poli kdesi pri Joviciach veliké americké (alebo anglické) bombardovacie lietadlo. Zrejme núdzovo pristálo ešte pred prechodom frontu, keď toto územie bolo ešte maďarské. Dopočul som sa, že časť posádky sa zachránila. Rád by som vedel či o tom existuje nejaká písomná správa a aký bol osud členov posádky, ktorí sa zachránili.“
Milým prekvapením pre pána Bradovku, ktorého na okolí všetci dobre poznajú ako aktívneho seniora na internetovej sieti bolo, keď sa dozvedel prostredníctvom Mariany Benedikovej, že strojom, o ktorom je reč a ktorý bol počas útoku nemeckých stíhačov zasiahnutý a dopadol na území Slovenska, bol stroj B-24H-15-DT sériového čísla 41-28913. Stroj patril do zostavy 767. bombardovacej perute, 461. bombardovacej skupiny. Posádku lietadla tvorili: 1st Lt. Robert A. Galvan, 2nd Lt. Eldred H. Helton, 2nd Lt. Frederick C. Smyth, 2nd Lt. Edward A. Kussler, Sgt. Albert G. Jones, Sgt. Arthur C. Piccoli, Cpl. Thomas S. Lyons, Sgt. Thomas E. Stevenson, Sgt. Roy B. Wilhite, Sgt. Purvis L. Stacks.
Prípad, ktorý zažil, vtedy mladý študent Bradovka, mal však začiatok v polovici decembra roku 1944. Všetko je o ňom presne zachytené v historických dokumentoch americkej armády, kde sa o jeho desaťčlennej posádke po zasiahnutí lietadla nemeckou protivzdušnou batériou, o.i., píše: „Pilot 1st Lt. Robert A. Galvan otočil svoj poškodený bombardér na východ a snažil sa dostať za líniu východného frontu.
Po 45. minútach letu však stroj nebol schopný udržať sa dlhšie vo vzduchu a pilot s posádkou asi o 12:00 hod. núdzovo pristáli v katastri obce Jólész (Jovice) v blízkosti mesta Rozsnyó (Rožňava), vtedy na Maďarmi zabratom území, dnes na Slovensku. Bohužiaľ, do dnešných dní ostali nažive iba dvaja členovia tejto posádky, a preto osud stroja a posádky nie sú úplne detailne podchytené. Po útoku nemeckých stíhačov leteli asi trištvrte hodinu na východ a núdzovo pristáli pri meste Rožňava. Dvaja letci z posádky boli zranení nepriateľskou paľbou. Pravý bočný strelec Sgt. Purvis Lee Stacks bol štyri až päťkrát zasiahnutý nepriateľskými strelami a mal pravdepodobne zranenie chrbtice. Bol ochrnutý od pása dolu, avšak prežil núdzové pristátie. Bol prevezený do nemocnice. Sgt. Artur C. Piccoli, zadný strelec utrpel zranenia na jednej nohe a členku.
Po pristátí boli letci zajatí maďarskými vojakmi. Preniesli oboch zranených na nosidlách k ceste, naložili na korbu auta a vojaci ich všetkých odviezli do Rožňavy.
Zranených odviezli do nemocnice, kde boli ošetrení. Piccoliho noha musela byť amputovaná maďarským doktorom. Ruskí vojaci oslobodili oboch zranených letcov v januári 1945. Eldred Helton letel s posádkou iba 17. decembra (1944) ako druhý pilot. Nebol pravidelným členom posádky #78-2. Sgt. Wilhite sa stal zajatcom Maďarov asi na 12 dní. Počas presunu sa jemu a spodnému strelcovi menom Albert G. Jones podarilo v obci Dobšiná ujsť zo zajatia. Druhý deň na úteku boli kontaktovaní partizánmi, ktorí im pomohli a dali nejaké jedlo. Na štvrtý deň od úteku boli opäť zaistení žandármi z obce, snáď obec Smolnik [odhad z fonetického prepisu názvu], počas pokusu o prechod línie frontu. Až po piatich týždňoch, 22. januára 1945 dorazili do tábora Dulag Luft. Tak dlho im trval prechod cez Slovensko, Rakúsko a Nemecko. Oslobodený bol 29.4.1945 v Moosburgu. Zvyšok posádky skončil v nemeckých zajateckých táboroch. Smyth a Kussler boli v zajateckom tábore Stalag Luft III a v Luckenwalde a boli oslobodení ruskou armádou 22. apríla 1945. Do Štátov sa vrátili začiatkom mája 1945.
Životný osud spomínaných pilotov však pokračoval po skončení druhej svetovej vojny už na území Spojených štátov amerických. História nám sprostredkovala svedectvo o viacerých z nich. Pilot Robert Galvan zotrval u letectva i po vojne a zahynul v roku 1956 počas tréningu nad Kansasom, keď jeho lietadlo explodovalo vo vzduchu. Tom Lyons zomrel v Tennessee v roku 1996 a Wilhite zomrel v Missouri v roku 1998.
Taký bol osud lietadla spojeneckých armád na konci druhej svetovej vojny, ktoré na seba upozorňovalo obyvateľov okolia Jovíc i mladých študentov idúcich, na začiatku tohto príbehu spomínanou trasou pod Silickou planinou neďaleko Rožňavy. Bolo by zaujímavé dozvedieť sa o osude tohto lietadla v Joviciach po tom, ako bolo opustené strážnou službou.
Spracoval Ondrej Doboš
{jcomments on}

































Zaujímavosťou týchto horúcich dní v Gemeri bola informácia o tom, že v decembri 1944 núdzovo pristálo pri Joviciach vojenské lietadlo americkej armády. Potvrdil mi ju sám jej pôvodca pán Vojtech Bradovka z rožňavskej mestskej časti Nadabula, ktorý mi o nej napísal: „Po 68 rokoch som si spomenul ako v apríli r. 1945, po prechode frontu cez Gemer, sme išli so spolužiakom na bicykloch cez Rožňavu do Prešova do školy.
Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-