Hutníctvo (5)
Huta na výrobu mosadze pri obci Gemerská Poloma
Napísal(a) Ondrej Rozložník
Huta pri obci Gemerská Poloma, národná kultúrna pamiatka, je deklarovaná ako Prícestný hostinec. Ide však o hutnícky objekt postavený pred 265 rokmi na výrobu mosadze. Hostinec, pôvodne huta, je technická pamiatka, naprojektovaná v roku 1760 v Banskej Štiavnici. Autorom projektu je Johan August Menigill, ktorý v tom čase bol šafárom medeného hámru na výrobu medeného drôtu v Banskej Bystrici. Huta si zachovala podstatnú stavebnú časť – zatiaľ najstaršieho murovaného objektu medenej huty z 18. stor. Po ukončení taviacich prác sa prebudovali vnútorné priestory huty na zájazdný hostinec s voziarňou.
Hámre – neoddeliteľná súčasť našej krajiny v minulosti
Napísal(a) M. Rozložník
Výroba železa a jeho spracovanie, nepochybne patrili k najstarším výrobným odvetviam na Slovensku. Človek začal prvý raz používať železo už v treťom tisícročí pred n. l. Nie však iba železo, ale kovy vôbec, mali rozhodujúcu úlohu pri formovaní ľudskej spoločnosti 1). Bohaté ložiská kvalitných rúd, značné rozšírenie lesov i dostatok vodnej energie, vytvorili priaznivé podmienky pre rozvoj železiarstva u nás. Po celé stáročia sa železo spracovávalo kladivom, najprv ručne, neskôr veľkým kladivom, ktorého pohon zabezpečovala vodná energia tzv. hámrom.
Na presnejšie vysvetlenie, uvádzame jednu definíciu zo súčasnosti:
Hámor je historické zariadenie, alebo dielňa, určené na spracovanie ocele a železa. Je to technologická stavba pri vodných tokoch, kde využitím energie tečúcej vody boli poháňané kováčske buchary, dúchadlá alebo mechy na fúkanie vzduchu do pecí. Z hľadiska výroby to boli prvé zárodky manufaktúr na spracovanie ocele a výrobu kovaných výrobkov 2).
Kde sa v oblasti Gemera vyrábalo železo (2 – koniec)
Napísal(a) Ing. M. Rozložník
Nadchádzajúce obrázky znázorňujú orientačne lokality železiarskych prevádzok vo východnej a západnej časti Gemera v zmysle Bartholomeidesovho súpisu z rokov 1804 – 1805 (zdroj: Hapák 1962, Frák 1973). Obrázkový dokumentačný materiál železiarskych zariadení je relatívne chudobný. Zo starších období sa uchovali kresby, či plány na ich výstavbu alebo rekonštrukciu. Vynález fotografie v roku 1839 a postupné jej využívanie znamenal, že podstatná časť zobrazení pochádza z 19. storočia a neskôr. Prednostným záujmom však boli známe väčšie prevádzky, a tak je oprávnený predpoklad, že obrázky viacerých bývalých výrobní nie sú, resp. ani nikdy neexistovali.
Kde sa v oblasti Gemera vyrábalo železo (1)
Napísal(a) Ing. M. Rozložník
Ľudia začali používať železo prvý raz už v treťom tisícročí pred n. l. Od tejto doby železo, vedľa medi a bronzu, sprevádzalo spracovateľské hutnícke procesy. Predpokladom ich uskutočňovania boli prístupné a bohaté ložiská základných nerastných surovín, rúd jednotlivých kovov, ako aj dostupné zásoby dreva v okolitých lesoch a aj vhodné priaznivé podmienky pre rozvoj železiarstva, či iných metalurgických pochodov.
Je už oddávna známe, že príroda oblasti Gemera poskytovala výhodné podmienky pre ťažbu nerastných surovín, ako aj pre ich spracovávanie. Rôzne faktory, zmeny hospodárskych a spoločenských podmienok, ale aj vyčerpanie zásob prírodných surovín, spôsobili najprv úpadok a postupom času táto činnosť zanikla úplne a dnes už miestami ani neexistujú po nej žiadne stopy.
Artikuly šteliarov muránskeho údolia z roku 1585
Napísal(a) Ing. Mikuláš Rozložník
Výskyt rôznych nerastných surovín na území historického Gemera podmienil ich dobývanie a následné hutnícke spracovávanie. Tieto činnosti, vykonávané obyvateľstvom už od najstaršieho obdobia, boli pre uvedené územie charakteristickými. Regulácia vzájomných vzťahov si v priebehu storočí vynútila prijatie rôznych pracovných poriadkov, štatútov či artikúl, ktorých úlohou bolo zaviesť poriadok do bansko – hutníckeho podnikania (artikuly – podľa slovníka cudzích slov sú vo feudalizme stanovy samosprávnych územných celkov alebo záujmových skupín).
Uvedené bolo, už od najstarších čias, realitou aj v lokalitách údolia rieky Muráň. V priebehu času boli tu prijaté viaceré takéto pracovné poriadky, z ktorých pre ilustráciu uvádzame nasledovné: Jedným

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-