Ako základná plodina sa pestovali zemiaky, pšenica, ovos a jačmeň. Pri pestovaní sa používal takzvaný trojpoľný systém (ozimina, jarina, úhor). Úzke a malé políčka boli orané za pluhom s drevenými kolesami a oceľovým radlom, ťahané kravami, volmi alebo obidvoma a koňmi. Za pluhom kráčal gazda a pred kravami väčšinou manželka alebo deti. Sadenie zemiakov bolo ručné, taktiež i okopávanie a ohŕňanie. Na jeseň, spravidla v mesiaci september, sa zemiaky vyberali. Sejba obilia bola ručná a osivo sa zakrývalo železnými bránami. Kosenie bolo ručné, chlapi kosili a ženy podberali a ukladali trávu na zem. Keď bolo obilie suché, pripravovali sa povriesla a slama sa viazala a ukladala na poli do krížov. Takto pripravené obilie sa zvážalo do humna a po skončení žatvy sa organizovalo mlátenie. Zo začiatku sa mlátilo ručne cepami na toku a to tak, že dvaja mlatci proti sebe uložené obilie na zemi po ňom udierali. Po vymlátení sa zrno preosievalo za pomoci čističky obilia, ktorá fungovala na princípe ventilátora. Najstaršia čistička obilia, pozdejšie maku a fazule, ktorá je vekom najstarším zariadením, bola vyrobená v Budapešti v závode, ktorého história sa datuje až do roku 1803. Čistička je dodnes funkčná. Nachádza sa na hospodárskom dvore poľnohospodárskeho družstva v Rakovnici. Vymlátené obilie sa ukladalo do drevených debien (súsek), odkiaľ sa spotrebovávalo na kŕmenie, mletie múky a na osev v ďalšom roku.
Odkedy si Ondrej Žúdel zadovážil mlátiaci stroj, mohli si dať zbožie vymlátiť aj malí roľníci. Mlátenie v dedine trvalo celý mesiac. Do humien uložili toľko slamy, koľko sa tam vošlo, ostatné uložili do stohu. Doprostred humna postavili sečkovicu, na ktorej slamu sekali na kŕmenie a zavreli veľké vráta na humne. Mláťačka mala zo začiatku parný stroj na pohon, neskôr bol na pohon využitý elektromotor.
Kosenie sena bolo ručné, sušenie a hrabanie sena sa robilo, pokiaľ bolo pekné počasie. Približovanie do domu sa vykonávalo v plachtách na chrbte alebo na vozoch. Vozy – rebriňáky drkotali po krivých a úzkych výmoľových cestách. Často sa stávalo, že sa voz prevrátil. Pri týchto prácach museli pomáhať všetci, čo mali ruky.
Zvláštnou kapitolou bolo kosenie sena na Plešiveckej planine, kde chlapi odchádzali kosiť na celé dni, aby čo najviac pokosili. Priamo tam aj prespávali. Ženy sa nimi chodili s batohmi s jedlom a vodou. Po vysušení seno na vozoch zvážali do dediny na rebriňákoch. Vozy boli brzdené buď reťazou o koleso, niekedy i obe zadné kolesá, alebo priťahovaním dreva v obruči kolesa. Seno tiež ukladali do kôp priamo na lúke a v zime na saniach (zvlačuhoch) zvážali do dediny. Sane cestou na planinu využili na vývoz hnoja. Hnojenie pozemkov sa vykonávalo zásadne maštaľným hnojom, ktorý sa vyvážal na polia väčšinou v zime, keď ostatnej práce na poli bolo menej.
Ako úžitkové zvieratá sa chovali ovce, ošípané, kozy, hydina: husy, kačice, sliepky. Ako ťažné zvieratá sa chovali kone, voly a kravy. Obec vlastnila dvoch obecných býkov, ktoré boli ustajnené v bujačnici na mieste, kde teraz prechádza cesta z pravej strany na ľavú pod záhradou Ondreja Genčiho pod kostolom. O tieto býky sa starali pastieri kráv Mišurdovci, ktorí bývali v obecnej pastierni, na konci záhrady Jaroslava Blahúta a Ladislava Miškoviča. Títo pastieri každý deň vyháňali kravy na pašu, počnúc od hostinca až po nižný koniec. Pastvina bola vyčlenená na Kopani a po pokosení sena v Dolinkách, Bokoch a Lackovom laze. Jalovina sa pásla na Plešiveckej planine po celé
leto, napájanie dobytka bolo dômyselne riešené v cisterne. Bola to betónová nádrž, ktorá zachytávala dažďovú vodu z okolitých svahov, ktorá sa potom čerpala pomocou ručnej pumpy do válova, kde bola každý deň priháňaná črieda (vtedajší názov Guľa). Cisterna (studňa) ako historická pamiatka sa zachovala dodnes, žiaľ už v značne poškodenom stave. Po roku 1992 zlodeji vyrabovali z nej železné koľajnice, ktoré zrejme skončili v zberných surovinách. Pre prípad zlého počasia bola postavená maštaľ zvaná Jakel, zo skál a prikrytá šindľami. Táto slúžila aj na ubytovanie pastierov (juhásov), ktorí sa do dediny sťahovali v jeseni, keď začali na planine mrazy. Dobytok bol prvýkrát vyháňaný na pašu na zelený štvrtok.
