Pred ním kráčali dvaja chlapi, ktorí niesli ručnú pílu na drevo. Úplne vpredu štyria chlapi niesli drevený meter. Sprievod sa pohol od hlavnej budovy k autoparku. Pán biskup Šveda nám predspevoval: „Pane štábný, hergot sakra, přistavte nám študebakra,“ my sme spievali refrén „caria za pár, za pár jedem do civilu.“ Biskup: „Přistavte nám dvanáct tater, na vojnu vám kašlem z pater.“ My zase refrén. Takto došiel sprievod do autoparku. Tam pílou dvaja odrezali z metra stopäťdesiatku a uložili ju do vykopanej jamy. Všetci sme povinne museli odtrhnúť z nášho metra 150-ty centimeter a s nárekom sme to hádzali do vykopanej jamy. Emil vo svojom šťavnatom smútočnom prejave v spišskom náreči pochoval odrezky a na záver zakričal: „Máme to za stoštyridsaťdeväť.“ Ozvalo sa bojové „huráááá“. S dobrou náladou sme odišli na izby, popíjali sme pivčo, niekto doniesol aj niečo ostré, takže panovala dobrá nálada. Lampasák, ktorý mal deveťáka, takticky sedel v kancelárii a k nám sa nepribližoval, lebo vedel, že by to bolo strkanie holej ruky do osieho hniezda. Od tohto dňa sme každý nosili v malom vrecku nohavíc stočený krajčírský meter. Našou povinnosťou bolo, každý deň odtrhnúť z neho centimeter. Námatkové kontroly vykonával Emil Šveda. Večer zobral so sebou štyroch najsilnejších chlapcov z roty a robil námatkové kontroly. Kto mal strihanie metra zanedbané, tomu dali riadneho „hobľa“. Čas ubiehal. Z malého vrecka nohavíc mi visel meter z číslom 70. Začínal som častejšie uvažovať o tom, kde budem pokračovať v mojom baníckom živote. Drnava? Dobšiná? Ostrava? Bol to pre mňa veľký otáznik. Napokon sa to vyriešilo samo.
(POKRAČOVANIE)
Marian Slavkay