Dedinský mäsiar a vášnivý poľovník Peter od Petríka postupoval od dvora k dvoru, presne podľa harmonogramu, na ktorom sa s dedinským spoločenstvom dohodli už na júnovej hrabačke. Každú sobotu od prvého novembra do polovice decembra boli na rade tri prasatá, pekne dvor po dvore, od horného konca po dolný.
Peter od Petríka bol profesionál, bravčovú eutanáziu vykonával vysokoodborne, bez bolesti a bez mihnutia oka. Svoju výslužku (pät kilá šistyho mäsa, dva páry klbásy, dva páry hurkoch, pár jedrdnycí, hrnok juchy, bóšik na paprikovú, kvašky a kosty do košonyny) si naozaj zaslúžil. Nikto sa nikdy nesťažoval. Nebulo preš.
Až raz. Bola to posledná zabíjačka toho roku, rádio zavesené na kuracom rebríku oznamovalo, že Vánoce, Vánoce přicházejí a přátelé zhromaždení na dvore vyspevovali, čo im hrdlo stačilo. Len Mišo v chlieve, vzorovo vykŕmený exemplár z rodu sus scrofa domestica, bol akosi podozrivo ticho.
Ženám pracujúcim na dvore už zachádzal mráz za nechty a muži veru mali čo robiť, aby ich popri brúsení nožov stihli pomocou pálenyho udržiavať v prevádzkovej teplote.
„Ta, lude, dobrý den, idemo na to!“ zavelil Peter od Petríka a z vrecka na košeli vytiahol náboj. Starostlivo nabil guľovnicu a pracujúce obecenstvo vytvorilo kruh okolo chlieva. „Pošleme Miša do vešnyho grúlovyho pola a mäso do klbásoch.“
Cez otvor na kŕmenie priložil pušku na čelo dôverčivého bravka, potiahol kohútik a bolo. Mišova duša sa odporúčala do nekonečného zemiakového poľa a kým chlapi vytiahli jeho telesné pozostatky na svetlo božie, Peter od Petríka hodil flintu do žita a vymenil ju za ostro nabrúsený, tenký nôž.
Napriahol sa, zacielil na krk, napriahol ruku... a netrafil. Mišo sa v zlomku sekundy reinkarnoval na pretekárskeho chrta v svinskom kostýme, vzal paprčne na pliecka a pustil sa vnohy. Rovno pomedzi dav pomocníkov s transfúznym a depilačným náradím, cez zadný dvor, cez predný dvor, cez prednú záhradku, na cestu a do skleníka tety Gitky. Možno by prebehol aj tým, keby ho nezastavila lahodná aróma ružičkového kelu.
- „Nestrialejte!“ spľasla teta Gitka rukami, keď spolu s davom zabíjačov a obsmŕdačov dorazila k prasaťu. „Ved mi sklenýk skántrýte, ša je vécéj, prase ši šerstvý šalát v marcu a uhorky bez plesny v júlu?“
„Prase!“ odvetil dav jednohlasne.
„Blázny nevzdelaný,“ zahromžila teta Gita. „V mojé zahrade se strialet nebude!“
„Ved ani nemám patrony,“ upokojoval ju Peter od Petríka. „Zakaždym si berem lem edon, doteráz mi stašil. Nerozumiam, ša se stálo.“
„No ša, netrefil si,“ zamračil sa Dežo-Béžo, právoplatný majiteľ ošípanej, pochutnávajúcej si na ružičkovom keli. „Akurát mojú svinu si netrefil.“
„Dvacet inych svinoch za ostatnia dvacet roky som ty furt trefil, naporcoval aj do klbásoch natlašil,“ obraňoval sa Peter od Petríka. „A krem toho, úršite som trefil, ved som mu tú flintu na kvažu položil, calkom blízko.“
„No hlecmo, hlecmo,“ teta Gitka sa pretalčila davom a vošla do skleníka. Poškrabkala svinského labužníka za ušami, ponúkla mu kúsok zhnitého kelerábu, čo sa povaľoval v zazimovanom záhone a dôkladne si pozrela prasačiu hlavu. „Veraže si trefil, Petrík, kukaj, tuto, vera any jä som nevedela, že aj prasetá mažú mat modriny.“
„Akželem modrina?“ Peter od Petríka si kľakol vedľa prasaťa. „Ved taký patron calú leben prerazí, vera aj dva razy a vynde vonkát.“
„No nyšt se nedá robit,“ teta Gitka si oprášila kolená, odlomila z kríčka niekoľko hlavičiek ružičkového kelu a ponúkla ich slintajúcemu bravovi. „Tiato budú jeho posledná vešera, vylákámo ho zas do dvora ku Dežovi-Béžovi a tam djalo dokonámo,“ odtiahla ruku a prasa sa pohlo smerom k neodolateľnej lahôdke.
