Štefan Burčo (26)
Štefan Burčo: Rejdovskí husári – Balada pod čerešňami
Napísal(a) Š. BurčoZačiatkom 18. storočia postihol náš kraj hrozný mor a v niektorých dedinách umrela i polovica obyvateľstva. Bieda, hlad prinútili niektorých, že sa dali "na zboj"..., a to prišli riešiť husári!
Došli až k hornému toku Slanej, kde je dodnes dedinka, ktorú nazývali Redová, Neuhaus, či Sajóréde a jej obyvatelia sa živili ako valasi, drevorubači, či výrobcovia košíkov.
Richtár rozdelil husárov po domoch, a to najmä do tých, kde chýbali chlapi. Protesty, hundranie, nadávanie čoskoro ustali a devy, vdovy, či vydaté ženičky začali hovoriť o tom, že husári sú veru chlapi, ktorí porobia to, porobia i ono...
Veru tak, i po rokoch, keď ľudia videli rúčeho, zdatného a silného chlapa, vraveli, že určite je z Rejdovej.
V dňoch 11. až 13. augusta sa uskutočnia DNI obce VLACHOVO s bohatým programom. Ja k nemu prispievam tromi ilustrovanými príbehmi inšpirovanými históriou... Možno potešia:
"Dvaja barani."
Valach, ktorý prišiel z ďalekého kraja sa spriatelil s mládencom Gôčom a začali spolu pásť ovce, postavili si kolibu pod hôrou Stromíš, dorábali syr... Vlachovi a Gôčovi sa darilo a ich syr chodil vykupovať i obchodník Gejza z Betléra a vozil ho do bryndziarne v Rožňave. Gejza nemal syna, ale peknú a silnú dcéru Mariku, ktorá mu chodila pomáhať. Vlacho i Gôčo sa, ako inak, zamilovali do Mariky, ktorá ich zvádzala, ale nakoniec sa vydala za uhorského hajdúcha a odišla s ním kdesi do dolnej zeme.
Rozpor dvoch priateľov rozdelil a oni sa rozišli, usadili sa v dolinách pod Stromíšom, kde si založili svoje osady: Vlachovo a Gočovo... Čo vy na to? Nemohlo sa to takto udiať? Či nie?
Štefan Burčo: Povesť o tom, prečo čerti sťahovali hrad
Napísal(a) Š. BurčoV dňoch 4. – 6. augusta 2023 budú obyvatelia Krásnohorského Podhradia oslavovať 700. výročie prvej písomnej zmienky o obci. Nad obcou sa vypína hrad Krásna Hôrka. V príhode Vám porozprávam pravdivý príbeh o tom, ako tento hrad vznikol... a to je aj môj príspevok k oslavám:
"V Rožňavskej kotline sa k Slanej pripája potok Čremošná. Ak pôjdeme proti prúdu dostaneme sa do údolia s dedinkami Drnava, Lúčka, Kováčová, Bôrka. Je to rozhranie medzi rudohorím a krasovou oblasťou Gemera. Cesta bola v minulosti dôležitou spojnicou do Košickej kotliny, k významnému kláštoru v Jasove a ďalej do Mukačeva.
Prví osídlenci boli čerti, ktorým vyhovoval krasový vrch Drienok, z ktorého ovládali celý kraj a mali aj možnosť prechodu do podzemia. Ľudia nazvali tento vrch "Őrdőgvár" a vyhýbali sa mu. V dávnych časoch však aj do nášho kraja prišli Kelti, a tí veru znepríjemňovali život čertom. Často museli z hradu unikať do podzemia, čo bolo nepríjemné a zraňovalo im ich ich pýchu – chvost, ktorým sa predvádzali pred čerticami. Na spoločnom zasadnutí padlo rozhodnutie preniesť svoje sídlo, ktoré oni nazývali "Dwrnew" na iné miesto.
Nové príbehy z Gemera: Lekáreň "Zlatý jeleň" v Rožňave.
