V Kyjaticiach, no i v susednom Babinci, sa obyvateľstvo venovalo výrobe ľudového nábytku z bukového štiepaného dreva, najmä skríň a zásobníc na obilie, tzv. súsekov, pričom v 19. storočí to bol zdroj obživy viacerých rodín. Zaujímavá bola ich výzdoba, ktorú zhotovovali pomocou kružidla s rydlom. Popri tradičnom nábytku pre dospelých začali kyjatickí majstri zhotovovať aj malé súseky pre deti, ku ktorým postupne pribudla i výroba drevených hračiek. Odberateľmi kyjatických súsekov boli najmä gazdovia z Dolnej zeme. Po vzniku ČSR v roku 1918 však kyjatickí výrobcovia stratili kvôli zmene hraníc svoje trhy a výroba súsekov, teda aj hračiek, začala upadať.
Produkcia ľudových hračiek v Kyjaticiach sa obnovila vďaka Štátnemu ústavu pre zveľaďovanie živností v Turčianskom Svätom Martine, ktorý v snahe zachovať starú techniku spracovávania dreva štiepaním, ako aj techniku výzdoby vyrývaným ornamentom, usporiadal v rokoch 1926 – 1927 v Kyjaticiach kurz pre budúcich výrobcov s cieľom obnoviť ľudovú výrobu a rozšíriť sortiment drevených hračiek. Kurz sa zopakoval tiež v roku 1934, a tak sa Kyjatice v 30. rokoch 20. storočia stali jedným z najvýznamnejších stredísk výroby drevených hračiek na Slovensku. Sortiment tvorili koníky na kolieskach, koníky s vozíkom, rôzne typy domácich zvierat na kolieskach, postieľky, fúriky... Okrem toho sa v Kyjaticiach vyrábal aj detský nábytok, najmä stoličky a stolíky. Kyjatické hračky sa zhotovovali z naštiepaných doskovitých častí bukového dreva, pričom použitý materiál a výrobné postupy boli rovnaké ako pri zhotovovaní súsekov. Farebnosť hračiek sa spočiatku dosahovala prírodnými moridlami, v novšom období sa začali používať kupované moridlá. Namorené hračky sa zdobili vyškrabávaným a vyrývaným ornamentom tvoreným vzájomne poprepájanými čiarami, závitnicami, oblúkmi a poloblúkmi, pričom najčastejším zobrazovaným motívom bol solárny kruh.
Po druhej svetovej vojne začala však výroba hračiek v Kyjaticiach postupne zanikať, pričom niekoľko výrobcov (Ján Beňo, Ján Petráš) tu pracovalo ešte v 70. rokoch 20. storočia. Na túto tradičnú výrobu nadviazal v 80. rokoch Ján Ulický z Rimavských Zalužian a Viliam Oboňa z Prievidze. V roku 2002 sa začal vo väčšej miere venovať výrobe kyjatických hračiek i Rudolf Stehlík z Veľkých Teriakoviec – Krásnej, ktorý bol od roku 2001 členom Cechu výrobcov hračiek vo Vrútkach. Krátko na to sa stal práve vďaka výrobe kyjatických hračiek Majstrom umeleckej výroby Ústredia ľudovej umeleckej výroby v Bratislave.
V zbierkovom fonde Gemersko – malohontského múzea sa nachádzajú tradičné kyjatické hračky zhotovované v 20. – 30. rokoch minulého storočia, výrobky z druhej polovice 20. storočia, no i hračky zhotovené Rudolfom Stehlíkom v roku 2004.
Mgr. Ľudmila Pulišová,
etnografka
{gallery}kultura/vystava/hracky{/gallery}
{jcomments on}
Hračka sprevádza deti už od najstarších čias. Jej vývoj bol postupný, od jednoduchých predmetov poskytovaných prírodou, cez drobné hlinené figúrky s pôvodne kultovým významom, až po predmety zámerne zhotovované na hranie pre deti. V ľudovom prostredí Slovenska boli okrem hračiek z materiálov, ako hlina, kosti, slama, šúpolie...veľmi obľúbené i hračky drevené. Tieto sa v mnohých prípadoch zhotovovali popri domácej výrobe poľnohospodárskeho náradia. Po istom čase však samotný výrobca nestačil svojou produkciou pokryť dopyt a výroba drevených hračiek sa začala sústreďovať do väčších výrobných stredísk vznikajúcich koncom 19. a v prvých desaťročiach 20. storočia. Medzi