Na jar v roku 1951 vznikol v obci prípravný výbor JRD. Mal deväť členov. Jeho predsedom sa stal Ondrej Fábian. Do obce začínajú prichádzať agitátori z okresného výboru Komunistickej strany Slovenska, okresného národného výboru (ONV) a z väčších závodov, ktorí mali za úlohu presvedčiť čo najväčší počet občanov pre JRD. Prvý sa prihlásili bezzemkovia, potom občania, ktorí neboli schopní odvádzať predpísané dodávky, potom zamestnanci, ktorí sa neživili prácou na poli, ale mali dlhodobé zamestnanie v inom odvetví. V tomto období bola úradne pozastavená činnosť malého vodného mlyna. O založení JRD sa hovorilo všade – doma v rodinách, na ulici, v obchode, ale v krčme najviac, kde sa chlapi zastavovali na občerstvenie po práci.
V obci Štátna bezpečnosť nasadzovala svojich špicľov, aby zisťovala postoje občanov o vtedajšej politike a postoji k socializácii. Do agitácie sa zapojili i miestne banské závody pod vedením riaditeľa Jána Čilíka a tvrdohlavých baníkov prepustili z práce po dlhoročnej práci v bani. Takto boli postihnutí baníci Ondrej Bradáč, Ladislav Tuza, Peter Fábian. Omilostení boli tým, že do JRD podpísali prihlášky ich manželky, bez rozdielu, či boli vlastníkmi pozemkov alebo nie. V agitácii nepriamo pomohlo aj ONV zvýšením kontigentných dodávok, už i tak dosť vysokých pre obec. Keď ich miestny národný výbor rozpísal pre občanov, ukázalo sa, že dotyční roľníci nebudú schopní všetko splniť a ak áno, tak len veľmi ťažko. Niektorí to riešili vstúpením do JRD. Po nesplnení dodávok došlo ku konfiškácii majetkov. Takto boli postihnutí Ján Fábian-Kochan, Ondrej Lindák-Balag, Ján Gonos-Boriš.
Taktika bola účinná. Okresní funkcionári veľmi dobre vedeli, že prevažná väčšina rakovnických roľníkov je zamestnaná u železorudných baní. Nátlak zo strany ich priameho zamestnávateľa mal padnúť na úrodnú pôdu. Ľudia zistili, že izolovať sa od zámerov štátu je jednoducho nemožné. Hovoríme tomu, že ľudia súhlasili dobrovoľne – nasilu.
Po namáhanej a zložitej agitácii v roku 1952 bolo založené JRD I. typu. Prvým predsedom sa stal Ondrej Lorko. Obdobie rokov 1952 – 1955 bolo najťažšie, najzložitejšie. Došlo aj ku závažným chybám počiatočného obdobia, ktoré sa prejavili v politickom a administratívnom nátlaku, zvlášť voči súkromne hospodáriacim roľníkom. Po založení JRD došlo k zlučovaniu kráv v počte 6 kusov, ktoré boli ustajnené v maštali za katolíckym kostolom. Každý člen, ktorý vlastnil kone, voly, vozy a poľnohospodárske náradie musel ho poskytnúť pre potreby družstva. Na JRD pracovali väčšinou ženy a dôchodcovia. Väčšinou prevažovala manuálna práca, a tým aj výnosy boli nízke. Odmeňovanie bolo formou jednotiek, za ktoré nebolo možné uživiť sa, preto aj pracovná morálka tomu zodpovedala. Po dvoch neúspešných rokoch v roku 1954 na jeseň boli polia obsiate s nádejou, že v roku 1955 už budú hospodáriť na svojom. Nestalo sa. Tým sa v roku 1955 JRD rozpadlo. Spôsobila to aj slabá finančná pomoc a podpora štátu, čo spomaľovalo aj predlžovalo proces konsolidácie JRD.
Na naliehanie štátnych orgánov v roku 1958 sa konala ustanovujúca schôdza JRD a bolo založené JRD III. typu. Predsedom sa stal Ľudovít Tóth. Do JRD boli dodané traktory ZETOR-25, kde prvými traktoristami boli Július Bradáč, Zoltán Jesenský, Ľudovít Kravec a potom ďalší. Došlo k rozoraniu medzí v obci, polia sa scelili na veľké hony, na ktorých sa pracovalo spoločne. Pridelené boli trojtonové vlečky, samoviazače, mláťačka, elektrické motory na jej pohon, ktoré sa stali spoločným vlastníctvom. Na veľkých honoch pracovali spoločne. Predmetom činnosti bolo pestovanie obilnín a okopanín. Po roku 1960 sa významne zlepšila finančná podpora štátu pre JRD.
