z najstarších poriadkov, ktoré richtár a rada mestečka Jelšava potvrdili, boli výsady cechu kováčov udelené 6. júna 1568 muránskym kapitánom a provizorom Melicharom Maškom (Lehotská, D. - Orlovský, J.: Najstaršia jelšavská mestská kniha 1566 – 1710, Martin 1976, s. 214-216). Ďalším sú stanovy cechu hámorníkov muránskeho údolia udelené muránskym hradným kapitánom 9. marca 1585, potom stanovy hámorníkov muránskeho údolia z 30. novembra 1713 potvrdené v Lubeníku (Articule a puncta Muranskeg dolini panou štellerou – Anno 1713, ultima 9bris ) a stanovy cechu hámorníkov muránskeho údolia potvrdené vrchnosťou v Jelšave dňa 12. apríla 1755 (Puncta seu constitutiones cehac stelliriorum dominii Muranyiensis – A murány völgyi vashámoros céh uriszék által megerősített cikkelye, In: Heckenast, G.: Murány vashámoros céh szabályzatai, Történelmi szemle 1, 1958, s. 430-447). Z roku 1803 je tiež známy poriadok šteliarskeho tovarišstva v Štítnickej doline (Žilák, J.: Poriadok šteliarskeho tovarišstva v Štítnickej doline z roku 1803, Obzor Gemera-Malohontu, r. XXIV, 1993, 1, s.23-26). V ďalšom sa zmienime podrobnejšie o uvedených stanovách šteliarov z roku 1585, ktorých znenie je uvedené aj v knihe Sama Tomášika Staré povesti jelšavské a muránske, vydanej v Martine v roku 1827 na stranách 136 – 146. Artikuly šteliarov, uverejnené v tejto publikácii, napísané v slovenskom jazyku svojej doby, sú okrem úvodnej a záverečnej časti rozčlenené na 26 článkov (pozn.: historický názov šteliar je podľa slovníka slovenského jazyka majiteľ hámra; hámor – dielňa na výrobu a spracovanie železa).
![]() |
![]() |
|
| Dobový nákres Muránskeho hradu | Revúcky železiarsky hámor z roku 1783 |
Nižšie uvádzame reprodukcie artikúl slovenského znenia z knihy, ktoré do určitej miery predstavujú aj lingvistickú pamiatku z oblasti železiarstva v predmetnom území:
Okrem tu prezentovaných artikúl šteliarov z roku 1585 existuje aj ich mutácia v nemeckom jazyku, ktorá je tiež, okrem iného, uverejnená v už citovanom príspevku G. Heckenasta z roku 1958.
Poznámky k artikuliam šteliarov platných od roku 1585:
V ich úvode Július – slobodný pán Herberstein Neupergu a Guttenhaagu (v listinách z roku 1595 sa ako pán Muráňa uvádza barón Július Herberstein von Neuperg und Guttenhaag), najvyšší komorník a tiež najvyšší stoličný Korutánska jeho jasnosti rímskeho cisára, tiež najvyšší kapitán Muráňa v Uhorskej zemi, praje zdravie a poslušnosť všetkým, ktorí toto naše vyjadrenie čítajú, alebo čítané počúvajú a odkazuje jeho cisárskej jasnosti, že pred nás predstúpili verní poddaní z mesta Jelšavy šteliari Mikuláš Benedik a Ďurík Emerichdiakov a predostreli svoje ťažkosti a krivdy, ktoré sú viac na škodu ako na úžitok nielen im obom, ale aj ostatným šteliarom, hutmanom, uhliarom a hámorným robotníkom, až tak, že pre neprávosti medzi nimi musela cisárska jasnosť konania zastaviť. Ďalej k tomu oznámili, že už ich predkovia mali medzi sebou listinou potvrdený kresťanský a cechový poriadok, v zmysle ktorého zjednali poriadok so zlými ľuďmi tak, aby sa jeden k druhému správali spravodlivo. Pre uvedené dôvody nás vyššie menovaní šteliari ponížene prosili a žiadali, aby sme im opäť poriadok či artikuly pre zabezpečenie spravodlivosti vydali a aj potvrdili. Po vypočutí ich problémov a slušnej žiadosti sme túto uznali za potrebnú a hodnotnú vec a vydali poriadok či artikuly, podľa ktorých by sa mali najprv k Pánu Bohu, potom k vrchnosti a medzi sebou chovať tak, aby mohli byť jeden s druhým na ďalšiu dobu v spokojnosti a ich konanie sa v spravodlivosti k jeho cisárskej jasnosti rozvíjalo. Preto tieto artikuly dôsledne doporučujeme a prikazujeme, aby boli zachovávané a dodržiavané.
|
|
spravodlivo konali, druhému nepriali nič zlého, ani falošne o ňom premýšľali alebo sa radovali z jeho škody.
