Zanechal po sebe množstvo písomných materiálov, poznámok, dokumentov, spracovaných častí... Jeho bohatý archív objektívnym pohľadom zachytáva dianie v obci. Svojím obsahom i novými faktami, argumentmi tak rozširuje i zapĺňa medzery v kronike obce. Opisuje a osvetľuje menej známe podrobnosti zo života občanov i obce. Obohacuje históriu obce.
Kompletnú zbierku vlastní jeho dcéra Ing. Monika Genčiová (rod. Bradáčová). Oslovili sme ju a požiadali o spoluprácu i možnosť zverejniť postupne jednotlivé časti na webovej stránke Maj Gemer. Súhlasila. Jej ústretovosť si vážime a ďakujeme.
Na úvod uvádzame jeho vzťah k rodnej obci, ktorú opísal slovami: „Moja rodná obec Rakovnica je mojou srdcovou záležitosťou. Milujem ju preto, že v obci je krásny východ slnka, keď kikiríkajú kohúty. Krásny je aj jeho západ, keď sa dymí z komínov a cvrlikajú cvrčky.
Krásna je jar s plnými záhradami rozkvitnutých ovocných stromov, spevom drozdov a slávikov, keď sa príroda zobúdza zo zimného spánku a všetko sa zelená. Milujem leto, keď dozrievajú klasy obilia a v chládku lesných porastov voňajú dubáky. Na lúkach rozvoniava pokosené seno, keď príroda otvára náruč voľného pohybu a pobytu v nej.
Fascinujúca je jeseň, keď sa z lesa ozýva trúbenie jeleňov. V záhradách sklonené vetvy ovocných stromov ponúkajú svoje plody. Dovára sa lekvár zo sliviek, jeho vôňa napĺňa celú dedinu. Keď sa teším zo zberu úrody z vlastnej záhrady, ktorú som sám dopestoval.
Nádherný je pohľad, keď sneh zasype lesy, polia a v tichu belostnej prírody nájde človek sám seba. Počas krátkych dní a dlhých večerov má možnosť rekapitulovať, čo všetko za rok urobil. Krásne je stretávať sa s ľuďmi, s ktorými som vyrastal, prežíval svoje radosti i starosti, ktorým som dôveroval a oni dôverovali mne.
Po dlhodobej odlúčenosti z obce som dospel k záveru, že známych môže mať človek na tisíce, ale ozajstných priateľov nájde doma medzi svojimi. Preto som sa stále s potešením vracal domov. Doma sú ľudia voči sebe úprimnejší, otvorenejší a človek sa môže na nich spoľahnúť, keď bude potrebovať pomôcť, že mu aj pomôžu.“
P R E D S L O V A U T O R A
História Rakovnice je málo objavená aj preto, že sme sa jej celé stáročia nevenovali. Je samozrejmé, že história bola zapísaná v rôznych kronikách, historických zápisoch, knihách a rôznych kultúrnych pamiatkach, ktoré nám hovoria o pôvode a jej založení.
Ucelená história nebola doteraz spracovaná a podľa rôznych podkladov sa niektoré údaje rozchádzajú. Nakoľko som väčšinu života prežil v obci Rakovnica v 20. storočí, rozhodol som sa zmapovať a do jedného celku spracovať obdobie od roku 1900 do roku 2000. Som si vedomý toho, že z historického hľadiska v terajšej dobe nemá veľkú historickú obdobu. Pre budúce generácie môže poskytnúť informácie, ktoré som sám prežil, ako i informácie, ktoré som získal od spoluobčanov narodených v rokoch 1920 a neskôr, ktoré počuli od svojich rodičov. Ľudia odchádzajú, ale poznatky a ideály by mali ostať. Preto aspoň takýmto spôsobom zachovajú hodnoty, ktoré vytvárali predošlé generácie i súčasné generácie a prejavme im úctu, akú si zaslúžia. Netreba veľkých slov, lebo život sa skladá z tisícov malých okamihov, malých činov a hrdinstiev, smútku a nešťastí tak samozrejmých ako život sám.
Obec Rakovnica počas 20. storočia prešla rôznymi udalosťami, ktoré ovplyvňovali život v nej. Počas tohto storočia podstúpila dve svetové vojny, hospodársku krízu, vysťahovalectvo, pomaďarčovanie obyvateľstva, ktoré sa vždy hlásilo k Slovákom. Prežila socializáciu dediny, vstup armád Varšavskej zmluvy, ako i nežnú revolúciu v roku 1989. Existencia v tomto období je charakteristická do roku 1945, kde život bol ťažký, čo sa prejavilo v životnej úrovni, bývaní, kultúre, doprave a pod. a po roku 1945, kedy po oslobodení nastal prudký rozmach obce, elektrifikáciou obce, bytovou výstavbou, výstavbou verejných komunikácií, v školstve, doprave, obchode, sociálnom zabezpečení, bytovej vybavenosti až po dnešnú automatizáciu, internetizáciu a výpočtovú techniku.
