Naše nemocnice a polikliniky dosahovali vyšší hygienický štandard už aj pred koronakrízou, keďže v nich pôsobia nemocniční epidemiológovia a tak nás nezaskočila ani epidémia a dokázali sme pomerne rýchlo reagovať. Dnes sme sa však rozhodli tento štandard opätovne posilniť, aby sa pacienti, ktorí k nám prídu na plánovaný zákrok, cítili maximálne v bezpečí. Sme radi, že nám situácia dovolila sa o nich znova začať starať a pomôcť im tak s ich zdravotným problémom,“ hovorí generálny riaditeľ siete nemocníc Svet zdravia a siete polikliník ProCare Vladimír Dvorový.
Každý hospitalizovaný pacient dostane rúško
Rozšírený hygienický štandard, ktorý nemocnice a polikliniky zavádzajú po koronavíruse, nazvali Hygiena+. V nemocniciach je jeho súčasťou napríklad poskytnutie ochranného chirurgického rúška každému hospitalizovanému pacientovi.
„Vždy, keď to bude potrebné, mu ho vymeníme – napríklad, ak mu v dôsledku častého kašľania a kýchania zvlhne a prestane plniť svoju funkciu. Pacient by mal mať rúško, keď vyjde zo svojej izby na chodbu, kde môže stretnúť iných pacientov alebo zdravotnícky personál. Samozrejme, nebudú ho nosiť pacienti, ktorí majú problémy s dýchaním,“ vysvetľuje hlavná epidemiologička siete ProCare a Svet zdravia Jana Skalová.
Dezinfekcia na každej izbe
Na každej izbe má tiež pacient k dispozícii dezinfekciu na ruky. Môže si ich tak umyť nielen mydlom a vodou, ale aj špeciálnym roztokom, ktorý efektívnejšie ničí mikróby. Dávkovače s dezinfekciou sú umiestnené všade okrem špeciálnych pracovísk, akým je napríklad psychiatrické oddelenie, a to z bezpečnostných dôvodov.
„Častá a dôkladná hygiena rúk je jeden z najdôležitejších nástrojov prevencie pred všetkými typmi infekcií. V rámci prevencie pred nozokomiálnymi nákazami sledujeme napríklad spotrebu dezinfekcie zdravotníckymi pracovníkmi. Kým spočiatku sme v našej sieti míňali iba desať litrov dezinfekcie na tisíc lôžkodní, za prvý kvartál tohto roka to bolo už 21 litrov. To je výborné, keďže ECDC odporúča spotrebu na úrovni aspoň 20 litrov,“ vysvetľuje Skalová s tým, že v tomto období chcú viac pozornosti v tomto smere venovať pacientom.
Aj chodby čistené ako intenzivistické pracovisko
Podľa platnej legislatívy na Slovensku sa ambulancie musia dezinfikovať jedenkrát, lôžkové oddelenia dvakrát a intenzivistické pracoviská trikrát denne. Počas pandémie v nemocniciach Svet zdravia nabehli na režim, akoby celá nemocnica bola jedno intenzivistické pracovisko. To znamená, že všetky priestory bez rozdielu sa dezinfikujú tri razy za deň.
„Zabezpečujeme zároveň aj mikrobiologický monitoring prostredia. Pravidelne odoberáme stery z povrchu zdravotníckych zariadení a zisťujeme, či sa v prostredí nenachádzajú patogénne a podmienene patogénne mikroorganizmy, ktoré by mohli pacienta počas pobytu v nemocnici ohroziť. Za posledných päť rokov sme urobili vyše 6,5-tisíc takýchto sterov z rôznych povrchov vo vyšetrovacích priestoroch, ako aj na izbách pacientov – z podláh, stolíkov na prípravu liekov, klávesníc od počítača, infúznych stojanov, postelí, stolov, stoličiek a ďalších predmetov. Dokonca robíme stery aj z čistých lôžok pripravených pre nových pacientov, aby sme zistili, či sú dobre vydezinfikované,“ podotýka epidemiologička.
Dodáva, že koronavírus v prostredí sa takto zistiť nedá. Avšak, ak by sme v stere z prostredia našli napríklad mikrób, ktorý sa bežne nachádza na sliznici nosa a úst, je možné podľa jej slov s vysokou mierou pravdepodobnosti predpokladať, že pokiaľ by sa v tomto prostredí nachádzal človek s ochorením COVID-19, bude sa tam vyskytovať aj koronavírus.
Naďalej tiež bude fungovať v nemocniciach triáž pacientov. Každému pacientovi, ktorý chce zariadenie navštíviť, pri vstupe do budovy merajú teplotu, kontrolujú nosenie rúška, poskytujú dezinfekciu na ruky a pýtajú sa na otázky ohľadom prípadných respiračných syndrómov. Na základe prvotnej anamnézy potom suspektných pacientov nasmerujú do červenej zóny, ostatní môžu pokračovať na oddelenie, na ktoré plánovali ísť.
Nízka koncentrácia pacientov v poliklinikách
Rovnako zvýšená dezinfekcia priestorov, teda trikrát denne, platí v poliklinikách ProCare. Tie postupne zároveň prechádzajú na systém tzv. self triáže, teda svojpomocného smerovania pacienta procesom triáže pomocou inštruktážnych bannerov a navigačných pásov. Zvýšené boli počty dávkovačov dezinfekčných roztokov v priestoroch polikliník a pacientom tiež poskytujú rúška, ak ich nemajú. Nízku koncentráciu ľudí v čakárňach zabezpečujú cez telefonickú rezerváciu termínov a zabraňujú tak tomu, aby sa pacienti stretávali na malom priestore vo väčších počtoch.
Zdravotníci zároveň pripravili kampaň s odkazom Zostali ste doma pre nás, pripravení sme dnes pre vás. Vytvorená bola aj webová stránka www.procare.sk/hygiena-plus, kde pacienti nájdu všetky potrebné informácie.
Jana Fedáková
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).