Napísal(a) Š. BurčoV severnej časti námestia v Rožňave stála krásna barokovo-klasicistická budova, ktorú do tejto podoby dal postaviť architekt János Mayer, ten istý, ktorý sa postaral i o vzhľad biskupského paláca vedľa. Budova dostala meno "Aranyszarvas" a poznal ju každý ako výbornú lekáreň. Istého času tu pracovali manželia Izák s peknou, mladou ženou Ester a z tohto obdobia je i moja príhoda.
Jedného popoludnia vošiel do lekárne mladý dôstojník a pomalými krokmi s mierne roztiahnutými nohami sa prihovoril lekárnikovi Izákovi s problémom, ktorý ho trápil: "Prosím, pomôžte, poranil som sa na chúlostivom mieste a potrebujem liečivú mastičku, lebo zanedlho budem musieť opäť vysadnúť na koňa a..."
Za horami, za dolami, kde sa písali rozprávky a povesti, bola jedna chudobná dedinka, ktorú miestni nazývali Kobylärovo a v análoch sa v roku 1460 označuje ako Feketepatak, či Schwartz Seifen, ale už v roku 1551 ako KOBELÁR.
Do tejto dedinky prišiel v roku 1794 farár Paulus Schaffarik zo Štítnika, so ženou a početným potomstvom. Ledva sa usadil, už pribehol mlynár Hraško s prosbou o pomoc, lebo v jeho mlyne robí nedobrotu čert a nedajbože sa ho zbaviť! Nuž, čo mal Paulus robiť, než ísť do mlyna a na čerta si postriehnuť. Prichytil mladého čerta a ten sa mu vyžaloval, že pre svoje nedostatky, ako malé rožky, skoro žiadny "zadný" chvost, dobrosrdečnú povahu... bol vyslaný medzi ľudí, aby škodil.
Neďaleko od Rožňavy, smerom na Štítnik, je malá dedinka, ktorá v roku 1327 mala názov Rakunhaus (či neskôr aj Rekeňa) – dnes Rakovnica. Obyvatelia sa živili ako sa dalo, ale veľká časť sa venovala drevorubačstvu a páleniu všade prepotrebného dreveného uhlia. I stalo sa, že furman s koníkom a naloženým vozom sa neďaleko kaplnky zasvätenej Márii Magdaléne, prevrátil a on si, chudák, dochrámal nohy. Umyl si ich v neďalekej studničke, ktorá mala povesť liečivej – zázračnej vody a naozaj sa mu uľavilo. Nuž a tak z domu vyslal každý deň svoju ženičku Júliu k prameňu, aby mu doniesla liečivú vodičku na pitie i umývanie. I stalo sa, že vodičku užívala i žena a... po dlhom čase otehotnela! Zvesť o zázračnom prameni sa rýchle rozniesol po celom Gemeri a i z Rožňavy ľudia putovali k prameňu s nádejou, že im pomôže. 22. júla sa takto začala tradícia púte ku kaplnke Márie Magdalény o ktorej sa klebetilo, že bola milenkou Ježiša a že mali spolu i dcérku Sáru... ale pán farár zakázali o tom vravieť!
Poznám taký kalendár, kde je každý mesiac kráľ. Každý chvíľu panuje, prírodu nám spravuje.
Napísal(a) Š. BurčoNáš známy gemerský výtvarník Štefan Burčo z Rožňavy prispel na našu stránku svojím grafickým kalendárom, v ktorom použil básne Jany Vranovej zo Štítnika, uverejnené v jej knižôčke: DVANÁSŤ MESIAČIKOV. Zaujímavá je aj tým, že sám pán Burčo ju ilustroval. Knižôčka mala podnietiť detí k poznávaniu cudzích jazykov. Dnes si vybral júlovú a augustovvú básničku. K obrázku pripojil aj viacjazyčné texty, ktoré dopĺňajú jeho príspevok. Všimnite si aj jedno i druhé, možno sa aj vám bude páčiť.
Štefan Burčo: "Ilustrované historky z horného Gemera" I.