Ovce sa tiež každý rok pásli na Plešiveckej planine. Gazdovia svoje ovce zverili bačovi a valachom, ktorí ich tam pásli. Zvláštnosťou bolo, že bača dokázal rozpoznať každú ovcu, ku komu ovca patrila. Pasenie bača robil za prebytok syra, ktorý mohol predať po uspokojení dohodnutého množstva s gazdami. Okrem syra sa varila aj vynikajúca žinčica, ktorou občerstvili občanov, ktorí vyšli na planinu. Bačovia boli ubytovaní v kolibách, valasi väčšinou spávali pri košiari pod prístreškom. Práca na salaši bola neodmysliteľne spojená s ovčiarskymi prácami. Najznámejšími bačami boli Bálint Lešták z Nižného mlyna, Ján Máťáš u Rusnáka a najmladším bol Ľudovít Popálený, ktorý chová ovce aj v súčasnosti.
V medzivojnovom období na pašu boli vyháňané i ošípané. Hlavná pastva bola na prostrednom hrbe na Vjarbú. Takýmto pastierom v obci bol Michal Mišurda. V jeseni, dokiaľ nenapadol sneh, chodievali deti pásť kravy, kozy i kone do boku i Lackovho lazu. Zaujímavosťou bolo, že medze, ktoré boli medzi roľami, chodievali ženy vyžínať a nosiť v plachtách domov. Táto činnosť zanikla založením Jednotného roľníckeho družstva a rozoraním medzí. Ďalšou zvláštnosťou bolo zberanie opadaného lístia v lesoch po mrazoch, ktoré sa používalo na podstielku pod domáce zvieratá. Po zavedení družstva v Rakovnici v roku 1956 bol vybudovaný vodovod na Plešiveckej planine zo zdroja vody zo studne. Žiaľ, pre nedostatok finančných prostriedkov bola zanedbaná jeho údržba a dnes je už mimo prevádzky.
Výrobky, ktoré boli vypestované v domácich podmienkach, boli použité na vlastnú spotrebu: mlieko, syr, vajíčka, mäso z baraniny, kozie, bravčové, hovädzie, ako aj zemiaky, obilie a niektoré druhy zeleniny. Prebytky boli predávané buď podomovým spôsobom alebo na jarmoku organizovanom v Rožňave. Na jarmokoch sa predávali i kone, kravy, voly, ako aj niektoré výrobky. Na trhy sa chodilo samozrejme pešo. Vyúčtovanie s pastiermi sa robilo na Mitra, kde zhodnotili svoje záväzky voči sebe navzájom finančne, okrem toho aj spoločne oslávili výsledky vzájomnej spolupráce.
Na život gazdov mali vplyv aj ročné obdobia, napr. v roku 1927 boli silné mrazy, potom na jar 1928 povodne, ktoré zatopili časť úrody na poliach. V roku 1934 bol zaznamenaný nedostatok múky, cukru, soli, petroleja, ale aj iných základných potrieb. V roku 1947 veľké suchá zapríčinili nízke úrody, ktoré sa prejavili v nedostatku základných potravín. Gazdovia múku získavali mletím u mlynára Štefana Kraveca na malom vodnom mlyne, poháňaného dreveným mlynským kolesom. V tomto mlyne zároveň získavali aj obilný šrot na kŕmenie ošípaných a domácej hydiny.
Gazdiné z múky piekli doma chlieb v peciach, ktoré boli murované väčšinou na 9 bochníkov, vykurované bukovým drevom. Oheň sa rozkladal po celej ploche a rozširoval dreveným ohrablom. Pred pecou bol válov, z ktorého sa pripravené bochníky chleba vsádzali drevenou lopatou. Zatvorené boli plechovými dvierkami pece. Domáci chlieb bol veľmi chutný, a čo je dôležité, vydržal v čerstvom stave až do jeho spotreby, ktorá sa odvíjala od počtu členov v domácnosti.
