Inak povedané: hámor znamenal tú časť železiarskej huty, v ktorej spracovávali železnú hrudu, vytavenú v peciach, a to vykúvaním pod kladivom na vodný pohon, na úžitkové železo.
Konštrukcia hámra pozostávala z vodného kolesa s priemerom okolo 5 m, umiestneného zvyčajne vedľa, ktoré malo v osi drevený hriadeľ, vyrobený z kmeňa stromu. Hriadeľ viedol do dielne a jeho koniec bol opatrený drevenými, neskôr železnými palcami. Pri otáčaní palce stláčali pod nimi umiestnenú násadu ťažkého kladiva, ktorá sa nadvihovala a kladivo pri páde vykúvalo železný kus, položený na kovadline. Klepanie hámrov bolo typické pre stredoveké i novoveké železiarske oblasti Slovenska.
Kujné železo, ako produkt slovenskej pece, sa spracovávalo v hámri na niekoľko základných druhov železných polotovarov. Hámre vyrábali aj ďalšie železné polotovary so špecifickými profilmi podľa požiadaviek kováčov. Železné polotovary boli rozsiahle využívané pre výrobu nástrojov slúžiacich na banské podnikanie. Hámor pozostával obyčajne z troch častí, a to z taviacej pece, ohrievacej nísteje a vykúvacieho kladiva. Všetky časti využívali na pohon dúchadlá vzduchu, alebo kladivá, vodnú energiu prostredníctvom vodného kolesa. Pece na tavenie železa a hámre sa spravidla stavali v okolí riek a potokov 3).
Stredoveká huta v 16. storočí (podľa Agricolae, G.: De re metallica Libri XII., Basileae, MDLVI)

Ilustračná snímka vodného kolesa hámra a trojice ťažkých kladív – bucharov

Využívanie vodnej energie umožnil vynález vodného kolesa v 2. storočí pred n. l. Vodný mlyn bol známy už v 1. storočí pred n. l., ale k rozvoju jeho využívania dochádzalo až v 8. – 9. storočí n. l. Zostrojenie mechanického systému, pri ktorom sa prostredníctvom vačky, umiestnenej na hriadeli, prevádzal otáčavý pohyb na iný, umožnilo od 11. storočia vznik a rozšírenie ďalších úžitkových zariadení, ako boli píly, mlyny, stupy a pri hámroch pohon dúchadiel a bucharov – kladív. Ďalšie zdokonalenie znamenal objav a využívania vodného kolesa na tzv. horný pohon, kde sa sila padajúcej vody znásobuje aj tiažou 4).
Výrobné centrá pre tavenie železa v 10. až 13. storočí boli situované hlavne okolo riek Slaná, Štítnik, Rimava, Muráň, Bodva, Hnilec a ich prítokov v oblasti Gemera a Hornád v spišskej časti Slovenského rudohoria. Hámre, v ktorých využívali pohon vodnou energiu, sa v Slovenskom rudohorí objavili najpozdejšie na začiatku 40. rokov 14. storočia 5.
Najstarší písomný údaj o výrobe železa v Slovenskom rudohorí je z roku 1243, keď v zápise o obhliadke chotára sa uvádza, že neďaleko Štítnika sa nachádza „fluvius ferricudinae“ 5). Kedy sa ale výroba železa v okolí Štítnika začala, nevieme, iba na základe vyhodnotenia určitých indícií možno povedať, že skôr ako v 13. storočí. Význam miestneho názvu Štítnik (Chitnek, Chythnyk) znamená výrobcu štítov a zbraní 6).
V iných odborných prácach sa udáva, že prvé písomné údaje o prevádzke hámra ako dielne na výrobu a spracovanie železa, sú z roku 1344 zo stredovekého mesta Štítnik, kde sa udáva nasledovné: fabrilis domibus quod vulgo hamor vocant (dielne ľudovo nazývané hámor). Pečať mesta Štítnik z polovice 14. storočia zobrazovala tri hámornícke symboly, a to kovadlinu, kladivo a kliešte. Z roku 1399 existujú aj písomné údaje zo Spišskej Novej Vsi, v ktorých sa píše: unum molendinum vulgo hamor dictum (mlyn, ľudovo volaný hámor) 7).
Korene železiarstva v regióne Spiša spadajú do 13. storočia, najstaršia písomná zmienka o železiarstve v Gelnici sa nachádza v privilégiách mesta udelených Ladislavom IV. v roku 1287 8).
Z viacerých písomných historických dokladov uvedieme tie, ktoré sa dotýkajú najbližšieho okolia:
V roku 1344 Ján Štítnický (Csetneki János), pre dlžobu 24 mariek, zaviazal majetok Mikuláša – syna Polyána jelšavského občana, presnejšie jeho časť majetku v Štítniku spolu so ziskami a dlžobami, kde sa nachádzal aj „fabrilis domibus quod vulgo hamur vocant“. Ide o prvý výskyt slova hamur – hámor v historických dokumentoch vtedajšieho Uhorska 9).
Podľa dokumentu z roku 1367, kde sa udáva: „portionibus wlgariterhamur“ bol vtedy v činnosti aj hámor v Slavošovciach.
V roku 1383 syn Ladislava Štítnického Mikuláš pre dlžobu dal do zálohy majetok Lestákovi – synovi Petra Jelšavského, ktorý sa nachádzal v Dobšinej a jeho súčasťou bol aj hámor „eius que hamrinis proventibus“.
V spišskej časti Slovenského rudohoria sa doklady o existencii hámrov vyskytujú približne v rovnakom období.
Dôkaz o existencii hámrov v údolí rieky Bodvy, dáva aj zmluva z roku 1376, uzavretá medzi medzevským poddaným Heliasom Teknagol a jasovským prepošstvom, kde si prenajal tri miesta pre hámre a železiarsku výrobu.
V roku 1399 sa v historických dokladoch spomína „unum molendium vulgo hamor dictum“ na území neďalekého Jósvafő (Maďarsko) v majetku syna Lóránda Zalonai Štefana. Zaujímavá je skutočnosť, že v novšej dobe sa podarilo určiť miesto bývalého hámra, bol vykonaný archeologický výskum a na základe rozborov sa rekonštruovali údaje o jeho technickom stave 10).