Každý hutman (pozn.: dozorca hute), ktorý sa na Vianoce zjedná a dohodne so šteliarom, nesmie inému nič dávať, alebo predávať, a to až do nasledujúcich Vianoc, aby sa vozy nevracali prázdne domov (pozn.: ide o povozy, ktorými dopravovali železné výrobky). Okrem toho, nesmie pred svojím šteliarom schovávať kvalitnejšie duté železo (pozn.: ide pravdepodobne o tzv. dúchadlové železo), alebo zatajovať pred ním prípadné krádeže a tiež nesmie iným, ako svojmu šteliarovi, predávať za vyššiu cenu ako dohodnutú, ako sa to už aj raz stalo. Každý týždeň musia preto dávať svojmu šteliarovi všetky svoje výrobky, a to bez ohľadu na to, či ich bolo málo, alebo veľa. V prípade, ak by jeho šteliarovi neboli veľmi potrebné a on by súhlasil, môže ich dávať iným, pretože Pán Boh nekáže klamať druhému, ani mu škodiť alebo pripraviť ho o živnosť. Preto každý šteliar v zime na Vianoce najprv ponúka najviac ako môže. Ak by niektorý šteliar dosvedčil, že niekto bez súhlasu iného Brata, dúchadlové železo a ešte aj v dobrej kvalite kúpil, čo je aj proti dobrým mravom, aj proti Pánu Bohu, správal by sa proti týmto artikulám a nedodržal by ich, musí byť Bratmi potrestaný.
XI. Robotníci v hámri a uhliari, ktorí sa na Vianoce dohodnú so šteliarom a on ich príjme do práce, musia spravodlivo pracovať až do nasledujúcich Vianoc. Výnimkou je iba prípadná nemoc, ktorú by Pán Boh na niekoho dopustil. Ak by sa to niekomu po roku nepáčilo, má to štyri týždne vopred oznámiť svojmu šteliarovi a vyrovnať svoje prípadné dlžoby, ktoré mu zrazí z platu a iba tak môže podľa ľubovôle odísť pracovať inde.
XII. Každý robotník nemá konať svojvoľne, aby tak nespôsobil svojmu šteliarovi ujmu, ale je povinný každý pondelok ráno načas sa dostaviť do hámra. Ak podľa pokynov šteliara príde načas a nemal by s kým pracovať, alebo by chýbala surovina, má čakať na nasledujúci deň. Ak by prekážky pre vážnu príčinu neboli odstránené, môže od svojho šteliara žiadať peňažnú náhradu v nasledovnej výške: cechmajster 2 florény a 25 denárov, kováč 1 florén a 75 denárov, tovariš 1 florén a 25 denárov. Ak by sa správal inak, musí za trest zložiť 2 pinty vína (objemová jednotka 1 uhorská pinta je 1,697 litra).
XIII. Hámorník, ktorý má pole alebo lúky a namiesto práce v hámri by žal obilie, alebo kosil lúky, musí byť Bratmi príslušne potrestaný. Ak by však pri dojednaní so šteliarom mal aj dohodnuté, že týždeň alebo dva chce mať voľno na žatvu alebo kosbu, bude mu to dovolené.
XIV. Hámorník, ktorý bol uznávaný a kým vládal verne a spravodlivo šteliarovi slúžil, môže, v núdzi alebo v chorobe a starobe, keď už na ťažkú prácu v hámri nestačí, predstúpiť pred svojho cechmajstra i Bratov a požiadať ich o pomoc a podporu. Títo mu majú vyhovieť a pomôcť, tak ako to je v tovarišstve najlepšie možné.
XV. Pretože jedni umierajú a iní sa narodia a na zastávanie pracovného miesta je nevyhnutné sa učiť, nemôže sa prevádzka zaobísť bez učňov. Ak by sa učeň učil počas jedného roka, nie je povinný platiť cechové poplatky, ale jeho majster je za rok dlžný 1 florén.
XVI. Ak by sa niekto nechcel učiť rok, ale chcel by sa s majstrom dohodnúť, aby ho učil za peniaze, tak sa mu to dovoľuje. Keď sa mu podarí dojednať sa s ním výhodne, je to jeho úspech. Majster je povinný dôsledne sa mu venovať a prvé týždne s ním spolu pracovať. Z toho plynie povinnosť zaplatiť do cechu 1 florén. Ak by majster, alebo šteliar, zaučoval svojho syna, je povinný zaplatiť cechu 1 florén.