Napísal(a) Š. B
Milí návštevníci stránky Maj Gemer! Cez sviatky sme vyskúšali všeličo s obrázkami, ktoré nakreslil náš gemerský výtvarník Števo Burčo. Prvý diel jeho prác sme ukončili tesne pred Vianocami s dovetkom, že je to posledná z jeho Malej histórie horného Gemera. Už som z nich nechal spraviť Kalendár Maj Gemer na rok 2022. Uvidím, kto si ho z mojich prispievateľov v januári zaslúži. Ibaže uverejňovanie zaujímavých obrázkov od Števa nemá konca kraja a kto vie čo ešte pre nás, ktorí obdivujeme jeho kreslené umenie, pripraví. Chceme, aby všetko, čo pre nás spraví, zostalo na stránke Maj Gemer uverejnené. Preto už dnes Vám predkladáme tri z jeho 97 nových obrázkov. Ich sériu pomenoval Ilustrované historky z horného Gemera.
Štefan Burčo: Malá ilustrovaná história horného Gemera (18)
Napísal(a) Š. BurčoMalá ilustrovaná história horného Gemera "Dobsinensis": (49/50)
Dobšiná v zime mala, a možno i ešte pre terajších mladých, má svoje čaro. Z bežných zimných aktivít sa v polovici 20. stor. dostáva do popredia lyžovanie. "Pišel" sa dočkal lyžiarskeho vleku a celý areál nikto nenazýval inak ako "ALWEG". Žiaľ, dnes tu trčia len hrdzavé konštrukcie...
Dobšinskí lyžiari dosahovali pozoruhodných výsledkov. Dobre sa darilo i bežeckému lyžovaniu a bola snaha dostať do celoštátneho povedomia trasu z Dobšinského kopca na Čuntavu.
Štefan Burčo: Malá ilustrovaná história horného Gemera (17)
Napísal(a) Š. BurčoMalá ilustrovaná "Historia dobsinensis": (str. 46/50):
Murovaný most na "Troch ružiach". O mostoch som sa už zmienil a teraz by som niečo chcel o stavbách v pozadí. Na pravej strane je kováčska dieľňa, niečo také ako "koňoservis na výpadovke" do Rožňavy. V pozadí, to je "hostinec", kde okrem výčapu bola aj miestnosť na spoločenské podujatia a hostinský mal i niekoľko kamrlíkov pre pocestných.
Nemôžem k tomu nepridať PRÍHODU, ktorú som si ako dieťa vypočul na posiedkach s tetou a jej kamarátkami. Posiedky mali skoro vždy rovnaký priebeh – boli v nedeľu popoludní a ja som sa ich zúčastnil, ak práve v kine bol film "mládeži neprístupný". Jedli sme grulikúchen, fanúšiky, či koláče s lekvárom, alebo aj makovú štrúdľu. Zapíjali bielou kávou z melty, cigorky, či originál zrnkovej!
Viac...
Štefan Burčo: Malá ilustrovaná história horného Gemera (16)
Napísal(a) Š. BurčoŠtefan Burčo: Malá ilustrovaná história horného Gemera – "Historia dobsinensis". (15)
Napísal(a) Š. BurčoMalá ilustrovaná história horného Gemera – "Historia dobsinensis". (40/50)
Dobšinské námestie bolo kedysi ozajstné centrum spoločenského života. V lete prišli kolotoče so strelnicou a môj otec vystrieľal pre mamu farebné papierové kvety a mne loptičku na gumičke! Predávala sa cukrová vata a na húsenkovej dráhe som sa márne snažil buchnúť do lopty, a tak som mal radšej retiazkový kolotoč. Často prišiel cirkus a mňa nezaujímali pekné artistky, ale dvaja šašovia a ich scénky! Pamätám si, že raz bola i búdka s kukátkami, kde sa premietali čierno-biele diáky z rôznych kútov sveta a večer vraj pre pánov i "šteklivé" obrázky.