„A ty, Petrík, hybaj domó pre nový patron.“
„Nejdem jä tam dneskát už, kukajú na mne ag na vraha,“ ošíval sa mäsiar.
„Akože nyžeby zmo ti plano kceli, ale ta ozdaj aj si,“ pokrčila plecom Málika od Petríka, mäsiarova krstná. „Strialéš tja svine, jelene aj diváky na mraky. No ale my se nehnevámo, my klbásky rady mámo.“
„Vy hé, ale tja mojo ženy modernia se dali na vegetaránstvo. Nejedé mäso, klbásy, any lem tlašenku.“
„To je teráz móda,“ pritakali dedinčania. Vytvorili pozdĺž cesty živú reťaz a z dlane do dlane si podávali kelové ružičky. Prasa sa nechalo viesť lahodnou arómou a každým krôčikom sa posúvalo čoraz bližšie k svojmu popravisku. „Sú takí ludé, vo velkych mestoch, ša nejedé mäso. Že akože z humanitárnych dóvodoch. Bledý sú šicé ag steny a nervózný ag draky z toho.“
„Prázdnia, šicky patrony sú prázdnia!“ vbehol do dvora Peter od Petríka. „Hned najtro ich pajdem reklamovat do Róžnavy. Kuknite lem, akia sú lefkia. Oklamali me v tom obchode.“
„A teráz ša?“ pýtal sa nervózne Dežo-Béžo. Úspešne vlákal sviňu do rodného chlieva. „Šická voda z kotla už vyvrela. My musímo zabíjät.“
„Jä už dneská domó nepajdem, žena varí dákia tófu s brokolicó ši akú máriu a diavky revú na dyváne, že ša to lem majú za krvilašnyho, bezbožnyho, nekultyvovanyho otca.“
„Mne je jedno, ši tia tvojo diavky študovania na tebe kriminálku pošlú, my zmo se dohodli, že se dneská bude zabíjät, ta aj se bude!“ Dežo-Béžo nalial do rozpáleného kotla vedro studenej vody a stratil sa v oblaku pary.
„Nerozumiaš, že me okradli v obchode? Tu už mám lem prázdnia patrony. A domó gu tym vegeriánskym strigom už nepajdem.“
„Sabotáž!“ vykríkla teta Gitka s potešením. „Neokradli te v obchode, ale doma.“
„Ale vedže netárejte, doma mámo šicko naporädku, nyšt nám nechýbí.“
„Ba veraže chýbí,“ začali sa pochechtávať okolostojaci dedinčania. „Zdravý rozum!“
Peter od Petríka sa bezradne poškrabkával za uchom. Asi mu prasa stálo na kábli alebo sa mu bez ostrého náboja otupilo myslenie, kým pochopil. „Sabotáž... vo vlastnom dome... diavky vegetariánky a zastrelenia prase se napchává kelom v chliave...“
„Nahaj teráz tak,“ chlácholila ho teta Gitka, keď schytil veľkú plechovú naberačku od kotla a hotoval sa domov, narobiť poriadky. „Any tofu z brokolicó se neja takia horúcia ak se navarí. Ulap nožík a zaklaj to prase klasickým spósobom. A potom, kod se večer vrátýš domó s výslužkó, polož šerstvia škvarky vedle toho tofu na stval. A jä ty garantujem, že do rana zmiznú a do pondelka se aj plnia patrony najdú. Ešte se taký vegetarián nenarodyl, ša by si na šerstvych škvarkoch nepochutil.“
Zuzana Široká

































__________________________________________________
Študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa aktívne zúčastňoval na národnom kultúrnom živote a v r. 1874 maturoval, teológiu vo Viedni a Erlangene. Pôsobil ako farár v Dobrej Nive a stal sa seniorom Zvolenského seniorátu, na dôchodku žil v Banskej Bystrici. Zapojil sa do slovenských národoobranných snáh, bol členom a funkcionárom Slovenskej národnej strany, členom SNR, signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa a členom výboru Matice slovenskej. Zostavil zbierku modlitieb pre mládež, konfirmačnú príručku. Bol činný aj v oblasti cirkevnej historiografie, venoval sa i dejinám umenia a ochrane kultúrnohistorických pamiatok. Výrazne sa zúčastňoval na pedagogickej a osvetovej činnosti, prednášal o racionálnom hospodárení a ovocinárstve. Svoje skúsenosti a znalosti publikoval vo viacerých časopisoch. -MM-