Niektoré činnosti zanikli, niektoré však ďalej vznikajú, a tak ako naše deti nechceli uveriť, aký život sme prežili my a naši rodičia, možno ani ich deti po prečítaní týchto spomienok nebudú chcieť tomu veriť. Vývoj spoločnosti sa však nedá zastaviť.
Je to faktografické vyznanie, emócie idú nabok a história potvrdí, či je to pravda alebo nie. Na historické posúdenie je to z hľadiska histórie veľmi blízka minulosť, a preto posúdenie historických faktov ponechávam na historikov. Každý občan Rakovnice by sa mal zaujímať o svoju minulosť, poznať svojich predkov, kultúru, sociálne postavenie, aby bol hrdý na svoju budúcnosť.
Vyjadrujem svoje presvedčenie pre tých, ktorí si moje spomienky, fakty a udalosti prečítajú, že získajú prehľad, ako sa v obci Rakovnica v 20. storočí žilo. Prajem im šťastnejší a radostnejší život v 21. storočí, lepší ako sme ho prežívali my.
Pri čítaní týchto skutočností prajem čitateľom pohodu, radosť z rozširovania osobných poznatkov z histórie obce Rakovnica v období rokov 1900 – 2000.
Autor: Ján Bradáč
Použitá literatúra a pramene:
Kronika obce Rakovnica
Školská kronika škôl v Rakovnici
Ján Šlosár: Rakovnica 1327-1999
Rakovnické obecné noviny
Dušan Kováč: Dejiny Slovenska 1998
Doc. PhDr. Ladislav Tajták, CsC: Národné dejiny Slovenska
Lexikón slovenských dejín. SPN 1999
Ila Bálint: Gömör megye, 1944
Anton Špiesz: Ilustrované dejiny Slovenska, 2000
Vlastný výskum autora
GEOGRAFICKÁ POLOHA OBCE
Obec Rakovnica leží v západnej časti Rožňavskej kotliny. Rozkladá sa v údolí, kde sa stýka Slovenský kras so Slovenským rudohorím, v severnej časti Plešiveckej planiny a na južných svahoch Tureckej. Susedí s obcami Rožňavské Bystré, Rudná, Kružná a Plešivec. Údolím, v šírke asi 200 metrov, tečie Genčiansky potok (neskôr Hončiansky). Názov získal podľa toho, že pramení nad obcou Honce (predtým Genč), ktorý odvádza vody z Rožňavského Bystrého a prameňov zo Šinárovej doliny, z potoka od Studne do Vjarbú, Nízkeho potoka a Henclovej doliny a vlieva sa v Brzotíne do rieky Slaná. Slúžil zároveň ako náhon na vodný mlyn. Množstvo vody, ktoré ním preteká, je závislé od vonkajšieho počasia. Priemerná teplota vody bola 7 o C. Do roku 1950 žili v ňom rôzne živočíchy, najmä ryby a raky. Po začatí činnosti Jednotného roľníckeho družstva a využívaním umelých hnojív raky úplne vymreli. Po zregulovaní potoka podobný osud postihol aj ryby.
Chotár je pahorkatinový až vrchovinový. Má tvar hruškovitý, podlhovastý, najširší na severnej strane Plešiveckej planiny medzi chotárom Bok a Bučina, najužší tvar na Holom vrchu a Tureckej. Nadmorská výška v strede dediny je 358 m, v chotári od 316 do 823 m. Nadmorská výška Mních 655 m, Iváďo-kaplnka 545 m, Turecká 823 m, Hostinec 434 m, Kunšová lúka 343 m, Studňa 517 m. Rozloha katastra je 711 hektárov, z nej pripadá na poľnohospodársku pôdu 309 ha, na lesné plochy 329 ha a na ostatnú pôdu – zastavanú časť 73 ha. Rozloha obce bola narušená 14.3.1939, keď obec bola pripojená k Maďarsku. V roku 1945 po oslobodení boli hranice obce obnovené do dnešného stavu.
Gemerské pásmo má veľmi pestrú geologickú stavbu. V južnej časti prevláda vápencové podložie a zo severnej časti Mních, Iváďo, Dubina, Turecká – železná ruda, ktorá bola až do roku 1973 hlavným zdrojom obživy tunajšieho obyvateľstva.
(POKRAČOVANIE)

































Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-