národnostného vývinu z pohľadu historického, ale aj pre jazykový vývin z jazykovedného hľadiska. Kniha má len niekoľko zápisov v latinskom, nemeckom a maďarskom jazyku. Už v roku 1567 je zápis latinsko-slovenský „Sľub Gregora Malého po prepustení z väzenia“.
V knihe sa nachádza množstvo slov, ktoré poznali a používali gemerskí Slováci. Slovenských historikov zaujímajú aj problémy vývinu slovenskej národnosti, základné otázky hospodárskych, správnych, kultúrnych a sociálnych dejín. Na každú z nich možno z Jelšavskej knihy čerpať podklady a príklady. Zápisy v mestskej knihe nenasledujú po sebe v chronologickom poradí. Časový sled už porušovali sami pisári. Niektorí písali len na prednú
stranu listu, kým zadnú nechávali voľnú, kde sa často dodatočne zapisovali mladšie zápisy.
Nedôsledné písanie „i“ a „j“ charakterizuje prechodné štádium medzi stredovekou latinčinou a novovekou kancelárskou rečou.
Jelšavská mestská kniha bola reštaurovaná v roku 2010 v špecializovanom pracovisku Spišského archívu v Levoči. Spracovali ju Doc. PhDr. Darina Lehotská, CSc. a PhDr. Jozef Orlovský v roku 1976. Publikovaný prameň slúži na vykreslenie všeobecného historického obrazu Jelšavy, umožňuje rozbor jeho jazyka a prináša aj zaujímavým spôsobom spracovanú kapitolu o vzniku, význame, poslaní a druhoch jelšavských mestských zápisov ako produkcii jelšavskej mestskej kancelárie.
Bádateľov od štúdia mestských kníh mnohokrát odrádza štýl písma, v ktorom sú napísané.
Nie je to typ písma na aký sme dnes bežne zvyknutí. Bádateľ by mal mať znalosti z „paleografie“, – ide o pomocnú vedu historickú, ktorá sa zaoberá čítaním starých typov písma, vývojom písma a písacími látkami. Bez základných znalostí tejto vedy sa, bohužiaľ, bádateľ z mestskej knihy veľa nedozvie. Stretne sa v nej s cudzím jazykom, dokonca aj
nemeckým a maďarským, ktorý bol v 16. – 18. storočí úplne iný. To znamená, že mal úplne inú vetnú skladbu, používal iné výrazové prostriedky, alebo je tam množstvo slov, ktoré už zanikli.
Preto dnešná nemčina, maďarčina a latinčina mu nemusí stačiť. Ak však staré písmo aspoň trochu ovláda, môže sa dozvedieť veľa rôznych zaujímavosti.
Zdroj: Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava,
Magistrát mesta Jelšava, Najstaršia mestská kniha Jelšavy (1566-1710)
LEHOTSKÁ, Darina – ORLOVSKÝ, Jozef. Najstaršia Jelšavská mestská kniha 1566 – 1710. Martin : Osveta,
1976
Silvia Oravcová

































__________________________________________________
Študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa aktívne zúčastňoval na národnom kultúrnom živote a v r. 1874 maturoval, teológiu vo Viedni a Erlangene. Pôsobil ako farár v Dobrej Nive a stal sa seniorom Zvolenského seniorátu, na dôchodku žil v Banskej Bystrici. Zapojil sa do slovenských národoobranných snáh, bol členom a funkcionárom Slovenskej národnej strany, členom SNR, signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa a členom výboru Matice slovenskej. Zostavil zbierku modlitieb pre mládež, konfirmačnú príručku. Bol činný aj v oblasti cirkevnej historiografie, venoval sa i dejinám umenia a ochrane kultúrnohistorických pamiatok. Výrazne sa zúčastňoval na pedagogickej a osvetovej činnosti, prednášal o racionálnom hospodárení a ovocinárstve. Svoje skúsenosti a znalosti publikoval vo viacerých časopisoch. -MM-
Narodil sa v rodine garbiara. Vzdelanie získaval v Hrachove, Rožňave, na lýceu v Levoči a od roku 1841 na lýceu v Bratislave, kde sa stal tiež členom a funkcionárom Ústavu reči a literatúry slovenskej, spolupracovík Ľ. Štúra. V roku 1848 bol počas revolúcie krátko uväznený spolu s Jánom Franciscim-Rimavským a Štefanom Markom Daxnerom. Po revolúcii začal pracovať ako slúžny Gemersko-malohontskej stolice, neskôr bol stoličným prísažným v Rimavskej Sobote. Písal básnické cykly, lyricko-epické útvary a veršované drámy a venoval sa tiež publicistike, kde obhajoval a bránil štúrovskú slovenčinu, rozvíjal slovanskú myšlienku, ale tiež kriticky komentoval domáce spoločenské pomery. Okrem vlastnej tvorby sa venoval tiež prekladom z anglickej, nemeckej, ruskej a poľskej literatúry. Celá jeho tvorba tlačou vyšla až v rokoch 1966 – 1967. -MM-
