Trasa chodníka začína na okraji obce Chrámec, pokračuje smerom do Vlčej doliny, vedie popri Chránenom areáli Vinohrady a vracia sa späť k východiskovému bodu. Celková dĺžka okruhu je 4,6 kilometra. Na trase sa nachádza päť informačných panelov, ktoré sú spracované v slovenskom, maďarskom a prostredníctvom QR kódov aj v anglickom jazyku. Panely sa tematicky venujú pastve, hmyzu, geológii, rastlinstvu a vtáctvu, čím návštevníkom približujú význam a rozmanitosť miestnej prírody. Zvlnená krajina, ktorá lahodí oku všade navôkol, je výsledkom geologických procesov, ktoré dovtedy rovný povrch rozčlenili na čarovné doliny a bizarné pieskovcové chrbty. Je plná doliniek, pieskovcových hrebeňov, starých viníc a chodníčkov po zvieratách, ktoré zanechali svoju stopu v mäkkom pieskovci. Oáza pokoja čaká približne v polovici trasy – oddychové miesto so sedením a dvomi drevenými sochami, ktoré dotvárajú čaro tejto krajiny. Je to ideálne miesto na pauzu a načerpanie atmosféry tejto živej krajiny. Spevavé vtáky, dravce, motýle a fascinujúci svet hmyzu sú dôkazom, že ochrana prírody má zmysel. Mnohé z toho sa ponúka aj na zvečnenie fotoaparátom. Tento nenáročný chodník je vhodný aj pre rodiny s deťmi.
Vzniku náučného chodníka predchádzala aktívna spolupráca viacerých inštitúcií a jednotlivcov. „Veľká vďaka patrí všetkým, ktorí sa aktívne podieľali na jeho budovaní. Najmä obci Chrámec a Agrodružstvu Rimavská Seč, bez ktorých súhlasu by tento projekt nemohol vzniknúť,“ uviedli realizátori.
Najväčším ohrozením pre zachovanie jedinečného biotopu s výskytom chránených druhov rastlín je zarastanie takýchto miest náletovými drevinami. Preto už dávnejšie v predstihu dobrovoľníci z ochranárskeho združenia BROZ spolu so Správou CHKO Cerová vrchovina a ďalšími dobrovoľníkmi, vyčistili od náletov časť lokality, poniklecový kopček pri obci Drňa, a miestni hospodári zabezpečili aj následnú pastvu vyčistenej plochy, aby opäť nezarástla a kvetom a rastlinám sa darilo. Neďaleko sa nachádza aj lokalita v bývalej pieskovni pri obci Drňa Pieskovňa pre včeláriky. Môžme tu pozorovať hniezdne nory chráneného živočícha včelárika zlatého (Merops apiaster), ktorý ku nám prilieta koncom apríla až začiatkom mája.
Výnimočný projekt vznikol v spolupráci BROZ – ochranárskeho združenia a Štátnej ochrany prírody SR. Realizovaný bol v rámci medzinárodného projektu LIFE SUB-PANNONIC, ktorý sa zameriava na obnovu prírodných biotopov a zachovanie vzácnych druhov rastlín a živočíchov. Cieľom ochrany daného územia je zachovať jeho druhovú rozmanitosť, priaznivý stav rastlinných a živočíšnych druhov a biotopov európskeho významu a doterajší poľnohospodársky charakter krajiny.
Náučný chodník Pieskovcové chrbty je ďalším krokom k ochrane prírody Cerovej vrchoviny, ale aj skvelou možnosťou pre miestnych obyvateľov a turistov spoznať krajinu v jej prirodzenej podobe. Vďaka novému chodníku sa tak v obci Chrámec podarilo prepojiť ochranu prírody s udržateľným turizmom a environmentálnym vzdelávaním. Je to skvelá príležitosť pre mnohých návštevníkov spoznať krásy tohto regiónu!
Pripravila Marta Mikitová
Zdroj:
vobraze.sk, foto: ŠOP SR, Správa CHKO Cerová vrchovina
natura2000.sopsr.sk
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
https://www.majgemer.sk/naucne-chodniky/434/naucne-chodniky/12982/naucny-chodnik-pieskovcove-chrbty#sigProGalleria5af86310a4
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.