Z úžitkových plodín sa pestovali konope a ľan. Hlavná konopnica bola na Nižných lúkach povyše Čertovej studienky. Konope sa rozdeľovali na poskonné (samčie) a materné (samičie). Poskonné sa vytrhalo čo najskôr, materné až neskôr. Po vytrhaní konopí tieto sa sušili, po vysušení sa namáčali v močidlách napustených tečúcou vodou. Po namočení sa rozkladali po lúke a na slniečku sušili. Po vysušení sa konope trepali na trliciach. Po rozdrvení pazdýr (pazderie) sa vyčesával na šteti (hrebeni). Po vyčesaní sa viazali do hrste (hlavy), ktoré sa vo väčšom počte viazali do vencov a uložili. V zimnom období sa potom organizovali priadky, pri ktorých sa zhotovili nite. Z nití potom na tkáčskom stave tkali plátno. Krajčírske práce si väčšinou robili jednotlivé domácnosti. Šili plátenné odevy, nohavice, košele, spodné prádlo, posteľné plachty a obrusy na stôl. Prelomom bola až polovica 20. storočia, kedy do odievania začali prenikať nové továrenské textílie. Čepiec, lajblík, oplecko, šurc, sukňa. Po 2. svetovej vojne prišlo k výraznej zmene v odievaní. Nové zamestnania prakticky vylúčili nosenie súkenných nohavíc, košieľ so širokými rukávmi i ostatných odevných častí, ktoré často prekážalo v práci.
O pestovanie zeleniny sa v roku 1954 – 1956 pokúsil Ondrej Genči u Rapky v Henclovej doline. Pestovanie v malom neprinieslo očakávané výsledky, z ktorých sa nedalo vyžiť. Vzhľadom na namáhavú prácu a vzdialenosť od dediny od pestovania zeleniny upustil.
Okolo domov občania pestovali overené stromy. Najčastejšími druhmi ovocia boli jablone, hrušky, čerešne, orechy, slivky, moruše, ktoré však koncom 20. storočia v obci zanikli. Nové druhy ovocia boli višne, dule, ríbezle na egrešovom kríku.
Naši občania si svoj jedálny lístok spestrili i chovom včiel. Včely pestovali najprv v slamenných úľoch, neskôr sa úle vyrábali z dreva. Úle boli rozložené na drevených stojanoch, väčšinou na záhradách vlastníkov, neskôr po roku 1960 sa objavili kočovné vozy, s ktorými včelári chodili kočovať na agát, repku olejnú, lipu, jedľu atď. Po 2. svetovej vojne sa včelárstvo po roku 1950 veľmi pekne a intenzívne rozvíjalo. V Rakovnici bolo aspoň 20 včelárov. Včely boli užitočné pre človeka. Dávali mu med, včeliu kašičku, propolis a vosk. Voľakedy sa včely chovali a využívali v malých včelstvách. Dnes je snaha ich dochovávať vo veľkých rodinách a veľkých včelstvách. Najznámejší včelári boli – Dezider Róth na Hostinci, Ladislav Tuza na Hostinci, Štefan Gonos-Michalík, Ľudovít Koltáš na Hostinci, Ján Benko u Sliviny, Ondrej Lorko starší i mladší, Július Adamec, Zoltán Kožár, Ladislav Benko u Sliviny, Ľudovít Šmelko a ďalší. V každej ľudskej činnosti sú obdobia rozkvetu a obdobia úpadku. Aj včelárstvo v Rakovnici koncom 20. storočia sa nachádza v období úpadku. V obci sme zaznamenali len 4 včelárov.
Poľnohospodárske náradie si gazdovia robili sami – kosiská, poriská, násady, hrable. Zložitejšie náradie, ako kolesá, vozy, rebriňáky, rebríky robili kolesári Tuza Ján na Hostinci, Ondrej Pástor-kolesár, jarmá pre voly a kravy robil Ján Sedlák u Sváka, kachle Ján Koltáš-Chlebuš, Ondrej Benko u Sliviny. Kováčske potreby zo železa sa robili v kováčskej dielni (šmitna), ktorá bola v priestore, kde je teraz obecný klub. Vlastníkom bol Ján Kožár. Produkoval všetko, čo bolo treba do hospodárstva. Kuli kone, voly, poľnohospodárske náradie: pluhy, grace, obruče, motyky, kovanie na vozy a ďalšie. Šmitna bola aj na pozemku, kde býva pani Helena Fábianová. Vlastníkom bol Ján Fábian-Mičko.
