeniny, sedel aj jeden z mojich známych. Ani neviem, ako sa tam a práve k tejto spoločnosti dostal. Veď pôsobí v celkom inom, možno aj 300 km vzdialenom okrese od nich. Slovo dalo slovo a Juraj kontakty na mňa dostal práve od tohto môjho známeho.
Kamarát Juraj hneď cestou domov na stredné Slovensko chcel vyskúšať, či kontakt, čo od jemu neznámeho človeka na mňa dostal, platí. V jedno dopoludnie sa mi v mobile ozval: "Tu je Juraj, Ondrej si to Ty?" Nasledovalo vysvetlenie a moja kladná odpoveď. Iba jedno z toho, čo som spomínal, už nesedelo. Na moju skúšobnú otázku: "Ešte máš ten zlatý zub v chrupe?" nasledovala odpoveď: "Ty si to pamätáš? Mal som v práci úraz, zlatý zub už nemám."
Ešte sme potom niekoľkokrát spolu telefonovali a s radosťou môžem povedať, že naše, vyše 52-ročné čakanie na stretnutie, malo pozitívny koniec.
Neviete si predstaviť, ako sme obidvaja radi, že po toľkých rokoch hľadania sa, sme sa nakoniec stretli a porozprávali. Tak som sa od neho dozvedel aj to, že aj on po celý čas až doteraz robil všetko možné, aby sa čosi o mne, ako jeho kamarátovi, dozvedel. Hľadal stopy po mne v každej príhodnej chvíli. Využil na to i návštevy v kúpeľných zariadeniach, kde si liečil neduhy po ťažkej práci v bani. Pomáhali mu v tom mnohí neznámi ľudia a všetko bolo akosi zahalené tajomstvami života. A to všetko až do vyššie spomínanej chvíle, strávenej v mestečku na východnom Slovensku, kde mu dnes žijú jeho syn a nevesta.
Veru som si viackrát pomyslel, čo by sa bolo stalo, keby bol jeden z nás využil možnosť vyhľadať toho druhého s využitím spomenutej televíznej relácie. Možno by to malo pozitívnu odozvu aj medzi divákmi a ktovie, či by poštár Jano mal také šťastie ako my po jednej návšteve Juraja na východnom Slovensku. Ani sa nedivím, keď vám skoro každý povie aké je Slovensko malé. A aj napriek tomu niekedy treba dlhé roky čakať, aby sa kamaráti z mladosti mohli stretnúť.
Príhoda, o ktorej píšem, sa udiala mesiac pred koncom roku 2017, teda po 52 rokoch od ukončenia vojenskej základnej služby. Svedčí o tom aj naša spoločná fotografia, ktorú k tejto príhode prikladám. Obidvaja dúfame, že sa ešte naskytnú ďalšie príležitosti našich stretnutí, kedy si budeme môcť vyrozprávať mnohé príhody nielen z vojenčiny, ale aj z nášho osobného života.
Viacerí sa ma teraz pýtate, či sme sa po toľkých rokoch spoznali. Je pravda, že polstoročie zanechá na každom z nás určité stopy. Priznám, že keď sme sa po toľkých rokoch na seba pozreli, najmä Juraj sa na mňa trošku dlhšie pozeral a premeriaval si ma, či som to ja. Samozrejme, že aj ja som ho takisto premeriaval. Už jeho postava ma presvedčila, že je to on. Obrysy tela zostali rovnaké ako predtým, aj keď bol urastejší, ale jeho hlas ma utvrdil, že je to on a nikto iný. Aj keď mi potom povedal, že ak by ma stretol náhodou niekde na ulici, nebol by si so mnou taký istý. Veru - hodina každá pás v čelo ryje, spomínajúc si na slová známeho to slovenského básnika.
Ondrej Doboš
































Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).