dňa 25. novembra 2016 v priestoroch Radošinského naivného divadla v Bratislave organizovalo Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR v spolupráci s Jednotou dôchodcov na Slovensku. Ešte v predvečer tohto podujatia na podnet predsedníčky okresnej organizácie JDS v Revúcej pani Zuzany Homoliakovej som využil jej prítomnosť na krátky rozhovor. Bolo to po niekoľkých desiatkach rokov prežitých a spolu strávených v iných inštitúciách, či školách. Preto naše stretnutie bolo veľmi milé a tešilo ma, že pri našom stole sa vymenilo viacero funkcionárov z iných OO JDS, najmä zo Stredoslovenského kraja, ktorí si považovali za povinnosť sa s pani Homoliakovou zvítať. Aj to svedčalo o tom, že moju krajanku pozná viacero ľudí, ktorí si jej prácu i vzťah k nej veľmi vážia. O jej aktivite a propagovaní práce senierov svedčia i príspevky, ktoré v bohatom počte nájdeme i na stránke Maj Gemer. Aj keď Zuzka, ako ju familiárne oslovujem, prežíva zrovna nie najpríhodnejšie obdobie, využila svoj zlepšený zdravotný stav a prišla medzi tých, ktorí pre seniorov v svojom regióne robia záslužnú prácu, aby aj takto pozdvihli starších spoluobčanov po produktívnom veku a robia pre nich rôzne podujatia. Ani som vtedy netušil, že jej cesta do Bratislavy bude pre ňu taká dôležitá a spojená s ocenením jej práce. Až na druhý deň som sa dozvedel, že Zuzka Homoliaková bola ministrom práce ocenená spoločne s ďalšími jedenástimi ďakovným listom za mimoriadne zásluhy a aktivitu. Z portálu teraz.sk sa dozvedám, že podobné listy si prevzali aj Alojz Luknár, Žofia Lomnická, Karol Pataky, Pavol Kozák, Mária Chaloupková a členovia ústredia i ďalší funkcionári z krajských organizácií, ktoré navrhla Jednota dôchodcov na Slovensku. Za Združenie kresťanských seniorov (ZKS) boli ocenení Stanislav Husár (ZKS Partizánske), Mária Švecová (ZKS Ľubotice) a Terézia Černajová (ZKS Bratislava Trnávka). Troch členov navrhlo aj Fórum pre pomoc starším a rovnaké ocenenie si prevzali Marta Kubínová z Petrovej Vsi, Štefánia Jurigová z Unína pri Skalici a Jozef Kanyuk zo Želiezoviec. Z nášho stretnutia po vyše štyridsiatich rokoch mám na pamiatku fotografiu Zuzky Homoliakovej. Vtedy som o spomínanej skutočnosti ešte nevedel. Preto k tým prianiam, ktoré som jej pri našej rozlúčke povedal, prikladám i blahoželanie za to ocenenie, ktoré sa jej ušlo od ministra práce sociálnych vecí a rodiny 25. novembra 2016. Zuzka Homoliaková z Revúcej si ho za svoju svedomitú a príkladnú prácu v prospech seniorov organizovaných v organizácii Jednoty dôchodcov na Slovensku viac ako zaslúži.
Ondrej Doboš
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.