Košice a Žilina sa rozhodli obnoviť a zintenzívniť vzťahy s dôchodcami z ČR, výsledkom historicky významného prvého spoločného rokovania v dňoch 6. - 8. augusta 2015 bolo podpísanie Memoranda o partnerstve a spolupráci dôchodcov ČR a SR dňa 6. augusta 2015 v budove zariadenia BARÓNKA v Betliari. Memorandum podpísali za SR predseda KO JDS Košice Ján Matúško a predseda KO JDS Žilina Dr. Michal Kotian, za dôchodcov ČR predseda SDČR Ing. Oldřich Pospíšil a predseda KR SDČR Moravskoslezkého kraje p. Zlatuška Paršová. Tomuto aktu bola venovaná pozornosť aj zo strany štátnych orgánov, pozvanie medzi nás prijali starosta obce Betliar p. Ing. Ľubomír Zatroch a p. PhDr. Kovácsová – vedúca odboru kultúry a cestovného ruchu VÚC Košice, ktorá bola poverená aj zastúpiť služobne vzdialeného predsedu VÚC p. JUDr. Zdenka Trebuľu, zástupcu OÚ p. Ing. Jána Štefana, primátora Rožňavy p. Pavla Burdigu.
Podpis memoranda prebiehal v štyroch etapách:
1. Podujatie v kultúrnom dome Betliar – privítal nás v pekne pripravenej sále pán starosta Ing. Ľubomír Zatroch, porozprával o histórii a prítomnosti života v obci a zaželal veľa zdaru pri tak významnom akte a odovzdal slovo predsedovi ZOJDS v Betliari Ondrejovi Ďuránovi. Ten zhodnotil prácu dôchodcov v ZO, podujatia a pozval nás na kultúrny program pripravený dôchodcami v obci, pod vedením p. Jergovej.
2. Podpis memoranda v reštaurácii BARÓNKA:
Po privítaní prítomných hostí a zástupcov obidvoch organizácií sa pristúpilo k slávnostnému podpisu memoranda na dobu piatich rokov:
- vytvárať aktivity na prehlbovanie úcty a vážnosti k dôchodcom
- vzájomne sa informovať a predkladať návrhy na riešenie problémov v zdravotnej oblasti
- spolupracovať pri udržiavaní tradícií a zvyklostí našich predkov v oblasti folklórnych aktivít, tradičných remesiel a regionálnych kultúrnych hodnôt
- organizovať spoločné kultúrne a športové podujatia
- spolupracovať pri cezhraničnej spolupráci v oblastiach spoločenského záujmu.
Príhovory hostí povzbudili dôchodcov do ďalšej spolupráce, no veľmi pekný bol citát z listu p. predsedu VÚC p. Trebuľu, z ktorého citujem: „...koľko energie majú seniori na rozdávanie. Spoločné aktivity a plány na dlhodobú spoluprácu sú skvelým príkladom aj pre ľudí všetkých generácií. Dovoľte, aby som vám poďakoval za Vaše životné investície do rozvoja našich krajov a krajín. V životnom období, ktoré má prinášať radosť, vám želám pevné zdravie, lásku a úctu vašich najbližších a pocit, že ste stále dôležití a potrební.“
3. Návšteva GOS - Dom tradičnej kultúry Gemera a mesta Rožňavy, kaštieľ v Betliari.
V Gemerskom osvetovom stredisku nás prijala p. riaditeľka Mgr. Helena Novotná, pochválila sa zrekonštruovanou budovou. Pohovorila o pokračovaní prác a spolu s pani riaditeľkou Ing. Natašou Vjesztovou nám premietli film o prekrásnom Gemeri, jeho histórii a pamiatkach. P. Novotná nám poukazovala tvorivé dielne a aktivity ktoré sa už robia, a ostatné sa za pochodu uvádzajú do života. Po dokončení budeme všetci hrdí na toto prekrásne dielo, ktoré bude pripomínať históriu a budúcnosť.
Potom sme sa presunuli na Námestie baníkov a pani Ing. Vjesztová – riaditeľka TIK nás sprevádzala po tomto historickom skvoste, ktorého vyvrcholením bola návšteva strážnej veže.
Po obede sme absolvovali nádherný kaštieľ v Betliari a prezreli sme si aj historický park. Je to ozajstný skvost našej histórie.
Pri večernom posedení sme spolu rozprávali o naplňovaní memoranda, ako ďalej. Plány sú veľké a veríme, že aj realizácia bude taká, ako bol elán a energia počas troch dní. V sobotu na ceste domov si naši hostia prezreli priestory JDS Vlachovo, pobudli sme aj na dňoch obce. Pán JUDr. Klobušník - predseda JDS vo Vlachove, oboznámil o živote a práci členov jeho ZO.
Ľudia, ktorí majú nejaký sen, odídu tam, kde ho môžu realizovať. Peniaze nie sú všetko. Idey a ideály dosiaľ nevymreli.
Text. Mgr. Fábian
Foto: Mruk a Ďurán
[cincopa AQFA018qXMSK]
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.