„A to šicko zásluhó Mirky Potočnej,“ pousmiala sa teta Gitka, a hrdo pohladila čerstvo uháčkovanú dečku na poklope toalety.
Mirku Potočnú poznal v dedine každý. Bola najkrajšou z troch dcér Antona a Mariky Potočných, ktorí v dedine žili síce v novom, ale donedávna neomietnutom dome zo sivých kvádrov. Mirka v dedine prežila celý život. S výnimkou troch rokov. Keď mala osemnásť, odcestovala na leto „aupairkovať“ do Anglicka. Chcela vidieť svet, naučiť sa jazyk, zarobiť trochu peňazí, niečo zažiť. Po troch mesiacoch sa plánovala vrátiť domov, čakali ju nielen rodičia, štúdium na pedagogickej fakulte, ale aj Marcel, chlapec, s ktorým chodila už od šestnástich, a ktorého nadovšetko milovala.
Z troch mesiacov sa stali tri roky. Mirka sa vrátila domov s tromi kuframi a veľkým bruchom. Z brucha sa narodil počerný okatý tmavovlasý chlapček s mihalnicami ako teliatko tety Gitky, ktoré si zamladi chovala. Na blonďavého kučeravého Marcela sa nepodobal ani náhodou. Ale Marcel už na Mirku aj tak dávno nečakal, stal sa otcom dvojičiek a do rodnej dediny sa vracal už len ako šofér autobusovej linky z okresného mesta. Mirkini rodičia sa dcére, vnúčatku aj novej omietke ako darčeku veľmi potešili. S pýchou vodili malého vnúčika do škôlky, a beda, aby niekto naznačil, že malý Jacob (Kubko) sa podobá skôr na Winnetoua ako na Jánošíka. Mirka tú pedagogickú nakoniec študovala diaľkovo a popritom učila v miestnej základnej škole angličtinu.
Teta Gitka bola s Mirkou a s rodinou Potočných spokojná. Boli to porädní ludé. Ešte keby sa pre tú Mirku nejaký ženích našiel!
„Ba možná se už aj najšól,“ dumala vtedy teta Gitka. Dedinský pán starosta mal veľké plány, a tak sa začal učiť po anglicky. Dvakrát do týždňa k nemu Mirka chodila na úrad a doučovala ho. Aj teta Gitka sa popri starostlivom polievaní kvetov v zasadačke a zametaní kancelárie vďaka načúvaciemu strojčeku všeličo naučila. „Verinajs,“ pomyslela si, keď spoza opony v kultúrnom dome zazrela, ako pán starosta dáva po skončení lekcie Mirke nanuky pre malého Kubka.
A keby to s tým pánom starostom nevyšlo, veď predsa len už nie je najmladší, bol by tu ešte Igor. Trochu zvláštny chlapec, žil sám na samote, ale porédný. A študovaný. Pracoval v meste s počítačmi, každý deň pešoval od svojho domu na samote pod lesom dva kilometre na autobusovú zastávku. A zdalo sa, že odkedy Mirka doučovala na úrade, aj on tam stále musel riešiť súrne počítačové problémy. A končil vždy práve včas, aby ju stihol odprevadiť pred bránu jej rodičovského domu. „Verinajs,“ pomyslela si teta Gitka zakaždým, keď leštila sklo na telefónnej búdke pred obecným úradom.
Potom nadišiel deň, keď starosta miestnym rozhlasom oznámil svoje plány. Obec sa uchádza o získanie grantu na výstavbu kanalizácie. O tri týždne by mala prísť na prehliadku obce delegácia z Európskej únie. A možno aj televízia a nejakí ministri z Bruselu. Starosta preto poprosil občanov o spoluprácu pri skrášlení dediny. Bolo potrebné upratať okolie miestneho pohostinstva, pokosiť okolo potoka, vyzametať námestíčko. Milí spoluobčania by sa mali postarať o svoje predzáhradky a a aspoň toho šestnásteho júla nepúšťat na dedinu psy a sliepky. Starosta a predstavitelia obce by sa potešili aj kvetinovej výzdobe na verejných priestranstvách obce.
„Verinajs,“ pomyslela si teta Gitka pri klepaní kobercov zo zasadačky. „Teráz už vjam, preš se tot náš pán starosta kcel ušit po anglicky. Pre nás! Pre našo dobro! Zmo prece porädná dedina a jediňa, ša nám chýbá, je kanalizácia. Azdaj ho tá Mirka porädne naušila“.
Šestnásteho júla prišla delegácia. Traja chlapíci v rifliach a tričkách a jedna pekná tlmočníčka v kostýmčeku. Privítal ich ľudový súbor, v zasadačke obložené chlebíčky a domáci makovník. Starosta predložil projekt kanalizácie spolu s návrhom na jeho financovanie. Delegáti vysvetlili podmienky udelenia grantu. Medzitým dobehla zo školy Mirka, ktorú starosta zavolal, aby im pri prehliadke obce robila spoločnosť. Niežeby tej peknej tlmočníčke nedôveroval, ale ale našinec je našinec, mohla by tých ministrov nejako presvedčiť, že práve ich dedina ten grant potrebuje viac ako iné.
„Verinajs,“ pomyslela si teta Gitka pri prehliadke obce. „Ta taktok vyzerajú Európané? Tot blonďavý se volal Jerzy Kwasinski, ako hen spoza Tatroch každý druhý. Ten bledý s kostró na trišku bol Holanďan, a ten tretí, počerný, ktože via, skéd se nabral.“
„To je britský občan pakistanského pôvodu,“ povedal vtedy Igor, ktorý ktovie prečo tiež sprevádzal európsku delegáciu.