V strede bola kašna – četerna s nádherne studenou vodou, obkolesená zdatnými lipami, ktoré zjari voňali a bzučali včelím spevom. Okolo predávali "gordanky" syry, Maďarky a Bulhar zeleninu a ovocie a Rejdovci grule... Na jeseň prišiel nákladiak plný červených melónov, z ktorých vyrezávali trojuholníky na koštovanie.
Štefan Burčo: Malá ilustrovaná história horného Gemera (14)
Napísal(a) Š. BurčoMalá ilustrovaná história horného Gemera (37/50)
DOBŠINÁ – Do roku 1911 sa svietilo len petrolejom. Časť mesta bola elektrifikovaná, ale výhodné podmienky na vybudovanie priehrady na Hnilci so spádom do Vlčej doliny v Dobšinej – čo je vzdialenosť 4,5 km s 286 m výškovým rozdielom, dávalo predpoklad elektrifikácie nielen mesta, ale celého regiónu!
Prečerpávaciu vodnú elektráreň dali do prevádzky v roku 1953.
Zvláštnosťou elektrárne v Dobšinej je to, že na jednej osi má v strede motorgenerátor a na jednej strane Francisovu turbínu a na druhej vysokotlakové čerpadlo.
V roku 1956 dostavali i vyrovnávaciu nádrž pod mestom.
Trochu sa pamätám na tú dobu, veď večery sme často trávili pri svite petrolejky s typickou "vôňou".
Štefan Burčo: Malá ilustrovaná história horného Gemera (13)
Napísal(a) Š. BurčoMalá ilustrovaná história horného Gemera - "historia dobsinensis". (34/50)
– Žiaľ, história prináša i tragédie... Bašovci, Turci, požiare, vojny... V prvej svetovej sa skoro 500 mládencov muselo zapojiť do vojnového šialenstva a takmer 100 zahynulo..., v druhej museli chlapci narukovať a mnohí odchádzali "na východný front"...
Mnohí privítali vznik "samostatnej" Slovenskej republiky, ale čoskoro vytriezveli. V septembri 1941 bol prijatý "Židovský kódex" a začalo násilie na nevinných ľuďoch. Z prác Ing. arch. Evy ŠMELKOVEJ vieme, že prví Židia (6 osôb) prišlo do mesta na základe povolenia krajinského snemu o ich možnom usadení v mestách.
Miroslav Baran – 15. výročie úmrtia
2. apríl – Miroslav Baran (26.2.1950 Ratkovské Bystré – 2.4.2009 Slovenská Ľupča) – pedagóg, folklorista, spevák ľudových piesní, hráč na kontrabas, spracovateľ ľudových piesní
Absolvoval štúdium na PF v Banskej Bystrici, odbor hudobná výchova. Pôsobil v Tisovci, Revúcej a od roku 1984 na ZŠ v Banskej Bystrici ako učiteľ špecializovanej hudobnej výchovy, kde dosahoval výborné výsledky, viedol detskú ľudovú hudbu Sedmokráska a bol aj riaditeľom Základnej školy v Banskej Bystrici. Upravoval ľudové piesne pre súbory Dratvárik, Spievanky, Sedmokráska, Slnečnica, Ekonóm a pre verejné rozhlasové nahrávky. Pôsobil vo folklórnych súboroch Mladosť, Partizán a Borievka, ktorej bol spoluzakladateľom. Hrával v rozhlasovom orchestri Slovenského rozhlasu Banská Bystrica a hosťoval aj v ďalších muzikách na kontrabas. Veľmi úspešný bol aj ako sólový spevák a s ľudovou hudbou Róberta Puškára nahral svoje samostatné CD pod názvom Ej idem, idem... Ako muzikant precestoval temer celú Európu. Bol autorom rozhlasového cyklu relácií o Gemeri. Jeho populárna rozhlasová relácia Fujarôčka moja (v rádiu Lumen), priblížila mnohé ľudové zvyky, obyčaje, folkloristické osobitosti a krásy slovenskej ľudovej piesne. -MM-
Mikuláš Moyzes – 80. výročie úmrtia
2. apríl – Mikuláš Moyzes (6.12.1872 Zvolenská Slatina – 2.4.1944 Prešov) – hudobný skladateľ, organista, dirigent, pedagóg.
