Nárečie (80)
Ukážky gemerských nárečí ako príspevok k Medzinárodnému dňu materinského jazyka
Napísal(a) Marta Mikitová
Medzinárodný deň materinského jazyka vyhlásila 30. generálna konferencia Organizácie Spojených národov pre vzdelávanie, vedu a kultúru (UNESCO) v novembri 1999 a od roku 2000 si ho 21. februára pravidelne pripomína celý svet. Aj tento deň je jedinečná príležitosť pripomínať si význam, hodnotu a dôležitosť materinského jazyka a zároveň príležitosť na zvyšovanie povedomia v oblasti jazykovej kultúry, ktorej cieľom je pripomenúť, poznávať, uchovávať a rozvíjať materinské jazyky ako vzácnu súčasť svojej identity. Pripomíname si v tento deň dôležitosť vlastného jazyka, zároveň ale aj menšinových jazykov a kultúrnych čŕt malých aj väčších národov.
Dlho očakávaná Gemerská nárečová čítanka je na svete
Napísal(a) Gabriel Rožai
Gemerská nárečová čítanka, ktorej autorom je významný slovenský dialektológ profesor Štefan Tóbik (1909 – 1969), rodák zo západogemerského mestečka Hnúšťa, sa dočkala svojho knižného vydania!
Časť niekoľko desaťročí strateného rukopisu z autorovej pozostalosti bolo možné publikovať vďaka iniciatíve jeho vnuka prof. Reného Matloviča a editorskej práci prof. Júlie Dudášovej - Kriššákovej, pôsobiacej v Centre jazykov a kultúr národnostných menšín Prešovskej univerzity v Prešove. Táto vzácna dialektologická publikácia nie je jediným aktuálnym knižným výstupom doteraz nepublikovaného výskumu Štefana Tóbika. Ešte pred ňou bola v roku 2018 publikovaná aj prvá časť rozsiahleho autorovho spisu s názvom Gemerské nárečia I/1, ktorá približuje členenie a charakteristiku celej gemerskej nárečovej oblasti.
Nižnoslanskym nárečím: Verkolák, čuó deti si pojeduól
Napísal(a) Slosäriková
Od dávnych čias sa aj na hornom Gemeri povráva, že v časoch pred Vianocami, od Kataríny po Luciu, sú tieto dni označené ako strídžie dni. Povedzte, čo by sa stalo, keby sme ich nejakým spôsobom pripomenuli aj dnešnej mladej generácii. Ako pripomienku na dávne rozprávanie o strigách, strašidlách, či neskutočných príbehoch som si vybral rozprávanie pani Slosärikovej, rodenej Dovcovej, ktorá celý svoj život žila iba v Nižnej Slanej. Uverejňujem ju v nižnoslanskom nárečí tak, ako jej rozprávanie spracoval Adalbert Ladislav Arany z Betliara. Ako jazykovedec a múzejník bol od roku 1949 kustódom v betliarskom kaštieli a v rokoch 1956 – 57 riaditeľom Baníckeho múzea v Rožňave. Rozprávanie pani Slosärikovej je tiež uverejnené v knižke pána Martina Gallíka Za cisára pána. S jeho súhlasom ju pre vás uverejňujem aj na stránke Maj Gemer.
Krátkym humorným príbehom o farárovi, ktorý chodieval na zálety, Vám chceme priblížiť gemerskopolomské nárečie v podobe, v akej sa používalo v prvej polovici 20. storočia. Príbeh rozprávala v tom čase šesťdesiatročná Zuzana Chocholová bývajúca vo Veľkej Polome. Text bol uverejnený v roku 1936. Zapísal ho dialektológ Jozef Szabó (Orlovský).
Poznámka:
Vzhľadom na snahu zjednodušiť čitateľnosť sme v texte urobili drobné úpravy týkajúce sa interpunkcie, splývavej výslovnosti slov, zápisu niektorých špeciálnych znakov, prípadne sme doň doplnili poznámku. Originál textu sa nachádza vedľa tohto príspevku.
Deviateho januára tohto roku by sa bol dožil náš známy folklorista a zberateľ ľudových piesní na celom Gemeri Ondrej Herich 84 rokov. Pochádzal z baníckej obce Sirk, nachádzajúcej sa neďaleko Revúcej, kde v roku 2006 zomrel a kde je aj pochovaný. Počas svojho života ostal verný rodnému kraju a odvďačil sa mu aj niekoľkými knihami, ktoré prezentujú celú jeho snahu zachovať to najcennejšie, čo zostalo medzi ľudom - ľudové piesne a zvyky nachádzajúce sa ešte aj podnes v tomto regióne. Známa je najmä kniha napísaná v sirkovskom nárečí Šva sä stálo, ši sä nestálo... Ondrej Herich ju napísal spoločne s Ing. Jánom Dachom z Mokrej Lúky. Ten ju obohatil niekoľkými poviedkami zapísanými v mokrolúckom nárečí. Obidve nárečia boli pomerne dosť rozšírené a donedávna aj najpoužívanejšie z gemerských nárečí. Dnes sú takéto texty vzácnosťou aj pre iných Gemerčanov.