Kováčske práce po vojne vykonávali aj cigáni v dolinke v osade nad rodinnými domami, v katolíckej záhrade medzi briežkami a Grígerom. Dielňa bola primitívna, vybavená iba koženým mechom na vháňanie vzduchu do ohniska a jednou kovadlinou. Majstrom v dielni bol Gaži. I cez primitívne zariadenie dielne dokázal tento zručný majster vykovať zo železa reťaze, klince, podkovy, motyky a iné. Táto dielňa zanikla v 60. rokoch 20. storočia.
(POKRAČOVANIE)
Ján BRADÁČ

































Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, neskôr na právnickej akadémii v Košiciach. Pôsobil ako praktikant na banskom úrade v Sedmohradsku, od 1891 banský komisár v Banskej Bystrici, od 1896 hlavný banský komisár na Ministerstve financií v Budapešti. Významným podielom sa zúčastnil na príprave banských zákonov a na organizovaní banskej administratívy. Venoval sa najmä problémom banského práva, je autorom početných štúdií uverejňovaných v odborných časopisoch. Vydával ročenku banského a hutníckeho priemyslu, v r. 1899 – 1903 bol hovorcom odbornej komisie pre prípravu banských zákonov.. -MM-
Do školy chodil Brzotíne, potom v Dobšinej, Prešove a Kežmarku, kde študoval filozofiu, logiku, metafyziku a teológiu. Vyštudoval právo v Bratislave a Győri, pracoval ako právnik v advokátskej kancelárii v Prešove a v Pešti. V novembri 1773 sa usadil v Rožňave a pracoval ako praktizujúci právnik, pracoval ako tabulárny sudca Turnianskej, Hontianskej, Abovskej a Gemerskej župy. V rokoch 1790 – 1794 bol hlavným notárom Gemerskej župy. Venoval sa vedeckej činnosti v oblasti práva, ale jeho záujem sa sústreďoval aj na vzdelávanie osôb s poruchami sluchu. Bol priekopník liečebnej pedagogiky. Jeho zásluhou otvorili v roku 1802 vo Vacove (Vác, dnes v Maďarsku) ústav pre hluchonemých, hoci sa pokúšal ho založiť v Rožňave (za dva roky sa mu podarilo pre novovznikajúci ústav zozbierať 80-tisíc zlatých a daroval by mu vlastný dom v Rožňave). Štátne výchovné zariadenie pre hluchonemé deti a mládež vo Vacove zostalo takmer 80 rokov jediným svojho druhu v Uhorsku. Jeho menom bol pomenovaný ústav, ktorý sa oficiálne nazýval Štátom podporovaný ústav Andreja Chazára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave (1901 – 1939). -MM-
Študoval na Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici, kde v roku 1962 maturoval. Pôsobil v Revúcej, v rokoch 1964 – 1968 ako majster odborného výcviku na Lesníckom odbornom učilišti, 1968 – 1977 ako organizačný a vedúci pracovník Domu kultúry, od roku 1977 až do odchodu do dôchodku ako vedúci referent propagácie podniku Lykové textilné závody. Sústavne sa venoval kultúrnemu a literárnohistorickému výskumu Revúcej a Gemera, organizovaniu divadelného, kultúrno-spoločenského a športového života, zhromažďovaniu fotodokumentácie. Je autorom mnohých časopiseckých článkov a mnohých rozsiahlych monografických prác o Revúcej a jej dejateľoch. -MM-
Po ľudovej škole v Rovňanoch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite v Bratislave. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších publikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
V roku 1954 zmaturoval v Rimavskej Sobote a začal študovať na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, kde neskoršie na Katedre algebry a teórii čísiel pracoval až do konca života. Venoval sa najmä teórii grafov a teórii čísiel a k tejto téme napísal priekopnícke práce, ktoré majú bohatú odozvu nielen slovenských, ale prevažne zahraničných matematikov. Vydal okolo 20 publikácií a tiež pripravil niekoľko televíznych scenárov zameraných na popularizáciu matematiky. Bol spoluzakladateľom časopisu Matematické obzory a šéfredaktorom časopisu Acta Mathematica Universitatis Comenianae. Mnoho energie venoval aj mladým talentovaným študentom. -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Ako uhorský politik bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. -MM-