V roku 1883 – 1893 študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a v Revúcej. Od roku 1908 pôsobil celých 36 rokov ako pedagóg a v kultúrnej a v spoločenskej sfére Prešova. Bol jedným z priekopníkov slovenskej národnej hudby, realistických tendencií v slovenskej hudbe, predchodca slovenskej hudobnej moderny. Autor hudobných diel, kompozícií, upravovateľ ľudových piesní. Napísal niekoľko učebníc hudby, zemepisu, slovenčiny a počtov pre slovenské školy. Okrem skladateľskej a vyučovacej zložky bol aj aktívny koncertný umelec v hre na klavíri a organe a tiež významný organizátor hudobného života v Prešove. Na jeho pamiatku je v Prešove a v Bratislave postavený pomník, jeho meno nesie ZUŠ Mikuláša Moyzesa v Prešove. -MM-
Fridrich Koroni (Coroni) – 205. výročie úmrtia
2. apríl – Fridrich Koroni (Coroni) (3.8.1738 Hontianske Tesáre – 2.4.1819 Ratkovské Bystré, pochovaný v Ratkovej) – evanjelický farár, náboženský spisovateľ.
Študoval na gymnáziu v Kremnici, Banskej Štiavnici a v Bratislave, na univerzite v Jene. Do Ratkovej prišiel za farára z Veľkého Krtíša v roku 1775, kde pôsobil až do roku 1813. V roku 1785 sa stal gemerským seniorom a v tejto funkcii vysvätil mnohé ev. kostoly na Gemeri. Zaslúžil sa aj o založenie Knižnice gemerského seniorátu ev. a. v cirkvi v Revúcej v roku 1811. Pri bratislavskom lýceu založil 1000 zlatých ako základinu pre podporu študentov teológie a svoj majetok venoval na podporu slovenských študentov na nemeckých univerzitách. Je autorom kázní, ktoré mu vyšli aj knižne: Radostné kázaní (Prešov 1784), Své milé cirkvi Ratkovské (Prešov 1786) a i. Písal i duchovnú poéziu a náboženské piesne (niektoré sú uverejnené v Zpěvníku evangelickom (Liptovský Mikuláš 1842) a v Tranovského kancionáli (1895). Bol tiež jedným z autorov starých latinských nápisov na objekte ratkovského kostola. -MM-
Ľudovít Gyürky – 150. výročie úmrtia
5. apríl – Ľudovít Gyürky (18.11.1813 Ochtiná – 5.4.1874 Rožňava) – lekár.
Študoval na gymnáziu v Rožňave a medicínu v Budapešti. Známy je ako člen prvej slovenskej Lekárskej spoločnosti, založenej poslucháčmi medicíny v r. 1833 v Budapešti, kde aj prednášal o využití elektriny v terapii. Prístroje, ktoré si sám čiastočne vyrábal, v záveti venoval tomuto spolku. Bol zakladajúcim členom Lekársko-lekárnického spolku Gemerskej župy v r. 1867. Pôsobil ako lekár v Rožňave. Napísal životopisný článok o rožňavskom lekárovi a prírodovedcovi Antonovi Kissovi (1813 – 1883). -MM-
Ľudovít Kenyeres – 125. výročie narodenia
8. apríl – Ľudovít Kenyeres (8.4.1899 Jelšava – 21.6.1967 Jelšava) – zvonkár.