Blíživ sä - Šäs radošči veselošči... Na ďedžinách to bú aj šäs zakáläšok. Edná ťetka aj vešer pred zakáläškó tašli do chliavšoka ešče poškrobkač svinku. Husi a kaški zatvorili. Neporädnia kuri, šva sä usadžili na starú jablon, nahnali do kurína a nezabudli psa spuščič z reťazi, ebi stráživ dvar pred kmínmi, šva sä v noci túläli po ďedžine a kradli šitko, šva jim prišlo pod ruki.
Edná mladá gažďžina kcela poťešič mužä a tag mu išla navarič halúški, kím príďe domó z roboťi. Šitko si nakúpila. Múku si kúpela f sklepe od Chlebničana, slaninku na rozpraženva u báčiho Mesärä, (daš mala aj doma f komore) a pre krompelíki si bula f pivnici. Sol mala v armaríke a vodu vo vedžiaräch na ládžiške za dverami f kuchini. Kislú kapustu, šva natlašili z mužom v jaseni, tašla nabrač zo súdka v léhauze.
(Vypravuje Ondrej Švický u Krajčíre) - Za prevratu richtáre obce väc šesu trávili na notárskom úrade, ako vo svojej dedine. Jä som búl v tich šäsoch ťaž richtárom. Istiaho šesu idem od notára domov. Na ceste zazrem calú kopu ženi stát pred obecním úradom. Spozoroval som, že se o dajakej zaujímavej veci rozprávejú. Dosvešovali si hlavami a rozmetávali rukami.
Prečo s deťmi hovorím nárečím a nehanbím sa za to
Napísal(a) Zuzana Široká
V našej časti Gemera ď, ť, ň, ľ nepoznáme. Zato však vieme, čo sú mókušky, zimórie, grúle a bvab. Aj moje deti tieto slová poznajú a používajú. Rovnako ako Gsäls, Gelbrieb a Weckle. Doma hovoríme nárečím. Vlastne dvomi. V pohode.
Sirkovskym nárečím: Bašík Bahil a černokňažník
Napísal(a) Ondrej Herich, Ing. Ján Dacho
V dávnich šäsoch aj f Sirku luďe šakovak žili. Kus horši buli ťí mäné majetní. Ťí mali, šva dákí majetok, kone a voli trímali, buli sä lepší.A ťíto pomáhali ťím šva nemali zápräh aj tak jim dovezli z hvari drevo na kúrenia v zime.
Viac...
Sirkovskym nárečím: Basa na drvaťe
Napísal(a) Ondrej Herich, Ing. Ján Dacho
Aj takvato dašva sa nám prihodžilo, koj zmo buli hrač na edné zábave f "Tatralane". Ludží bulo ako maku. Kto bi si bú nahav ujdž takú príležitošč zabavič sä a zatancovač si pri Gusťíkové muzike. Nálada bula víborná. Nadránom už luďe nevládali tancovač, len spiavali a pošúvali "halgatóvi". Už aj Pišta báči, náš basista, mav toho došč pod šäpkó. Isťe aj preto sä dav nakrätnúč na to, ebi sä z basó postaviv do vozíka z velkima kolesami, šva ženi nosili stravu do fabriki.
Bašík Huco, okrem toho, ež buli vážení gazda, buli aj vášniví polovník. A akí bi to bú polovník, kobi nemav porädnu "duplóku". No a koj už mali tú flintu, viužili to aj pri zakáläške. Pódali si, preš bi oni neborákovi krmníkovi zaživa fpárali do grgu nvaž. A tak sä rozhodli, ež ednó ranó z flinťi do hlavi mu ukonšä život a potom mu spustä krv.
To, že Ján Brocko je gemerský básnik, ktorý sa zapísal zlatými písmenami aj do histórie Povstania, je pomaly známe i našej mladšej generácii Tohto roku pribudla na jeho rodnom dome v Revúcej pamätná tabuľa ako vďaka jeho rodákov predovšetkým za jeho básnickú tvorbu. Postupne spoznávame jeho básne i život,
V Betliari sa podarila ďalšia dobrá vec - pokrstili Slovník betliarskeho nárečia
Napísal(a) Ľ. J. Š.
V sobotu 29.10.2016 bol v Betliari malý sviatok, verejná prezentácia – krst Slovníka betliarskeho nárečia, za prítomnosti obyvateľov obce, členov obecného zastupiteľstva, starostu a členov kultúrnej komisie. Akt krstu vykonali vodou z Betliarskeho potoka Mgr. E. Kušnierová a Ing. I. Špilda za asistencie autora Ľ. J. Šomšáka a starostu Ing. Ľ. Zatrocha.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa. 
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.