Študoval v Bratislave, Revúcej a Rožňave, kde maturoval. Po štúdiu pedagogiky a psychológie na Vysokej škole padagogickej v Bratislave pôsobil ako učiteľ vo Vernári a v Poprade. Počas 2. svetovej vojny účastník ilegálneho protifašistického hnutia, bojoval pri Telgárte a v oblasti Magurka a Muránska planina. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva a kultúry, v rokoch 1959 – 1966 bol riaditeľom Výskumného ústavu pedagogického, do roku 1979 pôsobil na Katedre pedagogiky FFUK v Bratislave. Zároveň bol členom viacerých pedagogických spoločností. Zaoberal sa dejinami pedagogiky, didaktikou, teóriou výchovy, riadenia a organizácie školstva. Vydal niekoľko odborných monografií, publikoval najmä v časopisoch Jednotná škola a Pedagogika. Za účasť v SNP a za pedagogickú činnosť bol viackrát vyznamenaný, naposledy Medailou J. A. Komenského a Zlatou medailou UK. -MM-
Absolvovala textilný odbor na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti. Neskôr študovala keramiku na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Dominantným materiálom v jej prácach bola oceľ, ktorej pláty zvárala do expresívnych abstraktných kompozícií. Patrí medzi popredné osobnosti slovenského sochárstva, venovala sa tvorbe plastík (soška Igrica, udeľovaná ako cena za pôvodnú audiovizuálnu tvorbu), pomníkov i pamätníkov (Samuel Jurkovič), považuje sa za zakladateľku moderného šperku u nás (brošne, prívesky, ihlice, amulety). Od 70. rokov sa intenzívne venovala tvorbe plakiet, ktoré prezentovala na výstavách Medzinárodnej federácie umeleckého medailérstva FIDEM. Vystavovala v mnohých krajinách sveta a jej diela sú súčasťou zbierok múzeí, galérií i prestížnych zberateľských inštitúcií. Je nositeľkou viacerých vyznamenaní. -MM-
Základnú školu vychodil v Tisovci. Študoval v Kežmarku, v Bratislave a v Jene. V rokoch 1845 –1847 bol učiteľom a evanjelickým kaplánom v Ratkovej. Od roku 1847 pôsobil ako farár v Drienčanoch. Spolu s A. H. Škultétym a Š. M. Daxnerom zapísal množstvo zozbieraných slovenských ľudových rozprávok do takzvaného Codexu tisovského, ktorý dlho patril medzi základné pramene pri vydávaní ľudových rozprávok. Spolu s A. H. Škultétym vydával zábavník Zornička, priekopnícke dielo v našej literatúre pre mládež. Tu publikoval množstvo vlastných próz i básní, určených deťom. Samostatné knižné vydania ním zozbieraných a upravených rozprávok vyšli až posmrtne v rokoch 1904 až 1924. V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote má umiestnenú bustu. -MM-
Základné vzdelanie získal v Dobšinej a Rožňave, potom sa učil za obchodníka. Dôstojník uhorskej domobrany, krátko banský podnikateľ, od roku 1884 mestský policajný kapitán v Dobšinej. Významný predstaviteľ Uhorského karpatského spolku, ktorého jednou z vedeckých činností bolo objavovanie a výskum jaskýň. Spolu s Andrejom Megom a Eugenom Ruffinyim v roku 1870 objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu. -MM-
Základnú školu navštevoval v Slavošovciach, študoval v Ratkovej a Gemeri. Teológiu študoval vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ v Revúcej, v Kunovej Teplici a v Gemeri, ako kňaz v Paludzi a od roku 1793 v Klenovci. Je autorom publikácie Česko-slovenská gramatika – liternica (1805), ktorú gemerský seniorát zaviedol ako učebnicu pre slovenské školy. Písal príležitostné veršované pozdravné prejavy, básne a duchovné piesne. Rozruch vyvolala básnická skladba, ktorú napísal po smrti svojej manželky Kataríny. Erotické podfarbenie opisu jej krásy pobúrilo niektorých vtedajších evanjelických kňazov. Svojou tvorbou prispel k zosvetšteniu slovenskej literatúry a jej rozšíreniu medzi širokými vrstvami obyvateľstva, v jeho veršoch sa objavovali zemepisné a dejepisné reálie a príbehy zo súčasného života. -MM-