Nárečie (80)
Ukážky gemerských nárečí ako príspevok k Medzinárodnému dňu materinského jazyka
Napísal(a) Marta Mikitová
Medzinárodný deň materinského jazyka vyhlásila 30. generálna konferencia Organizácie Spojených národov pre vzdelávanie, vedu a kultúru (UNESCO) v novembri 1999 a od roku 2000 si ho 21. februára pravidelne pripomína celý svet. Aj tento deň je jedinečná príležitosť pripomínať si význam, hodnotu a dôležitosť materinského jazyka a zároveň príležitosť na zvyšovanie povedomia v oblasti jazykovej kultúry, ktorej cieľom je pripomenúť, poznávať, uchovávať a rozvíjať materinské jazyky ako vzácnu súčasť svojej identity. Pripomíname si v tento deň dôležitosť vlastného jazyka, zároveň ale aj menšinových jazykov a kultúrnych čŕt malých aj väčších národov.
Dlho očakávaná Gemerská nárečová čítanka je na svete
Napísal(a) Gabriel Rožai
Gemerská nárečová čítanka, ktorej autorom je významný slovenský dialektológ profesor Štefan Tóbik (1909 – 1969), rodák zo západogemerského mestečka Hnúšťa, sa dočkala svojho knižného vydania!
Časť niekoľko desaťročí strateného rukopisu z autorovej pozostalosti bolo možné publikovať vďaka iniciatíve jeho vnuka prof. Reného Matloviča a editorskej práci prof. Júlie Dudášovej - Kriššákovej, pôsobiacej v Centre jazykov a kultúr národnostných menšín Prešovskej univerzity v Prešove. Táto vzácna dialektologická publikácia nie je jediným aktuálnym knižným výstupom doteraz nepublikovaného výskumu Štefana Tóbika. Ešte pred ňou bola v roku 2018 publikovaná aj prvá časť rozsiahleho autorovho spisu s názvom Gemerské nárečia I/1, ktorá približuje členenie a charakteristiku celej gemerskej nárečovej oblasti.
Nižnoslanskym nárečím: Verkolák, čuó deti si pojeduól
Napísal(a) Slosäriková
Od dávnych čias sa aj na hornom Gemeri povráva, že v časoch pred Vianocami, od Kataríny po Luciu, sú tieto dni označené ako strídžie dni. Povedzte, čo by sa stalo, keby sme ich nejakým spôsobom pripomenuli aj dnešnej mladej generácii. Ako pripomienku na dávne rozprávanie o strigách, strašidlách, či neskutočných príbehoch som si vybral rozprávanie pani Slosärikovej, rodenej Dovcovej, ktorá celý svoj život žila iba v Nižnej Slanej. Uverejňujem ju v nižnoslanskom nárečí tak, ako jej rozprávanie spracoval Adalbert Ladislav Arany z Betliara. Ako jazykovedec a múzejník bol od roku 1949 kustódom v betliarskom kaštieli a v rokoch 1956 – 57 riaditeľom Baníckeho múzea v Rožňave. Rozprávanie pani Slosärikovej je tiež uverejnené v knižke pána Martina Gallíka Za cisára pána. S jeho súhlasom ju pre vás uverejňujem aj na stránke Maj Gemer.
Krátkym humorným príbehom o farárovi, ktorý chodieval na zálety, Vám chceme priblížiť gemerskopolomské nárečie v podobe, v akej sa používalo v prvej polovici 20. storočia. Príbeh rozprávala v tom čase šesťdesiatročná Zuzana Chocholová bývajúca vo Veľkej Polome. Text bol uverejnený v roku 1936. Zapísal ho dialektológ Jozef Szabó (Orlovský).
Poznámka:
Vzhľadom na snahu zjednodušiť čitateľnosť sme v texte urobili drobné úpravy týkajúce sa interpunkcie, splývavej výslovnosti slov, zápisu niektorých špeciálnych znakov, prípadne sme doň doplnili poznámku. Originál textu sa nachádza vedľa tohto príspevku.
Deviateho januára tohto roku by sa bol dožil náš známy folklorista a zberateľ ľudových piesní na celom Gemeri Ondrej Herich 84 rokov. Pochádzal z baníckej obce Sirk, nachádzajúcej sa neďaleko Revúcej, kde v roku 2006 zomrel a kde je aj pochovaný. Počas svojho života ostal verný rodnému kraju a odvďačil sa mu aj niekoľkými knihami, ktoré prezentujú celú jeho snahu zachovať to najcennejšie, čo zostalo medzi ľudom - ľudové piesne a zvyky nachádzajúce sa ešte aj podnes v tomto regióne. Známa je najmä kniha napísaná v sirkovskom nárečí Šva sä stálo, ši sä nestálo... Ondrej Herich ju napísal spoločne s Ing. Jánom Dachom z Mokrej Lúky. Ten ju obohatil niekoľkými poviedkami zapísanými v mokrolúckom nárečí. Obidve nárečia boli pomerne dosť rozšírené a donedávna aj najpoužívanejšie z gemerských nárečí. Dnes sú takéto texty vzácnosťou aj pre iných Gemerčanov.
