Poviedky (50)
Podradené kategórie
Ondrej Rozložník: Môj neobyčajný výlet na obhliadku bane
Napísal(a) O. Rozložník
Stalo sa to v júni roku 2019. Bola nedeľa a ja som odviezol svoju manželku Máriu k rýchliku, ktorý odchádzal zo železničnej stanice v Rožňave niečo pred šiestou hodinou ráno. Cestovala za svojou priateľkou do termálnych kúpeľov Podhájska.
Ja som sa už doma rozhodol, že po odvoze manželky, sa domov nevrátim. Rozhodol som sa, že pôjdem na huby a zároveň sa pozriem aký je stav jednej bane, kde sa pred mnohými rokmi ťažila mangánová ruda. Všetko som si už doma nabalil do ruksaka i s fotoaparátom. Lokalita, kde sa spomínaná ruda ťažila, sa nachádza na pomerne strmom svahu upadajúcom k rieke Slaná. Bolo pekné počasie, ale už ráno bolo dusno a pomerne vysoká teplota, ktorá v tom čase bola už asi tak 22 stupňov a počas dňa asi až nad 30 stupňov Celzia. Na svah už svietilo slnko, čo teplotu značne zvyšovalo. Trasu výletu som zakreslil na tento obrázok:
Keď sme boli o nejaký ten ročník starší, v zime sme sa sánkovali dolu dedinou od Turzáka po starý obchod. Obchodníkom bol vtedy strýko Labuzík u Bandu, otec našej kamarátky Ruženy. Stačilo, keď sme jej trikrát zabúchali na dvere obchodu, v ktorom bývali, hneď sa pridala k nám a nezabudla nám doniesť nejakú sladkosť.
Raz, bolo to pred Mikulášom po večeri, moja mama povedala: „Dnes večer ideme na priadky k môjmu bratrancovi Štefanovi do Turzáka. Tetka Jula nás pozvala.“
"Ale ja som sa dohodla s jej synmi Janom a Štefanom i ostatnými chlapmi, že sa budeme sánkovať!“ skočila som jej do reči. Boli tam s nami ešte aj chlapci z vyšného konca: Gejza Hronec, súrodenci Ondrejčíkovci, Ondrej Klement zo Šmýkanca, Milan Kováč u Sojky, Jano Endrek, Paľo Gál, bratranci Kováčovci u Lipuša – Andriš a Ďuro.
„Dobre, ale potom prídete s nimi obidve za mnou,“ povolila mama.
John J Slovinec Sr. : Brieždenie s fotoaparátom
Napísal(a) John J Slovinec Sr
Konečne som zaľahol, tešiac sa na skoré ráno, keď budem môcť uvidieť vychádzajúce slnko na oblohe a nafotiť ako sa plazí po strmých skalách Mt. Hoodu, ktorý sa vynáral z Trilliumského jazera. Trilliumské jazero sa nachádza južne od Mt. Hoodu v štáte Oregon, USA.
Ešte dlho som sa prevracal zo strany na stranu, aby som našiel tú správnu polohu, lenže sa mi to v túto noc akosi nedarilo. Konečne som zaspal, ale nie ani nadlho, lebo naša Luci, perzská biela mačička si ľahla na moju tvár a chcela byť len so mnou. Zase som sa snažil zavrieť oči, lenže Luci chcela, aby som sa jej venoval, a tak sa ku mne začala túliť. Jej kožuštek bol veľmi jemnučký a teplučký, nemohol som ju odmietnuť.
































Základné vzdelanie získala v Revúcej vo Vychovávacom dievčenskom ústave, ktorý založil jej otec. Za krajčírku sa učila v Banskej Bystrici, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy. V r. 1889 – 1899 majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej. Potom žila v chorvátskom Iloku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky, bola ochotnícka herečka, činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických úvah, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch. V roku 1979 vydalo Vydavateľstvo Osveta v Martine autobiografickú publikáciu: Ormisová M. – Ormis Ján Vladimír: Marína Ormisová spomína. -MM-
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. -MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v
Študoval na gymnáziu v Dobšinej a v Gemeri, na lýceu v Bratislave a na univerzite v Jene. Bol profesorom kežmarského gymnázia, pôsobil ako evanjelický farár vo Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. -MM-