Meštiansku školu navštevoval v Dobšinej, u otca sa vyučil za zvonkára. Od roku 1918 pôsobil ako zvonkár v Jelšave, s výnimkou rokov 1936-37, keď pôsobil v Rumunsku. Od r. 1957 bol registrovaný ako výrobca ÚĽUV-u, v roku 1960 získal titul Majster ľudovej umeleckej výroby. Vyrábal plechové, železné a mosadzné zvonce s výborným ladením a so širokým odbytom najmä na Slovensku, no aj na Balkáne, v Maďarsku a v Čechách. Za viac ako polstoročie svojho aktívneho remeselného života vyrobil desaťtisíce zvoncov. Medzi pastiermi i zberateľmi na celom území Slovenska i v zahraničí ich preslávila široká škála rôznych druhov a tvarov, no najmä kvalita hlasu. Bol posledným pokračovateľom rodinnej i jelšavskej zvonkárskej tradície. Zvonce veľkých rozmerov vystavoval medzi vojnami v Montreali a v Budapešti. -MM-
Jozef Vozár – 85. výročie narodenia
11. apríl – Jozef Vozár (11.4.1939 Dobšiná) – geológ.
Stredné vzdelanie získal v Dobšinej, študoval na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Viac ako 40 rokov pracoval ako výskumný a vedecký pracovník a riaditeľ v Geologickom ústave Dionýza Štúra v Bratislave. Publikoval 265 pôvodných vedeckých prác, 5 monografií a 32 rôznych geologických máp. Prednášal na mnohých svetových a európskych kongresoch. Viedol viaceré štátne výskumné úlohy a projekty, na medzinárodnej úrovni viedol projekt CELEBRATION 2000 – najrozsiahlejší experiment seizmického profilovania v Európe, projekt DANREG, venovaný výskumu Podunajskej panvy a mnohé ďalšie. Pôsobil ako predseda redakčnej rady Geologica Carpathica a ako člen redakčných rád medzinárodných časopisov. Za svoju bohatú vedeckú a výskumnú činnosť získal viaceré ocenenia a rezortné vyznamenania. K poznaniu okolia Dobšinej prispel v knihe Mladšie paleozoikum Západných Karpát (1988), s podrobným opisom geologického vývoja a stavby okolia s charakterizovaním najvýznamnejších geologických a paleontologických lokalít. Podieľal sa aj na vydaní publikácie Banské mesto Dobšiná (2008). -MM-
Baltazár Sontág – 130. výročie úmrtia
13. apríl – Baltazár Sontág (Szontágh) (9.6.1827 Dobšiná – 13.4.1894 Dobšiná) – meteorológ, právnik.
Právo študoval v Budapešti. Po r. 1851 bol niekoľko rokov riaditeľom papierní v Slavošovciach, v r. 1872 bol zvolený za richtára Dobšinej, neskôr pôsobil ako úradník dobšinskej sporiteľne. Bol zakladajúci člen Dobšinského dobrovoľného hasičského zboru v roku 1875. Zaoberal sa meteorologickými pozorovaniami a meraniami. Napísal aj niekoľko poviedok s poľovníckou tematikou. -MM-
Július Lux – 140. výročie narodenia
20. apríl – Július Lux (20.4.1884 Henckovce – 4.11.1957 Budapešť) – stredoškolský profesor, regionalista.
Meštiansku školu vychodil v Dobšinej, absolvoval Učiteľský ústav v Lučenci a pôsobil ako učitel nemčiny v Maďarsku. V roku 1909 ukončil štúdium na univerzite v Budapešti a nastúpil ako profesor na Učiteľský ústav v Kluži. Tu sa v roku 1914 oženil s Irenou Gömöryovou z Dobšinej. Potom sa rodina presťahovala do Budapešti, kde sa stal riaditeľom učiteľského ústavu. Externe vyučoval aj na univerzite v Szegede. Publikoval vyše 150 vedeckých štúdií, odborných statí i novinových článkov z oblasti jazykovedy, histórie, etnografie a demografie. Podstatná časť je venovaná Dobšinej. Posmrtne v roku 1961 bol v Marburgu vydaný jeho slovník nárečia Dobšinej Wörterbuch der Mundart von Dobschau. Za jeho životné dielo trvalej hodnoty sa považuje práca Eine deutsche Sprachinsel im Karpathenland Dobschau (Nemecký jazykový ostrov v Karpatskej oblasti Dobšiná), vydaná v Mníchove v roku 1959. -MM-
Vladimír Zvara – 100. výročie narodenia
22. apríl – Vladimír Zvara (22.4.1924 Kociha, okres Rimavská Sobota – 26.7.2012 Bratislava) – lekár, vedec a odborník na urológiu, vysokoškolský učiteľ.