XVII. Ak by niekto z Bratov na pokyny cechmajstrov nebol k dispozícii, má byť potrestaný pokutou 2 denáre.
XVIII. Uhliari, ktorí sa na Vianoce dohodnú so šteliarom, sú povinní zásobovať ho uhlím až do nasledujúcich Vianoc, a to nielen v zime, ale aj v lete, pričom musia spravodlivo nakladať a voziť uhlie (dodávať nie zuhoľnatené drevo, prach, alebo hrudy, ale kvalitné kusové uhlie, pretože zaň sú platení) tak, aby ani v lete nechýbalo. Kto by sa tak nezachoval, tomu hrozí za trest pokuta 25 denárov a povinnosť zaplatiť cechu 12 denárov, a to za predpokladu, že nepôjde o škodu nad 50 denárov, čo usúdia zainteresovaní.
XIX. Šteliari nemajú kupovať uhlie od iného uhliara, s ktorým sa nezjednali, ak by to bolo potrebné, musia to vopred oznámiť a vyžiadať si súhlas príslušného šteliara. Ak by konali inak, majú byť potrestaní.
XX. Šteliari majú tiež dozerať na cudzích uhliarov. Ak by niekomu iný uhliar priviezol uhlie, musia sa ho opýtať, prečo nedal uhlie svojmu šteliarovi. Je to preto, lebo sa stáva, že niekedy dovezú svojmu šteliarovi nekvalitné uhlie (t. j. so zuhoľnatenými kusmi dreva, prachom alebo hrudami), za čo ich on potrestá, pričom nahnevaný uhliar odvezie uhlie inému šteliarovi. Šteliari sa preto musia dôsledne opýtať iných uhliarov, prečo nedodali uhlie svojmu šteliarovi (tomu, s ktorým sa dojednali). Iní šteliari by nemali od „cudzích“ uhliarov prijímať uhlie, pretože títo dostávajú od svojho šteliara na Vianoce zálohu preto, aby mu dodávali uhlie až do nasledujúcich Vianoc. Ten, kto by sa tak nesprával, nevyhne sa trestu.
XXI. Aby cech a Bratstvo v zmysle spoločného súhlasu tvorili čo najpevnejší zväzok, ktorý by bol každému jednému Bratovi užitočný, bolo spoločne dohodnuté, aby sa raz mesačne schádzali s vyvoleným cechmajstrom, pričom každý musí do obecnej alebo bratskej pokladnice zložiť podporu 2 denáre. Šteliari, v dobe, počas ktorej pracujú, dlhujú za každý týždeň 6 šijnov (?).
XXII. Ak by sa cezpoľní (robotníci, ktorí majú bydlisko inde) nemohli pre iné práce dostaviť sa každý mesiac k cechmajstrovi, alebo medzi Bratov, nemá to byť priestupkom a nebudú potrestaní.
XXIII. Všeobecné zhromaždenie všetkých domácich aj cezpoľných Bratov sa má konať štyrikrát ročne, a to na Vianoce, na Fašiangy, v nedeľu po Veľkej noci a v nedeľu po Turíčnych sviatkoch, kde sa stanoví kto má aký poplatok zaplatiť do bratskej pokladnice, pričom sa povinnosť vzťahuje aj na cezpoľných a súčasne sa vyhodnotí aj jej hospodárenie.
XXIV. Ak by niekto tomuto poriadku odporoval, alebo sa správal svojvoľne, musia ho cechmajstri podľa pánskeho práva obžalovať, pretože toto má plnú moc neposlušných či neporiadnych súdiť a potrestať, ako aj rozhodnúť o ich zotrvaní v úrade alebo inom zamestnaní. Je potrebné im určiť robotu v súlade so záujmami cechu a iba tak môžu potom slobodne pracovať.
XXV. Najmladší dvaja učni, ktorí sa vyučili ako poslední, sú povinní slúžiť cechmajstrom a iným Bratom, a to až dovtedy, kým ich mladší učni nevymenia.
XXVI. Ak by cechmajstri zanedbávali svoje povinnosti, budú obžalovaní pred Jeho milosťou pánom kapitánom, alebo dvornou vrchnosťou ustanovenou Jeho milosťou, za to, že nedávali pozor na ľahostajných, neposlušných a zlých. Posúdeniu a trestu sa tak nevyhnú a podľa miery zavinenia, musia znášať trest.
Pre uchovanie a na potvrdenie dôležitosti tohto predpisu pre Bratstvo, My Július z Herbsteinu atď., najvyšší kapitán na Muráni, sme ho opečiatkovali a vlastnoručne menom podpísali.
Hore uvedené zo dňa 9. marca roku 1585
Spracoval: Ing. Mikuláš Rozložník






































Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-