V zakladacej listine spomenutý Nikolaus, syn Radislava, Obr.12 --- > nie je majiteľom pozemkov, nie je žiadny šľachtic, on je jednoducho sudca (Schulze) a neuzatvoril s pozemkovými pánmi žiadnu zmluvu a v dokumente nie je označovaný, ako je to zvyčajne, titulom „nobilis vir magister“, v protiklade k majiteľom pozemkov, ktorí sa zviditeľňujú ako „nobilis vir magister Ladislaus filius Bensdicti de Chetnek“. Posledný je praotec (Stammvater) rodiny Bebek. V štítnickej rodine, ktorá je označovaná ako majitelia pozemkov v Dobšinej, je skutočne jeden Nikolaus syn Ladislausa, ale napr. v dokumente z roku 1368 ako „Nikolaus dictus Rufus de Chetnek, ale tento nemá nič spoločné so založením mesta Dobšiná. Je neudržateľné tvrdiť, že zakladateľom mesta je Nikolaus Bebek. Takto to možno čítať v Mikulikovi: „V tom čase bolo mesto Dobšiná obľúbeným miestom Nikolausa Bebeka, ktorý tu v blízkosti divokého potoka Dobš si nechal postaviť obývací dom a časť okolia nechal vyklčovať.“
Umožnila mu to uzatvorená zmluva (Fassion, Vertrag) z roku 1326, ktorú prevzal od svojho otca Ladislausa a od jeho vnúčat, podľa ktorej prevzal Nikolaus Kún, Johann a Peter teritórium Dobšinej. To je rozhodne omyl. Keby tento Nikolaus, syn pozemkových pánov, to teritórium prevzal, tak je v zmluve uvedené, že v každej jeho obci (Gemeinde), ktorú by zdedil, bude v tomto území pre jeho osobu a dedičov umožnené získať dva lány pozemku. Keď bol pánom (majiteľom) pozemku (Idem eidet Nicolao et suis Haeredibus, ....danten eisdem in qualibet, villa inibi aedificada, duas Laanas terrae...) a keď im, ako pozemkovým pánom, patrilo celé územie, prečo mu potom bolo potrebné prideliť ešte dva voľné hony? (Hufe).
Že sa v tejto súvislosti nejedná o šľachtica Nikolausa (Bebeka), ale o sudcu, na to poukazuje i nižšie uvedený spis, pozemkového pána Ladislaus Chetneki z roku 1334. V ňom Ladislaus von Chetnek žaluje sudcu Nikolausa, syna Razlo pred Spišskou kapitulou, pretože on a jeho bratia s ním uzatvorili pred 8 rokmi zmluvu, ktorej záväzky spomenutý nesplnil a od zmluvy odstúpil. Keď sudca ale svoje záväzky, menovite usadiť v území ľudí, nesplnil a od zmluvy odstúpil, je samozrejme otázne, kedy sa malo to územie skutočne osídliť.
Pozemkový dokument, ktorý bol vyhotovený v roku 1326, ako i odpis toho dokumentu, ktorý v roku 1330 prevzala aj Spišská Kapitula, poukazuje jednoznačne na to, že príjemca, podnikateľ Lokátor) nebol Nikolaus, syn Ladislausa, ale Nikolaus, syn Radislausa. Na to, že sa tu nejedná o písomnú chybu, poukazuje skutočnosť (Umstand), že v tomto dokumente sa nachádza i meno Ladislaus, menovite ako majiteľa pozemku. Je tu otázka, komu to Lokátor odňal (nach dem Lokátor gelöst) a dokument Spišskej Kapituly z roku 1334, v ktorej majiteľ pozemku Ladislaus von Chetnek (Štítnik) žaluje dobšinského sudcu pre nesplnenie podmienky uzatvorenej zmluvy, stráca svoj právny zmysel a k tomu je ešte v zmluve uvedené meno sudcu ako Nikolaus – syna Razloa. Tu uvedená chyba, z pohľadu na Lokátora, vznikla pravdepodobne v odpise pozemkového dokumentu v roku 1632, v ktorej, okrem iných záverov a odpisu, je znova uvedené aj meno Radislaus ako Ladislaus, pričom meno Radislaus je po mene Ladislaus uvedené trikrát.