V prvopočiatkoch zakladania JRD sa hlavnou organizačnou jednotkou stali okresné poľnohospodárske správy (OPS). Pre súčasnú mládež už nie je známy spôsob, akým sa v tej dobe riešil nedostatok poľnohospodárskych mechanizmov. Jedno dedinské družstvo pre svoju činnosť potrebuje mnoho sezónnych strojov, ktoré využíva počas celého roka len niekoľko dní, prípadne týždňov. Tento problém vyriešil štát zriadením strojových a traktorových staníc (STS), ktoré mali okresnú pôsobnosť. Drahé stroje sa spočiatku prideľovali len traktorovým staniciam, ktoré s nimi družstvám poskytovali služby. Veľmi rozumne sa vyriešili aj posezónne opravy poľnohospodárskych strojov, na ktorých sa podieľali aj zamestnanci družstva počas zimného obdobia. Na jar sa vrátili i so strojmi späť na družstvo.
V roku 1958 sa kancelária JRD presunula do budovy MNV. Začalo sa s výstavbou hospodárskeho dvora na Povrazoch, prístavbou maštalí pre hovädzí dobytok, ošípané, ako aj priestorov na uskladnenie obilia a objemového krmiva so sušičkou. Vedúcim majstrom pri výstavbe bol Ondrej Belák. Kravín typu K-98 bol postavený v celkových nákladoch 188.442 Sk. Postavená bola aj silážna jama na 175 metrákov krmiva. Celková výmera pôdy bola 425 ha. Dochádza postupne k výraznému ekonomicko-hospodárskemu rozmachu. Pre zamestnancov je organizovaná Družstevná škola práce, do ktorej sa prihlásilo 23 mužov a 5 žien. Rast hospodárskej prosperity významne prispieval k celkovej premene života aj tváre obce. Mení sa aj podstata charakteru práce odvekej dennej dlhodobej dediny. Prechádza sa od skromnej malovýroby k veľkovýrobe priemyselnými metódami výroby. Má to aj negatívny dopad. Vážne sa oslabuje vlastnícky vzťah k pôde, majetku, k hospodárnosti aj šetrnosti.
Jediným súkromne hospodáriacim roľníkom ostal Peter Popálený, ktorému pozemky boli vyčlenené najmä na Iváďove a na Briežkoch. V pokročilom veku zanechal obrábanie pôdy a venoval sa výlučne chovu oviec.
Čím viac sa družstvá mechanizovali, tým viac sa zadlžovali. Aby najvyšší poľnohospodárski funkcionári nemuseli priznať svoj obrovský omyl, vymysleli radšej nápravné opatrenie. Keď Rusom na jeden stroj pripadá omnoho väčšia výmera ako nám, tak zvýšili aj tu výmeru. Strojové a traktorové stanice prestali podliehať pod okresnú poľnohospodársku správu. Od tej chvíle už nerobili posezónne opravy pre okres, ale sa špecializovali na generálne opravy poľnohospodárskych strojov s pôsobnosťou pre celú ČSSR. Týmto krokom sa obnovil problém so zamestnávaním nadbytočných ľudí po ukončení sezóny. Vzniklú dieru sa družstvá snažili riešiť zriaďovaním pridružených výrob. Aby jednotné roľnícke družstvá nemuseli zamestnávať veľký počet zamestnancov, aké si vyžaduje letná a jesenná potreba pri zberných prácach, pri sušení a zvážaní sena, zbere zemiakov, zbere repy, družstvu povinne pomáhali závody a školy svojimi brigádnickými prácami.
Postupne narastá investičná činnosť, neustále sa zlepšujú materiálno-technické podmienky, rastie produktivita práce. Po prekonaní počiatočných ťažkostí sa postupne družstvo skonsolidovalo. Pre zefektívnenie výsledkov práce a hospodárenia sa dňa 15. januára 1973 JRD zlúčilo s družstvami v Rudnej, Rožňavskom Bystrom a v Honciach na spoločné družstvo JRD NOVÝ ŽIVOT so sídlom správy v Honciach. V chotári Rakovnica sa špecializovalo na živočíšnu výrobu. Viedol ho predseda Vladimír Čapó z Honiec.
S prípravou zlúčenia sa začínalo už v roku 1972. V duchu záverov XIV. zjazdu KSČ o zvyšovaní výsledkov poľnohospodárstva sa vyššie stranícke orgány spoločne s OPS zaoberajú prípravou zlúčenia. V roku 1973 okresné orgány aj nám nariadili zlúčiť do jedného celku JRD Honce, Rožňavské Bystré, Rakovnicu a Rudnú. Sídlom sa stali Honce, ktoré ako samostatné družstvo dosahovalo najlepšie hospodárske výsledky. Organizátormi zlučovania boli Dpt. Vladimír Čapó a Ondrej Lorko. Roľníci odmietali ísť do nového, kým ich neodškodnia za predošlé hriechy od vzniku družstva. JRD do roku 1973 nezaplatilo za hospodárske zvieratá, ktoré mu odovzdali jednotliví gazdovia. Problém spočíval zrejme z neúčinnej evidencie od založenia JRD až po jeho zánik. V roku 1980 v poľnohospodárstve pracovalo 37 občanov, vplyvom zlúčenia v roku 1991 pracovalo iba 25, a to vplyvom mechanizácie donášky krmív a ďalšie. V investičnej výstavbe bola v Rakovnici v roku 1976 vybudovaná pre zamestnancov JRD 6-bytová jednotka.