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Lekárskej fakulte UK v Bratislave. Pracoval na Urologickej klinike Univerzity Komenského a na II. chirurgickej klinike v Bratislave, potom v Hradci Králové, Prahe, v Brne a opäť v Bratislave. V rokoch 1964-69 bol povereníkom SNR pre zdravotníctvo, v rokoch 1969-71 ministrom zdravotníctva SSR, v rokoch 1962-64 dekanom LF UK. V roku 1968 založil Urologickú kliniku na bratislavských Kramároch a stál na jej čele až do roku 1991. Na Slovensku v roku 1972 uskutočnil prvú transplantáciu obličky. V rámci transplantačného programu, ktorý rozbehol a dlhé roky viedol, transplantovali viac ako tisíc obličiek. Bol jedným zo zakladajúcich členov a dlhoročným predsedom Československej a Slovenskej urologickej spoločnosti. Autor viacerých vedeckých monografií a mnohých odborných článkov. Jeho činnosť bola opakovane ocenená významnými poctami a aj čestným členstvom v zahraničných spoločnostiach. V roku 2018 mu v rodnej obci odhalili pamätnú tabuľu na budove OcÚ. -MM-
Ľudovít Záhoranský – 85. výročie narodenia
23. apríl – Ľudovít Záhoranský (23.4.1939 Dobšiná) – horolezec, tréner. Patrí k prvotriednym slovenským horolezcom.
Absolvoval vyše 280 výstupov v Tatrách, Alpách, na Pamíre, prvovýstupy na kaukazských päťťisícovkách. Zdolal niekoľkých významných výstupov na himalájske osemtisícovky (Nanga Parbat, Makalu a i.). Na vrchole tretej najvyššej hory sveta Kančendžongy stál spolu s Jozefom Psotkom v roku 1981, bol to slovenský (československý) prvovýstup na tento končiar. Zúčastnil sa aj expedície Mount Everest 1984. Zaslúžilý majster športu, dostal Zlatý odznak IAMESu. V súčasnosti žije ako dôchodca v Zábřehu na Morave. -MM-
Samo Daxner – 75. výročie úmrtia
27. apríl – Samo Daxner (4.5.1856 Banská Štiavnica – 27.4.1949 Tisovec) – kultúrny pracovník, právnik, advokát.
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. Bol gemersko-malohontským županom, senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok. S bratom Štefanom založili šachový klub a v roku 1904 zorganizovali prvý župný šachový turnaj. Bol režisérom, dramaturgom i dirigentom ochotníckeho divadla. Poslovenčil text Smetanovej Predanej nevesty, ktorej prvé dejstvo pod jeho vedením zahrali tisovskí ochotníci už v roku 1903. Nacvičil tiež operu V studni od Viléma Blodka. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal ako činovník evanjelickej cirkvi. -MM-
Branislav Kriška – 25. výročie úmrtia
30. apríl – Branislav Kriška (7.1.1931Tisovec – 30.4.1999 Bratislava) – popredný slovenský operný režisér, dramaturg a vysokoškolský pedagóg.
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave.. -MM-
Miloslav Francisci – 170. výročie narodenia
30. apríl – Miloslav Francisci (30.4.1854 Debrecín – 29.1.1926 Cleveland) – lekár, hudobný skladateľ, syn Jána Francisciho-Rimavského..
Študoval na gymnáziu v Revúcej, Bratislave a Šoproni. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov a rozvinul značnú hudobno-umeleckú činnosť. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal Trávnice – zbierku slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Bohatieri veselej družiny, Astra, Obšitošova dcéra, V cigánskom tábore, Ženská bula. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Jeho tvorba pomáhala udržiavať národné povedomie medzi americkými Slovákmi. Jeho diela boli predvedené v USA a na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935.. -MM-