Záverom je nutné poukázať i na to, či už v čase vyhotovenia pozemkového dokumentu (1326) boli na území Dobšinej osadníci, na ktorých sa dokument vzťahuje. Predpokladá sa, že tu už boli baníci. Odkiaľ ale prišli nie je známe. Jednoznačné ale je, že v okolí neskoršej Dobšinej, vznikli nemecké osídlenia, napr. južne od Dobšinej Štítnik a Rožňava, východne Spišská Nová Ves. V tomto rozkvete 13. storočia to bola banícka činnosť na striebro, meď, ortuť a železo. Je veľmi možné, že aj z týchto miest prichádzali do Dobšinej banskí vyhľadávači rúd. Pravdepodobne sa rozhodli sem prísť lebo „počúvli“ vyzývajúci hlas majiteľov pozemkov, že budú dodržané i práva (Regalrecht), ktoré stanovil kráľ Bela IV. Nie je ani vylúčené, že majitelia pozemkov sa tiež rozhodli založiť tam osadu a klčovať les (Hau), pretože baníci požadovali, aby tu mohli orať, mať lúky a pasienky.
Ale je otázne, kedy sa roztrúsené osady zlúčili do uzavretej, jednotnej, obce. Z procesných protokolov rodín Bebek a Chetneki (Štítnik) zo 14. a 15. storočia je zrejmé, že v Dobšinej boli vybudované prosperujúce banské a hutnícke objekty. Na to, že osídlenie už na začiatku 15. storočia dosiahlo pozoruhodné rozšírenie, poukazuje skutočnosť, že osídlenie dostalo v roku 1417 od kráľa Sigmunda, ktorý sa vtedy zdržiaval v Kostnici (Konstanc), trhové právo. Dokument, ktorý je dnes uchovaný v dobšinskom archíve, hovorí o jednom opídiu (mesto, trhový priestor). Uvedené opídium malo v tom čase 59 domov, čo je uvedené v daňovom dokumente z roku 1427, kde je aj údaj o povinnej platbe za brány (poznámka: za brány domov). V rovnakom čase malo pozemkové panstvo Štítnika zaplatiť poplatok za 7 brán a Plešivecké (Pleisnitzer, Pelsöczer) za 46 brán. Zodpovedá to úplne vtedajším sídelným podmienkam, pretože daň (Haue a Schulzein) sa vtedy vypočítala najviac za 60 brán (Mansen, Mansio porta). Aj obce v okolí Dobšinej mali tiež toľko brán ako Dobšiná. Plešivec mal ich 52, Štítnik 55, Vlachovo (Olahpatak), G. Poloma (Vesweres) po 33, Brzotín 53. Nápadné je, že v tomto daňovom dokumente je štítnické pozemkové panstvo vedené len so 7 bránami, Plešivec oproti tomu bol zastúpený 46 bránami, keď popritom (v jednom dokumente z roku 1326) sa píše, že synovia Benedikt, Dominik, Nikolaus, Johannes a Peter odovzdávajú lesy pozdĺž potoka Dobs (Dobsina fluvius), svojmu bratovi Ladislausovi, praotcovi rodine štítnickej. Pravdepodobne si bratia jednotlivé banské diela a hámre (?) (Haue) ponechali.
Počiatky osídlenia mesta Dobšiná sú ďaleko nejasné. Nie je zase účelné (widerspruchlos) vymedziť, kedy vlastne osídlenie skutočne vzniklo a kto ho založil. Dosiaľ uvedené nejasnosti o tejto otázke spočívajú na falošných interpretáciách a na slabých dôkazoch. Dokázateľná je len existencia obce, ako miesto prekvitajúceho baníctva koncom 14. storočia, ako aj pridelenie trhového práva v roku 1417. Taktiež je jednoznačné uvedené, že sa mesto odvoláva v minulosti na zakladajúcu listinu z roku 1326 a že občania boli hrdí na to, že im bolo v tejto listine uznané Krupinské (Karpfernské) právo.