Lokality hámrov v okolí Dobšinej na výreze z vojenskej mapy, roky 1782-1785 (červené krúžky)

Lokality hámrov v okolí Rakovnice na výreze z vojenskej mapy, roky 1782-1785

Lokality hámrov v okolí Rejdovej na výreze z vojenskej mapy, roky 1782-1785

Lokality hámrov v okolí Rožňavy na výreze z vojenskej mapy, roky 1782-1785

Lokality hámrov v okolí Vlachova na výreze z vojenskej mapy, roky 1782-1785
Dôkazom, o existencii pomerne rozvinutého baníctva a hutníctva v okolí Rožňavy, je aj tabuľová maľba sv. Anny z roku 1513 tzv. Rožňavská Metercia, umiestnená v miestnej katedrále. Na maľbe je zobrazená Sv. Anna a P. Mária s dieťaťom, obklopená množstvom baníckych a hutníckych motívov. Je preto záujmom historikov, zaoberajúcich sa dejinami baníctva a hutníctva. Obraz bol, v rokoch 1987 – 1990 reštaurovaný. Vlastná maľba bola pôvodne súčasťou oltára Sv. Anny, patrónky baníkov, v južnej bočnej kaplnke rožňavskej katedrály. V období reformácie bol oltár deštruovaný a zrejme sa zachoval iba tento obraz 11).


Zobrazenie hámra na výreze z maľby Rožňavskej Metercie z roku 1513
Typickou oblasťou, s výskytom značného počtu hámrov a spracovania železa, je okolie Medzeva. Ako najstaršou písomnou zmienkou sa udáva listina o povolení výstavby troch vodných kováčskych hámrov z roku 1366, dokazujúca existenciu hámorníctva vo vtedajšom Nižnom Medzeve, ktorého začiatky sa spájajú s Eliášom Tagnägelom – flámskym kováčskym majstrom. O množstve hámrov v oblasti svedčia nasledovné údaje. V roku 1896 sa udáva existencia 109 činných hámrov, v roku 1933 bolo v prevádzke 93 hámrov, v roku 1955 bolo 32 hámrov schopných prevádzky a v roku 1960 príležitostne pracovalo 4 – 5 hámrov. Dnes je najzaujímavejším funkčným hámrom tzv. Tischlerov hámor v Medzeve. Tento je typom jednokladivového dvojohniskového hámra. Jeho budova je stavbou z kameňa a dreva, pochádzajúca z druhej polovice 19. storočia. Prívod vody na koleso je dokladom jeho archaického charakteru. Od roku 1967 je vlastníctvom Slovenského technického múzea Košice, ako národná kultúrna pamiatka. V súčasnosti, okrem Tischlerovho hámra, sú ako kultúrno-technické pamiatky zachované ďalšie tri hámre v oblasti Medzeva a to: Bröstlov hámor, Póhlov hámor a hámor Šugov 12).

