okná, strechy, cesty, elektrické a telefónne vedenie.
Osloboditeľské vojská II. Ukrajinského frontu maršala Malinovského, a to 40. sovietska armáda generálporučíka F. F. Žmačenka a 4. rumunská armáda, ktorej velil zborový generál Dascalescu, vo väčšej sile vstúpili do mesta 25. januára 1945 ráno o siedmej hodine a s pomocou 3. divízie plk. Calaja a 50. streleckého zboru generálmajora Merkulova vytlačili nemecké vojská z Revúcej, a tým víťazne obsadili mesto. Vztýčili na oboch revúckych kostolných vežiach a na sídle revolučného národného výboru zástavy.
K oslobodeniu mesta prispeli vojaci z roty Júliusa Kaličáka z Partizánskeho oddielu JÁNOŠIK i Partizánske oddiely Kpt. Nováka, npr. Mandrika, z brigády majora Kozlova v okolí Železníka a brigády Kpt. Kvitinského. Sovietske vojská pokračovali ďalej oslobodzovaním ďalších obcí v Muránskej doline.
Pre naše mesto sa dňom 25. januára 1945 vojna prakticky skončila. U nás bolo predovšetkým odzbrojené okresné, miestne žandárske veliteľstvo, na čele s náčelníkmi. Naši obyvatelia začali robiť prvé kroky pri likvidácií vojnových škôd. V 1.-5. ročníku ľudovej školy sa začalo vyučovanie 21. februára a do lavíc meštianskej školy zasadli žiaci 2. marca. Revúca mala od 3. marca 1945 zrušené vojenské velenie mesta, s por. Ladislavom Demčákom.
Po obnovení železničnej trate, správy mesta sa ujal revolučný národný výbor v čele s predsedom Samuelom Kriškom a tajomníkom Júliusom Končkom. 26. marca 1945 začala premávka na úseku Jelšava-Revúca-Muráň.
No oslobodzovanie územia pokračovalo ďalej:
Nemecká armáda sa nechcela zmieriť s porážkou a čím bol bližší Deň víťazstva nad fašizmom, tým viac sa nemeckí fašisti a ich slovenskí prisluhovači cestou pohotovostných oddielov mstili na civilnom obyvateľstve. Nechávali za sebou mnohé masové hroby.
Zatiaľ čo Gemer už bol oslobodený, na ostatnom území Slovenska sa diali neuveriteľné veci: Vo vápenke v Nemeckej bolo upálených 900 ľudí, prevažne židov, komunistov, zajatých partizánov; v Kremničke pri Banskej Bystrici v protitankovom zákope ostal masový hrob 747 slovenských vlastencov, z toho 211 žien a 58 detí; vypálené dediny Ostrý Grúň a Kľak, spolu zavraždených 148 občanov.
Mohli by sme spomínať stovky ďalších hrobov, nešťastia a nezvestných, ktorí sa nikdy nevrátili domov k svojim rodinám.
Každoročne spomínajú tí, ktorí sa zúčastnili priameho odboja, ale aj tí, ktorí tie hrôzy neprežili, ale berieme si z nich historické a morálne poučenie.
Mená tých, ktorí sa zaslúžili o oslobodenie nášho mesta sú zapísané v kronikách a pamätných knihách nášho mesta. Niektorí sa stali čestnými občanmi Revúcej a za svojho života niekoľkokrát pri slávnostných príležitostiach navštívili naše mesto.
Je to potešiteľné, že v našom meste ešte žijú pamätníci a účastníci oslobodzovacích bojov spred 67 rokov. Ich rovesníkom a spolubojovníkom podlomené zdravie z vojny nedalo možnosť dožiť sa dlhšieho veku. Po mnohých iste ostali vdovy, ktoré ťažko prežívajú svoj život v samote.
Každoročne si s pietou spomíname pri šiestich vojnových hroboch na rodákov: Václava Záhoru, Jána Komoru a Karola Mikuša. Tiež cezpoľných strážmajstrov hraníc: Štefana Barjaka a Michala Petráša, vojaka Juraja Slačana, ako i nášho povstaleckého básnika Janka Brocku.
Tieto sme v minulom roku doplnili o chýbajúce mramorové dosky a rozšírili o náhrobné žulové kamene trom rumunským a dvom sovietskym vojakom, ktorí padli pri oslobodzovaní Revúcej a tiež 66 židovským občanom mesta, ktorí po deportácií v roku 1942 zahynuli v koncentračnom tábore.
Okrem toho sme si vlani po prvýkrát uctili naše vojnové obete 1. svetovej vojny v deň vojnových veteránov - 11. novembra 2011 o 11.11 hod. A to pri ich pamätníku pred Slovenskou sporiteľňou.
Od víťazného roku 1945 uplynuli desaťročia, ale našej i budúcej generácii sa treba vracať k týmto udalostiam, aby sme si hrdo a s láskou uctili obete, ale i vybudované diela našich predkov.
Veď dejiny vlastného národa sú tou najlepšou učebnicou.
Ján Bednár
Foto: Karol Žigo
FOTOGALÉRIA JÁNA BENDA Z OSLÁV OSLOBODENIA V REVÚCEJ
{gallery}obsah/revuca/67/bendo{/gallery}
{jcomments on}