„Ta taktok vyzerajú Európané?“ opýtala sa vtedy teta Gitka pre istotu ešte raz. Igor jej už neodpovedal, zamyslene hľadel kdesi k lesu.
Delegácia si pozrela dedinu, zbalila nákresy plánovanej kanalizácie, posilnila sa domácou slivovicou, klobáskami a tlačenkou a za sprievodu ľudovej hudby odišla do ďalšej dediny.
Na druhý deň Mirka Potočná zmizla.
Neprišla vyzdvihnúť Kubka zo škôlky. Keď meškala viac ako hodinu, odviedla ho pani učiteľka cez most k starým rodičom. Ani tí nevedeli, kam by mohla Mirka bez toho svojho milovaného tmavookého lapaja odísť. A keď neprišla ani na druhý deň do školy, celá dedina vedela, že je zle. Prišli policajti, každého sa vypytovali a nič nezistili. Chceli počkať ďalších dvadsaťštyri hodín, kým začnú oficiálne pátranie po nezvestnej osobe. Také mladé a pekné dievčatá občas neprídu na noc domov, to sa stáva. „Ale ni našé Mirke,“ povedali si jej rodičia, teta Gitka, Igor, pán starosta aj Marcel. Povedali si to členovia poľovníckeho zväzu aj folklórneho súboru. A začala sa pátracia akcia. Učiteľky zo škôlky žeravili telefónne linky, starosta s poľovníkmi a ich psami prehľadávali okolie dediny, teta Gitka s kamoškami z klubu dôchodcov varili pre všetkých kávu a čaj a nalievali tuhé.
Mirka sa však nenašla. Polícia konečne vyhlásila pátranie po nezvestnej, malého Jakuba neutíšili ani hory sladkostí od dobroprajných dedinčanov.
Dvadsiateho prvého júla sa do dediny vrátila európska delegácia. Vypytovali sa na Mirku, dlho sa rozprávali so starostom, dokonca navštívili aj Mirkiných rodičov. Tentoraz im nikto nevenoval pozornosť, ani koláče. Všetci mali dôležitejšie problémy ako kanalizácia.
Len teta Gitka celú noc presedela v drevenom domčeku za bazovým kríkom, premýšľala, spomínala, vo svetle baterky na plagát so Sagvanom Tofim písala mená a zasa ich škrtala. „Našé Mirke by neublížil nichto. Ju má každý rád. Dachtorí azdaj až vécej ag by se patrilo.“
Dvadsiateho druhého júla ráno zatelefonovala teta Gitka z obecného úradu na políciu a oznámila im miesto pobytu hľadanej osoby.
Dvadsiateho druhého júla večer polícia vyslobodila Mirku zo skalnej pivnice v lese. Pivnica kedysi slúžila na skladovanie a dozrievanie vína. Mirka bola premrznutá na kosť a po piatich dňoch pobytu v tme trochu dezorientovaná, ale živá a zdravá a akosi … šťastná.
Vďaka tete Gitke polícia únoscu zadržala a okrem únosu ho obvinila aj z vydierania a ublíženia na zdraví. Igor sa na svoju samotu so starou vínnou pivnicou vráti najskôr o päť rokov. Ak ho vôbec dedina a teta Gitka prijmú späť.
Dvadsiateho štvrtého júla navštívili tetu Gitku Mirka s Kubkom a počerným mladým mužom z európskej delegácie. Prišli sa jej poďakovať.
„Zachránili ste me, teta Gitka,“ povedala Mirka so slzami v očiach. „Ak ste na to prišli?“
„Myslím, že po pár dňoch by te pustil, mojä. Igor ny je planý chlapec,“ vzdychla si teta Gitka. „Búl do tebe zalúbený a bars žérlil, kod na úrade zistil, že si pošítačuješ s Kubkovým otcom. Že ste obnovili kontakt. A že by si ho kcela predstavit rodine. Zašúla som to náhodó, viaš, kod som uťarala prach v starostové kancelárii a Igor tam práve daš montoval,“ povedala teta Gitka trochu previnilo.
„Ale jé som vóbec nevedela, že Ashok se chystá do našé dediny. Kcel me prekvapit, bol to pre mne šok, kod som ho videla s tó delegáció.“
„Igor videl jeho meno a fotografiu v starostových podkladoch k projektu a potom najšól jeho meno v tvojích imejloch, ši ak se to volá, no a kod ho potom uvidel u nás v dedine a zistil, že te predsaj lem nemaže mat, napadlo mu, že by za tebe aspoň mohol dostať výkupnia, ši daš takia. Odškodné za zlomené srdco. A tak te poškal pred školó, pozval te na návštevu a zvyšok už viaš z prvé ruky,“ zakončila teta Gitka.
„Škoda, že moje prekvapenie nevyšlo tak, ako som si predstavoval,“ povedal mladý počerný muž, ktorému Kubko akoby z oka vypadol. „Ale našťastie sa všetko dobre skončilo, ďakujem vám,“ usmial sa.
„Vy ste lepšé ak stará Marplová,“ preložila Ashokovu vetu Mirka.
„Verinajs,“ odpovedala teta Gitka. „Bars dobre.“
(POKRAČOVANIE)
Zuzana Široká


































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-