V otázke príchodu osadníkov ide predovšetkým o to, či prišli z niektorého materského územia, alebo niektorí zo sídla na maďarskom území. Tu nech je v krátkosti uvedené, že na podklade niektorých možností (Gegenheiten) možno uvažovať i o uzavretom osídlení (Binnensidlung). Schwab poukázal na to, že mnohí baníci v blízkom hornom Gemeri vandrovali do miest na Spiši, kde sa baníctvo ukázalo ako ziskové. Takéto, so spišskými odídencami, alebo aspoň nimi rozšírené, boli obce Betliar, Henckovce, Petermanovce, Ochtiná, Rochovce a Štítnik, ktorý až do roku 1580 bol celkom nemecký. Územie južne od Dobšinej nebolo relatívne Nemcami osídlené. Niektoré údaje poukazujú, že baníci v Dobšinej, minimálne z časti, boli privandrovalci zo susedných nemeckých sídiel, obcí, ale možno menovať i sídla, kde len ojedinele žili Nemci a mali nemeckú formu pomenovania. Jeden náznak, ktorý na to poukazuje je, že v údolí Dobšinej ide o uzavreté osídlenie, ako to uvádza Bartholomaides. On udáva, že prví osadníci prišli do Dobšinej z Vlachova. Pravdepodobne aj tu baníci postupovali hore údolím, podobne ako v Kremnici, Nitrianskom Pravne a v okolí. Tak ako tam, tak aj tu, stretávame najstaršie nemecké osídlenia na vtedajšej maďarskej rečovej hranici.
Baníci sa, s veľkou pravdepodobnosťou, prisťahovali z juhu a je potrebné k nim priradiť predovšetkým i osídlencov zo Spiša. Na možnosť priradiť k tomu i osídlencov zo Spiša, poukazuje i zakladacia listina. Otec spomenutého sudcu je označovaný za Spišiaka. Sudca mohol taktiež pochádzať odtiaľ a rovnako aj kľčovatelia pozemkov. Možno sa dá tým vysvetliť i „zmiešanie“ rečovej dobšinskej komunikácie, v ktorej sú spišské a bavorské elementy. Nie je úplne vylúčené, že bavorskí baníci z východného Bavorska (Ostmitteldeutsche) boli lesní vykľčovatelia a sedliaci. Je známe, že už v 13. storočí do horného Maďarska privandrovali baníci. Kultúrnu spojitosť osvetľuje a podporuje hypotéza, podľa ktorej nemeckí baníci v gemerskom regióne, pochádzali z južného Bavorska. V Groß - Rauschenbach (poznámka: Tak sa volala i Revúca, ale určite sa jedná o východnú časť mesta Neuhausen v pohorí Erzgebirge v Sasku) sa nachádza zvon s nápisom: „O + facta + est + campa + ista + in honorem + doi + omnipotenti + in + honorem + saneti + Quiri n i + inb. anno 706".
Tento zvon pochádza údajne z 12. storočia. Okrem toho má mesto Groß - Rauschenbach pečať (Siegel) z roku 1608 na ktorej je nápis: „S. Quirinus de Rauschenbach", ale Quirinus bol svätec, ktorý bol v Maďarsku neznámy a ktorý podľa kostolného lexikónu od Metzer = Melte však bol uctievaný (Berehrung) len v južnom Bavorsku, Tirolsku a v Dolnom Rakúsku. Existovali traja svätí s týmto menom, ale pre nás, je v pozornosti len ten, ktorý bol v období cisára Claudia III. v roku 269 v Ríme sťatý a jeho pozostatky boli prenesené do Tegernsee (poznámka: Jazero Tegernsee v regióne Miesbach, Horné Bavorsko). Odtiaľ sa rozšírilo i uctenie Quirina do Tirolska a Dolného Rakúska. V Maďarsku, je podľa mojich vedomostí, Quirinkult v Rausenbachu a na Spiši v obci Kurimany (pri Levoči) (poznámka: v roku 1298 sa volali Kurimany Sanctus Quirinnus). Revúca (Raušenbach) patrila v 13. storočí k Jelšave (Eltsch – Castrum Illsva), keď ju v roku 1243 daroval kráľ Béla IV. rodine Bebek. Jelšava bola vtedy banským mestom a v jej okolí vyhľadávali nemeckí baníci zlato, striebro a meď. Títo baníci, ako i baníci južného Spiša, zakladatelia, prišli sem pravdepodobne zo susedných zemí, z Rakúska alebo i z banských regiónov severných Álp, druh a spôsob reči uvedené iba podporuje.