Právo študoval na Právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Pôsobil v advokácii a samospráve, v roku 1914 bol starostom Jelšavy, od roku 1925 prednášal správne a finančné právo v Miskolci, potom pôsobil ako riadny profesor na univerzite v Debrecíne. Venoval sa verejnému a finančnému právu, z tejto oblasti publikoval články v odborných čaopisoch a vydal niekoľko publikácií. -MM-
Predstaviteľ historickej maľby. Študoval na ev. gymnáziu v Rožňave, právo v Pécsi, maliarstvo na výtvarnej akadémii vo Viedni a v Paríži. Témy čerpal takmer výlučne z uhorskej histórie a svoje skúsenosti z bojov za nezávislosť spracovával tým, že ich umiestňoval do vzdialenej minulosti. Svojimi dielami povýšil uhorské historické maliarstvo na európsku úroveň. Ako prvý uhorský maliar získal v roku 1860 zlatú medailu parížskeho Saloon annuel za obrazy z uhorských dejín. Jeho obrazy z neho robia jedného z najväčších predstaviteľov romanticko-akademickej historickej maľby. -MM-
Ľudovú školu navštevoval v Hrachove, študoval na gymnáziu v Revúcej, v rokoch 1874 – 1880 v Rimavskej Sobote, medicínu na univerzite vo Viedni. Ako lekár pôsobil vo Viedni, na Myjave a v Novom Meste nad Váhom. Angažoval sa na hospodárskom, politickom i národno-kultúrnom poli. Založil a do konca života viedol Ľudovú banku v Novom Meste nad Váhom, ktorú projektoval ako jedno zo stredísk politického národného pohybu, na jeho rozvoj využíval i jej finančné zdroje. Funkcionár Slovenskej národnej strany, tvorca jej finančného programu. Vydával a redigoval Považské noviny, v brožúrach reagoval na politické dianie, do časopisov a novín prispieval národno-kultúrnymi, politickými a zdravotno-osvetovými článkami. -MM-
Svoj profesionálny život prežil ako učiteľ, neskôr ako riaditeľ Základnej školy v Slavošovciach, bol fotodokumentaristom v Zbore pre občianske záležitosti, pracoval ako predseda školskej a kultúrnej komisie, ako poslanec MNV a zakrátko podpredseda MNV. Ako dlhoročný predseda historicko-dokumentačnej komisie pri Oblastnom výbore Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave zásadným spôsobom prispel k dokumentácii SNP a protifašistického odboja na Gemeri. Podstatne prispel k rekonštrukcii rodného domu P. E. Dobšinského, v ktorom postupne vybudoval muzeálnu expozíciu. Bol jedným z autorov myšlienky oživiť Slavošovský tunel pod Homôlkou, dnes je z neho známa turistická atrakcia a rekreačná oblasť. Jeho vzťah k histórii a k spoločenskému dianiu sa prejavil aj v publikovaní mnohých článkov v rôznych regionálnych časopisoch. Je autorom viacerých publikácií, v ktorých dokumentoval dejiny Slavošoviec a jej okolia. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a Rimavskej Sobote, na právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Potom pracoval ako advokátsky koncipient v rôznych mestách, v roku 1905 začína v Bánovciach nad Bebravou svoju samostatnú advokátsku kariéru. Od 1916 príslušník čs. légií v Rusku, kde bol členom Čs. Národnej rady a redaktorom slovenských časopisov, od apríla 1919 bol gemersko-malohontský župan v Rimavskej Sobote, potom župan v Nitre a krajinský viceprezident v Bratislave. Aktívne sa zúčastňoval nielen na politickom, ale i kultúrnom a spoločenskom živote. Publikoval množstvo besedníc, čŕt, humoresiek, noviel, poviedok a básní. Román Demokrati a niektoré poviedky a básne boli preložené do viacerých jazykov a upravené pre film a televíziu (Štvorylka, Slnečný kúpeľ). V roku 1945 bol ako prvý Slovák menovaný za národného umelca. -MM-