Roky 1990 – 2000 sú najťažším obdobím v celej histórii JRD. V dôsledku bezhlavého presadzovania súkromného hospodárenia na pôde došlo k priamemu pokusu rozbiť JRD. V zlúčenom družstve sa mnoho investovalo. Mnohým nám je na zaplakanie pohľad na súčasný stav. Novodobí politici socialistické zriadenie vykresľujú ako spoločenstvo bezcharakterných zlodejov. Starší ľudia vidia ozajstných zbojníkov v porevolučnom období. Keď sme pri zlúčenom družstve – ako príklad uvádzam veľkokapacitný teľatník na kopci zvanom Kopolt (nachádza sa medzi dedinami Rožňavské Bystré a Honce). V tomto teľatníku bola prevádzka otvorená v roku 1978. Po roku 1984 sa teľatník vybavil aj solárnymi kolektormi. V roku 1994 rómovia v priebehu leta celú stavbu zničili, rozkradli a ponosili do zberných surovín. Za túto nehoráznosť sa nikomu nič nestalo. Miznú budovy, strácajú sa kovové konštrukcie, devastujú sa prírodné rezervácie. Štát podceňuje výhody a prednosti potravinovej sebestačnosti tvrdou reštrikčnou politikou, obmedzovaní štátnych dotácií, dochádza k prudkému úpadku. V roku 1990 – 1992 sa družstvo v duchu zákona mení na „Družstvo vlastníkov pôdy“, predsedom bol Ing. Vladimír Čapó ml. V pôvodnom zlúčenom družstve zostal majetok vo výške 28684 miliónov korún na vyriešenie záväzkov voči dodávateľom, bankám a štátnemu rozpočtu.
Roky 1993 – 1994 veľmi ťažko doliehajú na ekonomiku roľníckeho družstva. Veľká suchota spôsobila ťažké straty vo výrobe krmovín, ale i okopanín. To ťažko postihlo živočíšnu výrobu. Bolo nutné podstatne znížiť stavy hovädzieho dobytka. V roku 1995 sa do vedenia družstva dostáva náš občan Ing. Ján Kožár ako predseda „Poľnohospodárskeho družstva“ v Honciach. Pôvodný stav družstva sa nepodarilo obnoviť. Zákonom č. 162/1990 prechod podľa Obchodného zákonníka sa zmenil názov na družstvo. Do roku 2000 družstvo prevzal Ing. Ján Belák ako konateľ spoločenstva súkromných hospodárov. V roku 1989 došlo k rehabilitácii osôb a reštitúcii majetku za násilnú kolektivizáciu v päťdesiatych rokoch, čo považujeme za samozrejmé a správne.
V roku 2000 je v chotári družstevná i súkromná poľnohospodárska výroba.
Základné údaje JRD Nový život Honce v čase zlúčenia:
| Rudná | Rožň. Bystré | Rakovnica | Honce | |
| Poľnohospodárska pôda | 368 ha | 480 ha | 425 ha | 469,93 ha |
| Orná pôda | 171 ha | 97 ha | 91 ha | 154,42 ha |
| Počet členov | 72 | 125 | 120 | 106 |
| Hospodársky výsledok | - 460.000 | - 120.000 | - 42.000 | + 2.692.000 |
| Stav hov. dobytka (HD) | 178 | 105 | 212 | 399 |
| Kravy | 70 | 55 | 88 | 124 |
| Ovce | 141 | 317 | 124 | 132 |
| Výroba mlieka na 1 kus HD | 2 571 | 1 879 | 2 453 | 2 818 |
Pri zlúčení si treba uvedomiť, že nie všetci členovia rakovnického družstva sa stali aj zamestnancami v zlúčenom JRD. Úmerné zvyšovanie poľnohospodárskej výmery si nevyžaduje aj úmerný nárast zamestnancov. Napr. v roku 1994 JRD hospodári na výmere 1 426 ha, z toho 510 ha ornej pôdy s počtom zamestnancov 70. Za prvý rok spoločeného hospodárenia výsledok zlúčeného družstva bol ziskový vo výške 1 512 000 Kčs. U obilovín sa dosiahli priemerné výnosy 25,2 q/ha. Zemiaky 137 q/ha. Seno z lúk 26,8 q/ha. Viacročné krmoviny 65,7 q/ha. Kukurica na siláž 310 q/ha.
Účinnejšie hospodárenie a priaznivejšie výsledky v rastlinnej a živočíšnej výrobe zlúčeného družstva sa nedajú poprieť. Vytýkať môžeme len veľké množstvo umelých hnojív, ktorým sa zúrodňovala pôda. Maštaľný hnoj nepostačoval pre zúrodňovanie všetkých oráčin.
Pri kritike spôsobu zušľachťovania pôd počas socializmu si treba uvedomiť, že nové spoločenské zriadenie po roku 1989 dokázalo na tento nedostatok len poukázať, ale nie napraviť.
(POKRAČOVANIE)
Ján Bradáč

































Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-