Narodil sa v rodine garbiara. Vzdelanie získaval v Hrachove, Rožňave, na lýceu v Levoči a od roku 1841 na lýceu v Bratislave, kde sa stal tiež členom a funkcionárom Ústavu reči a literatúry slovenskej, spolupracovík Ľ. Štúra. V roku 1848 bol počas revolúcie krátko uväznený spolu s Jánom Franciscim-Rimavským a Štefanom Markom Daxnerom. Po revolúcii začal pracovať ako slúžny Gemersko-malohontskej stolice, neskôr bol stoličným prísažným v Rimavskej Sobote. Písal básnické cykly, lyricko-epické útvary a veršované drámy a venoval sa tiež publicistike, kde obhajoval a bránil štúrovskú slovenčinu, rozvíjal slovanskú myšlienku, ale tiež kriticky komentoval domáce spoločenské pomery. Okrem vlastnej tvorby sa venoval tiež prekladom z anglickej, nemeckej, ruskej a poľskej literatúry. Celá jeho tvorba tlačou vyšla až v rokoch 1966 – 1967. -MM-
Právo študoval na Právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Pôsobil v advokácii a samospráve, v roku 1914 bol starostom Jelšavy, od roku 1925 prednášal správne a finančné právo v Miskolci, potom pôsobil ako riadny profesor na univerzite v Debrecíne. Venoval sa verejnému a finančnému právu, z tejto oblasti publikoval články v odborných čaopisoch a vydal niekoľko publikácií. -MM-
Predstaviteľ historickej maľby. Študoval na ev. gymnáziu v Rožňave, právo v Pécsi, maliarstvo na výtvarnej akadémii vo Viedni a v Paríži. Témy čerpal takmer výlučne z uhorskej histórie a svoje skúsenosti z bojov za nezávislosť spracovával tým, že ich umiestňoval do vzdialenej minulosti. Svojimi dielami povýšil uhorské historické maliarstvo na európsku úroveň. Ako prvý uhorský maliar získal v roku 1860 zlatú medailu parížskeho Saloon annuel za obrazy z uhorských dejín. Jeho obrazy z neho robia jedného z najväčších predstaviteľov romanticko-akademickej historickej maľby. -MM-
Ľudovú školu navštevoval v Hrachove, študoval na gymnáziu v Revúcej, v rokoch 1874 – 1880 v Rimavskej Sobote, medicínu na univerzite vo Viedni. Ako lekár pôsobil vo Viedni, na Myjave a v Novom Meste nad Váhom. Angažoval sa na hospodárskom, politickom i národno-kultúrnom poli. Založil a do konca života viedol Ľudovú banku v Novom Meste nad Váhom, ktorú projektoval ako jedno zo stredísk politického národného pohybu, na jeho rozvoj využíval i jej finančné zdroje. Funkcionár Slovenskej národnej strany, tvorca jej finančného programu. Vydával a redigoval Považské noviny, v brožúrach reagoval na politické dianie, do časopisov a novín prispieval národno-kultúrnymi, politickými a zdravotno-osvetovými článkami. -MM-
Svoj profesionálny život prežil ako učiteľ, neskôr ako riaditeľ Základnej školy v Slavošovciach, bol fotodokumentaristom v Zbore pre občianske záležitosti, pracoval ako predseda školskej a kultúrnej komisie, ako poslanec MNV a zakrátko podpredseda MNV. Ako dlhoročný predseda historicko-dokumentačnej komisie pri Oblastnom výbore Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave zásadným spôsobom prispel k dokumentácii SNP a protifašistického odboja na Gemeri. Podstatne prispel k rekonštrukcii rodného domu P. E. Dobšinského, v ktorom postupne vybudoval muzeálnu expozíciu. Bol jedným z autorov myšlienky oživiť Slavošovský tunel pod Homôlkou, dnes je z neho známa turistická atrakcia a rekreačná oblasť. Jeho vzťah k histórii a k spoločenskému dianiu sa prejavil aj v publikovaní mnohých článkov v rôznych regionálnych časopisoch. Je autorom viacerých publikácií, v ktorých dokumentoval dejiny Slavošoviec a jej okolia. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a Rimavskej Sobote, na právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Potom pracoval ako advokátsky koncipient v rôznych mestách, v roku 1905 začína v Bánovciach nad Bebravou svoju samostatnú advokátsku kariéru. Od 1916 príslušník čs. légií v Rusku, kde bol členom Čs. Národnej rady a redaktorom slovenských časopisov, od apríla 1919 bol gemersko-malohontský župan v Rimavskej Sobote, potom župan v Nitre a krajinský viceprezident v Bratislave. Aktívne sa zúčastňoval nielen na politickom, ale i kultúrnom a spoločenskom živote. Publikoval množstvo besedníc, čŕt, humoresiek, noviel, poviedok a básní. Román Demokrati a niektoré poviedky a básne boli preložené do viacerých jazykov a upravené pre film a televíziu (Štvorylka, Slnečný kúpeľ). V roku 1945 bol ako prvý Slovák menovaný za národného umelca. -MM-