Tischlerov hámor v súčasnosti
Zdroje a poznámky:
1) Schmiedl, J. – Weigner, L. (eds): Dejiny hutníctva na Slovensku, Košice, 2006, s. 20
2) https://sk.m.wikipedia.org/wiki/Hámor
3) Schmiedl, J. – Weigner, L., c. d., s. 36,38
4) Heckenast, G.: A vashámor elterjedése Magyarországon, Történelmi Szemle, 1980/1, 8
5) Údaj podľa Georgius Fejér: Codex Diplomaticus Hungariae Ecclesiasticud ac Civilis, Budae, 1829-1844, IV/1.292
6) Heckenast, G.: A vashámor elterjedése Magyarországon, Történelmi Szemle, 1980/1, 9
7) Schmiedl, J. – Weigner, L., c. d., s. 34
8) Heckenast c. d., s. 5
9) Heckenast c. d. s. 12; O. L. Dl. 3698; Ila i. m. II, 151, 461
10) Heckenast c. d. s.12.14
11) https://www.technologiaartis.avu.cz/3malba-drevo-roznava/
12) https://sk.m.wikipedia.org/wiki/Hámor_v_Medzeve; www.muzeum.sk/hamor-v-medzeve.html; https://www.stm-ke.sk
Spracoval: Ing. Mikuláš Rozložník,
Košice, 06/2022

































Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, neskôr na právnickej akadémii v Košiciach. Pôsobil ako praktikant na banskom úrade v Sedmohradsku, od 1891 banský komisár v Banskej Bystrici, od 1896 hlavný banský komisár na Ministerstve financií v Budapešti. Významným podielom sa zúčastnil na príprave banských zákonov a na organizovaní banskej administratívy. Venoval sa najmä problémom banského práva, je autorom početných štúdií uverejňovaných v odborných časopisoch. Vydával ročenku banského a hutníckeho priemyslu, v r. 1899 – 1903 bol hovorcom odbornej komisie pre prípravu banských zákonov.. -MM-
Do školy chodil Brzotíne, potom v Dobšinej, Prešove a Kežmarku, kde študoval filozofiu, logiku, metafyziku a teológiu. Vyštudoval právo v Bratislave a Győri, pracoval ako právnik v advokátskej kancelárii v Prešove a v Pešti. V novembri 1773 sa usadil v Rožňave a pracoval ako praktizujúci právnik, pracoval ako tabulárny sudca Turnianskej, Hontianskej, Abovskej a Gemerskej župy. V rokoch 1790 – 1794 bol hlavným notárom Gemerskej župy. Venoval sa vedeckej činnosti v oblasti práva, ale jeho záujem sa sústreďoval aj na vzdelávanie osôb s poruchami sluchu. Bol priekopník liečebnej pedagogiky. Jeho zásluhou otvorili v roku 1802 vo Vacove (Vác, dnes v Maďarsku) ústav pre hluchonemých, hoci sa pokúšal ho založiť v Rožňave (za dva roky sa mu podarilo pre novovznikajúci ústav zozbierať 80-tisíc zlatých a daroval by mu vlastný dom v Rožňave). Štátne výchovné zariadenie pre hluchonemé deti a mládež vo Vacove zostalo takmer 80 rokov jediným svojho druhu v Uhorsku. Jeho menom bol pomenovaný ústav, ktorý sa oficiálne nazýval Štátom podporovaný ústav Andreja Chazára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave (1901 – 1939). -MM-
Študoval na Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici, kde v roku 1962 maturoval. Pôsobil v Revúcej, v rokoch 1964 – 1968 ako majster odborného výcviku na Lesníckom odbornom učilišti, 1968 – 1977 ako organizačný a vedúci pracovník Domu kultúry, od roku 1977 až do odchodu do dôchodku ako vedúci referent propagácie podniku Lykové textilné závody. Sústavne sa venoval kultúrnemu a literárnohistorickému výskumu Revúcej a Gemera, organizovaniu divadelného, kultúrno-spoločenského a športového života, zhromažďovaniu fotodokumentácie. Je autorom mnohých časopiseckých článkov a mnohých rozsiahlych monografických prác o Revúcej a jej dejateľoch. -MM-
Po ľudovej škole v Rovňanoch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite v Bratislave. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších publikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
V roku 1954 zmaturoval v Rimavskej Sobote a začal študovať na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, kde neskoršie na Katedre algebry a teórii čísiel pracoval až do konca života. Venoval sa najmä teórii grafov a teórii čísiel a k tejto téme napísal priekopnícke práce, ktoré majú bohatú odozvu nielen slovenských, ale prevažne zahraničných matematikov. Vydal okolo 20 publikácií a tiež pripravil niekoľko televíznych scenárov zameraných na popularizáciu matematiky. Bol spoluzakladateľom časopisu Matematické obzory a šéfredaktorom časopisu Acta Mathematica Universitatis Comenianae. Mnoho energie venoval aj mladým talentovaným študentom. -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Ako uhorský politik bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. -MM-
Študoval v Bratislave, Revúcej a Rožňave, kde maturoval. Po štúdiu pedagogiky a psychológie na Vysokej škole padagogickej v Bratislave pôsobil ako učiteľ vo Vernári a v Poprade. Počas 2. svetovej vojny účastník ilegálneho protifašistického hnutia, bojoval pri Telgárte a v oblasti Magurka a Muránska planina. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva a kultúry, v rokoch 1959 – 1966 bol riaditeľom Výskumného ústavu pedagogického, do roku 1979 pôsobil na Katedre pedagogiky FFUK v Bratislave. Zároveň bol členom viacerých pedagogických spoločností. Zaoberal sa dejinami pedagogiky, didaktikou, teóriou výchovy, riadenia a organizácie školstva. Vydal niekoľko odborných monografií, publikoval najmä v časopisoch Jednotná škola a Pedagogika. Za účasť v SNP a za pedagogickú činnosť bol viackrát vyznamenaný, naposledy Medailou J. A. Komenského a Zlatou medailou UK. -MM-
Absolvovala textilný odbor na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti. Neskôr študovala keramiku na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Dominantným materiálom v jej prácach bola oceľ, ktorej pláty zvárala do expresívnych abstraktných kompozícií. Patrí medzi popredné osobnosti slovenského sochárstva, venovala sa tvorbe plastík (soška Igrica, udeľovaná ako cena za pôvodnú audiovizuálnu tvorbu), pomníkov i pamätníkov (Samuel Jurkovič), považuje sa za zakladateľku moderného šperku u nás (brošne, prívesky, ihlice, amulety). Od 70. rokov sa intenzívne venovala tvorbe plakiet, ktoré prezentovala na výstavách Medzinárodnej federácie umeleckého medailérstva FIDEM. Vystavovala v mnohých krajinách sveta a jej diela sú súčasťou zbierok múzeí, galérií i prestížnych zberateľských inštitúcií. Je nositeľkou viacerých vyznamenaní. -MM-
Základnú školu vychodil v Tisovci. Študoval v Kežmarku, v Bratislave a v Jene. V rokoch 1845 –1847 bol učiteľom a evanjelickým kaplánom v Ratkovej. Od roku 1847 pôsobil ako farár v Drienčanoch. Spolu s A. H. Škultétym a Š. M. Daxnerom zapísal množstvo zozbieraných slovenských ľudových rozprávok do takzvaného Codexu tisovského, ktorý dlho patril medzi základné pramene pri vydávaní ľudových rozprávok. Spolu s A. H. Škultétym vydával zábavník Zornička, priekopnícke dielo v našej literatúre pre mládež. Tu publikoval množstvo vlastných próz i básní, určených deťom. Samostatné knižné vydania ním zozbieraných a upravených rozprávok vyšli až posmrtne v rokoch 1904 až 1924. V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote má umiestnenú bustu. -MM-
Základné vzdelanie získal v Dobšinej a Rožňave, potom sa učil za obchodníka. Dôstojník uhorskej domobrany, krátko banský podnikateľ, od roku 1884 mestský policajný kapitán v Dobšinej. Významný predstaviteľ Uhorského karpatského spolku, ktorého jednou z vedeckých činností bolo objavovanie a výskum jaskýň. Spolu s Andrejom Megom a Eugenom Ruffinyim v roku 1870 objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu. -MM-
Základnú školu navštevoval v Slavošovciach, študoval v Ratkovej a Gemeri. Teológiu študoval vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ v Revúcej, v Kunovej Teplici a v Gemeri, ako kňaz v Paludzi a od roku 1793 v Klenovci. Je autorom publikácie Česko-slovenská gramatika – liternica (1805), ktorú gemerský seniorát zaviedol ako učebnicu pre slovenské školy. Písal príležitostné veršované pozdravné prejavy, básne a duchovné piesne. Rozruch vyvolala básnická skladba, ktorú napísal po smrti svojej manželky Kataríny. Erotické podfarbenie opisu jej krásy pobúrilo niektorých vtedajších evanjelických kňazov. Svojou tvorbou prispel k zosvetšteniu slovenskej literatúry a jej rozšíreniu medzi širokými vrstvami obyvateľstva, v jeho veršoch sa objavovali zemepisné a dejepisné reálie a príbehy zo súčasného života. -MM-