Baníctvo, vo svojej podstate, je tak staré ako ľudstvo. Človeku, už od samého začiatku jeho existencie, na splnenie požiadaviek slúžila príroda. Prírodné prostredie vtedajšiemu človeku poskytovalo nielen surovinu na výrobu nástrojov, ale aj potravu, rôzne použiteľné kamene, či farbivá. Počas ich získavania nadobudol nové skúsenosti, postupne spoznával okolité prostredie, rozvíjal svoje aktivity a uplatňoval nové spôsoby získavania nevyhnutných surovín, zo začiatku na povrchu, neskôr aj podzemným spôsobom. Na našom území sa nachádza viacej pamiatok na banícku činnosť našich predkov.

Bez prírodných surovín, získavaných z najväčšej časti baníckou činnosťou, by nedošlo k rozvíjanie spoločenskej výroby, i keď je pravdou, že toto počas svojej histórie bolo aj príčinou rôznych nedorozumení, či súdnych konaní alebo právnických sporov.

BANE – BANÍCTVO. Prvé slovo označovalo miesto vchodu do vedome vytvoreného priestoru pod zemským povrchom. Druhé malo priblížiť činnosť, ktorú následne v tomto priestore vykonávali s tvrdými mozoľmi ľudia – baníci.

Ťažká a nebezpečná práca baníkov, aj keď len ojedinele, ale predsa, prinášala obete na ich životoch. Nevyberala si pritom ich vek, rodinné pomery a bez vopred ohláseného konania udreli silou prírody tak, že ukončili ich životné cesty. Nebolo to inak ani v baniach v Rožňavskom Bystrom. Žiaľ, vzala životy a vybrala si krutú banícku daň mladým ľuďom.

Ako sa uvádza v dostupnej literatúre, prvý opísaný banský úraz sa stal v bani v Rožňavskom Bystrom so smrteľným úrazom 15. februára 1871. Ten mal byť priamym dôkazom používania novej banskej výbušniny – dynamitu. Stalo sa to hneď po jeho vynáleze v roku 1867 švédskym vynálezcom Alfredom Nobelom. Bola to prvá mimoriadna udalosť od začiatku používania dynamitu v baniach na Gemeri. Dvoma usmrtenými baníkmi mali byť zamestnanci slaveckých železiarní. Výsledok v prípade smrteľného úrazu je veľmi krutý. Zanecháva veľký smútok a žiaľ. To je zákon prírody. Každému  známy a daný. 

Pod pomenovaním lano resp. povraz, sa v zmysle slovenského pravopisu rozumie pletenec zhotovený z viacerých povrazov. Bežne sa rozoznávajú laná konopné, oceľové, nosné, ťažné, lodné či nylonové. Laná, ako prostriedok pri doprave, sa v baníctve používajú dlhú dobu a aj v dnešnej dobe sú prakticky nenahraditeľné, a to nielen v baníctve. Predložený text predkladá niekoľko postrehov z jeho histórie.
Z ďalších riadkov vyplynie, že na počiatku bolo konopné lano, ktorého vznik spadá hlboko do minulosti.
V hornom úseku sibírskej rieky Irtyš a v území južne od Kaukazu už okolo päťtisíc rokov bola známa rastlina – konope. Odtiaľ sa rozšírila na územie ležiace severne od Kaspického a Čierneho mora, neskôr sa udomácnila aj na území okolo Stredozemného mora. Pri svojom sťahovaní sa s ňou stretávali aj predkovia staromaďarov, čo okrem iného dosvedčujú aj názvy tureckého pôvodu, vzťahujúce sa na konope, ktoré prešli do maďarčiny. Napr. ide o pomenovania, ktoré v slovenčine znamenajú kúdeľ, trlica, konope. 

Narodil sa dňa 5. marca 1930 v Rákošskej Bani (dnes okres Revúca), kde v tom čase jeho otec, narodený v Dobšinej, pôsobil ako učiteľ. Rodina sa neskôr presťahovala do Dobšinej. Po ukončení základného vzdelania, študentské roky prežil v Rožňave, kde navštevoval Gymnázium. Po maturitnej skúške, v rokoch 1948 – 1952 študoval banské inžinierstvo na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave, kde štúdium ukončil s vyznamenaním.
Po absolvovaní vysokoškolského štúdia, sa stal odborným asistentom, neskôr dlhoročným tajomníkom i vedúcim, na novozaloženej Katedre geológie a mineralógie Baníckej fakulty Vysokej školy technickej v Košiciach. S jeho menom je nerozlučne spätý rozvoj katedry a celej Baníckej fakulty. Ako mladý asistent s veľkým zanietením zhotovoval a inštaloval výstavné a študijné zbierky, rôzne modely, nástenné obrazy a iné. S veľkou húževnatosťou sa venoval štúdiu geológie, najmä štruktúrnej, ložiskovej a banskej. V roku 1959 sa stal docentom, v roku 1969 mimoriadnym profesorom a v roku 1978 úspešne obhájil doktorskú dizertačnú prácu.