<--- Obr. 13 Náčrt zobrazujúci polohu pravlasti dobšinských a gründlerských nemeckých spoločenstiev na základe jazykových zvláštností (mapa z publikácie Dr. Lux Gyula: Nyelvi adatok a Délszepesi és Dobsinai német nép településtörténetéhez, Pécs, 1938).
(Poznámka: Pokiaľ sa na územie Dobšinej prisťahovali osadníci z rôznych miest, vyvstáva ale otázka: Ako je potom možné, že sa tu hovorilo len nemeckým dialektom – bulénerštinou? Aj vrchy a rôzne pomenovania sú tak pomenované. Takto mohol rozprávať len jeden početnejší osídľujúci kmeň z jedného územia. Podporuje to už uvedenú „ hypotézu“, podľa ktorej nemeckí baníci v gemerskom regióne pochádzali z južného Bavorska. Pokiaľ nejaké rodiny prišli aj z iných lokalít, tak túto reč museli prevziať, čo nebol pre nich problém, pretože boli tiež Nemci.)
Na možnosť spájania dobšinského osídlenia s nemeckými sídlami v Galícii poukazuje Kaindl. Preukázateľné je, že tu aj tam „hon“ (Hufe) je totožný s pojmom „lán“ z minulosti. V privilégiách Dobšinej sa stále používa termín „lán“..., ktorým je podľa nemeckého použitia pomenovaný "ako ten veľký“, a v Hobgarte (na Spiši) bude, ako v mnohých galicijských miestach, preukazovaných 60 lán (angewiesen). To potvrdzujú vyjadrenia a vzťah k nemeckým osídlam v Galícii. Potrebuje to ale ešte následné overovanie. Odvolanie sa na termín „lán“ o tom veľa nehovorí.
Na možné prisťahovanie sa z Krupiny (Karpfen) poukazujú viaceré články. Takto píše už Gsepesházy v roku 1825, ktorý k histórii Krupiny hovorí: „Z týchto Sasov vyvandrovala veľká časť v roku 1326 na sever a založili Dobšinú.“ Podobná poznámka sa nachádza aj u Gh. Bruknera. Znie takto: „Dobšinský sudca Nikolaus presídlil lesných klčovačov (Waldroder) z Krupiny, ktorí si dosiaľ udelené výhody zachovali i naďalej." Podobne to formuloval aj M. Matunak: „... obyvatelia tohto mesta (Krupiny) sa tak rozmnožili, že ho jedna skupina v roku 1326 opustila a v gemerskom regióne založila sídlo Dobšiná.“ Podobne to uvádza i mestská kronika Dobšinej: „Prvý Domini Derestres boli Nikolaus a ..., ktorí z Krupiny rôzne nemecké rodiny prisťahovali Ad locum a nechali ich tam usadiť.“ Nepodarilo sa mi vznik týchto tvrdení vypátrať, pretože nikde nie je uvedený ich zdroj. Ale myslím si, že Mikulik má pravdu, keď hovorí: „Názor, že Nikolaus tu osadil obyvateľov z Krupinej (anfässig ?), spočíva na jednom všeobecnom platnom falošnom závere, interpretácii: „a to, že prisťahovaným ľuďom, ako skoro všetkým slobodným mestám regiónu, boli priznané všetky slávne privilégia Krupinského práva“. (Poznámka: ale v dokumente z roku 1326 je uvedené, že sa tam v lese zišli osadníci a že im budú tieto práva potvrdené)
(POKRAČUJEME)
Spracovali: RNDr. Ondrej Rozložník a Ing. Mikuláš Rozložník



































Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-