Blíživ sä - Šäs radošči veselošči... Na ďedžinách to bú aj šäs zakáläšok. Edná ťetka aj vešer pred zakáläškó tašli do chliavšoka ešče poškrobkač svinku. Husi a kaški zatvorili. Neporädnia kuri, šva sä usadžili na starú jablon, nahnali do kurína a nezabudli psa spuščič z reťazi, ebi stráživ dvar pred kmínmi, šva sä v noci túläli po ďedžine a kradli šitko, šva jim prišlo pod ruki.
Edná mladá gažďžina kcela poťešič mužä a tag mu išla navarič halúški, kím príďe domó z roboťi. Šitko si nakúpila. Múku si kúpela f sklepe od Chlebničana, slaninku na rozpraženva u báčiho Mesärä, (daš mala aj doma f komore) a pre krompelíki si bula f pivnici. Sol mala v armaríke a vodu vo vedžiaräch na ládžiške za dverami f kuchini. Kislú kapustu, šva natlašili z mužom v jaseni, tašla nabrač zo súdka v léhauze.
(Vypravuje Ondrej Švický u Krajčíre) - Za prevratu richtáre obce väc šesu trávili na notárskom úrade, ako vo svojej dedine. Jä som búl v tich šäsoch ťaž richtárom. Istiaho šesu idem od notára domov. Na ceste zazrem calú kopu ženi stát pred obecním úradom. Spozoroval som, že se o dajakej zaujímavej veci rozprávejú. Dosvešovali si hlavami a rozmetávali rukami.
Prečo s deťmi hovorím nárečím a nehanbím sa za to
Napísal(a) Zuzana ŠirokáSirkovskym nárečím: Bašík Bahil a černokňažník
Napísal(a) Ondrej Herich, Ing. Ján DachoViac...
Sirkovskym nárečím: Basa na drvaťe
Napísal(a) Ondrej Herich, Ing. Ján Dacho
Aj takvato dašva sa nám prihodžilo, koj zmo buli hrač na edné zábave f "Tatralane". Ludží bulo ako maku. Kto bi si bú nahav ujdž takú príležitošč zabavič sä a zatancovač si pri Gusťíkové muzike. Nálada bula víborná. Nadránom už luďe nevládali tancovač, len spiavali a pošúvali "halgatóvi". Už aj Pišta báči, náš basista, mav toho došč pod šäpkó. Isťe aj preto sä dav nakrätnúč na to, ebi sä z basó postaviv do vozíka z velkima kolesami, šva ženi nosili stravu do fabriki.
Bašík Huco, okrem toho, ež buli vážení gazda, buli aj vášniví polovník. A akí bi to bú polovník, kobi nemav porädnu "duplóku". No a koj už mali tú flintu, viužili to aj pri zakáläške. Pódali si, preš bi oni neborákovi krmníkovi zaživa fpárali do grgu nvaž. A tak sä rozhodli, ež ednó ranó z flinťi do hlavi mu ukonšä život a potom mu spustä krv.
To, že Ján Brocko je gemerský básnik, ktorý sa zapísal zlatými písmenami aj do histórie Povstania, je pomaly známe i našej mladšej generácii Tohto roku pribudla na jeho rodnom dome v Revúcej pamätná tabuľa ako vďaka jeho rodákov predovšetkým za jeho básnickú tvorbu. Postupne spoznávame jeho básne i život,
V Betliari sa podarila ďalšia dobrá vec - pokrstili Slovník betliarskeho nárečia
Napísal(a) Ľ. J. Š.
V sobotu 29.10.2016 bol v Betliari malý sviatok, verejná prezentácia – krst Slovníka betliarskeho nárečia, za prítomnosti obyvateľov obce, členov obecného zastupiteľstva, starostu a členov kultúrnej komisie. Akt krstu vykonali vodou z Betliarskeho potoka Mgr. E. Kušnierová a Ing. I. Špilda za asistencie autora Ľ. J. Šomšáka a starostu Ing. Ľ. Zatrocha.































Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-