V zakladacej listine spomenutý Nikolaus, syn Radislava, Obr.12 --- > nie je majiteľom pozemkov, nie je žiadny šľachtic, on je jednoducho sudca (Schulze) a neuzatvoril s pozemkovými pánmi žiadnu zmluvu a v dokumente nie je označovaný, ako je to zvyčajne, titulom „nobilis vir magister“, v protiklade k majiteľom pozemkov, ktorí sa zviditeľňujú ako „nobilis vir magister Ladislaus filius Bensdicti de Chetnek“. Posledný je praotec (Stammvater) rodiny Bebek. V štítnickej rodine, ktorá je označovaná ako majitelia pozemkov v Dobšinej, je skutočne jeden Nikolaus syn Ladislausa, ale napr. v dokumente z roku 1368 ako „Nikolaus dictus Rufus de Chetnek, ale tento nemá nič spoločné so založením mesta Dobšiná. Je neudržateľné tvrdiť, že zakladateľom mesta je Nikolaus Bebek. Takto to možno čítať v Mikulikovi: „V tom čase bolo mesto Dobšiná obľúbeným miestom Nikolausa Bebeka, ktorý tu v blízkosti divokého potoka Dobš si nechal postaviť obývací dom a časť okolia nechal vyklčovať.“
Umožnila mu to uzatvorená zmluva (Fassion, Vertrag) z roku 1326, ktorú prevzal od svojho otca Ladislausa a od jeho vnúčat, podľa ktorej prevzal Nikolaus Kún, Johann a Peter teritórium Dobšinej. To je rozhodne omyl. Keby tento Nikolaus, syn pozemkových pánov, to teritórium prevzal, tak je v zmluve uvedené, že v každej jeho obci (Gemeinde), ktorú by zdedil, bude v tomto území pre jeho osobu a dedičov umožnené získať dva lány pozemku. Keď bol pánom (majiteľom) pozemku (Idem eidet Nicolao et suis Haeredibus, ....danten eisdem in qualibet, villa inibi aedificada, duas Laanas terrae...) a keď im, ako pozemkovým pánom, patrilo celé územie, prečo mu potom bolo potrebné prideliť ešte dva voľné hony? (Hufe).
Že sa v tejto súvislosti nejedná o šľachtica Nikolausa (Bebeka), ale o sudcu, na to poukazuje i nižšie uvedený spis, pozemkového pána Ladislaus Chetneki z roku 1334. V ňom Ladislaus von Chetnek žaluje sudcu Nikolausa, syna Razlo pred Spišskou kapitulou, pretože on a jeho bratia s ním uzatvorili pred 8 rokmi zmluvu, ktorej záväzky spomenutý nesplnil a od zmluvy odstúpil. Keď sudca ale svoje záväzky, menovite usadiť v území ľudí, nesplnil a od zmluvy odstúpil, je samozrejme otázne, kedy sa malo to územie skutočne osídliť.
Pozemkový dokument, ktorý bol vyhotovený v roku 1326, ako i odpis toho dokumentu, ktorý v roku 1330 prevzala aj Spišská Kapitula, poukazuje jednoznačne na to, že príjemca, podnikateľ Lokátor) nebol Nikolaus, syn Ladislausa, ale Nikolaus, syn Radislausa. Na to, že sa tu nejedná o písomnú chybu, poukazuje skutočnosť (Umstand), že v tomto dokumente sa nachádza i meno Ladislaus, menovite ako majiteľa pozemku. Je tu otázka, komu to Lokátor odňal (nach dem Lokátor gelöst) a dokument Spišskej Kapituly z roku 1334, v ktorej majiteľ pozemku Ladislaus von Chetnek (Štítnik) žaluje dobšinského sudcu pre nesplnenie podmienky uzatvorenej zmluvy, stráca svoj právny zmysel a k tomu je ešte v zmluve uvedené meno sudcu ako Nikolaus – syna Razloa. Tu uvedená chyba, z pohľadu na Lokátora, vznikla pravdepodobne v odpise pozemkového dokumentu v roku 1632, v ktorej, okrem iných záverov a odpisu, je znova uvedené aj meno Radislaus ako Ladislaus, pričom meno Radislaus je po mene Ladislaus uvedené trikrát.
Záverom je nutné poukázať i na to, či už v čase vyhotovenia pozemkového dokumentu (1326) boli na území Dobšinej osadníci, na ktorých sa dokument vzťahuje. Predpokladá sa, že tu už boli baníci. Odkiaľ ale prišli nie je známe. Jednoznačné ale je, že v okolí neskoršej Dobšinej, vznikli nemecké osídlenia, napr. južne od Dobšinej Štítnik a Rožňava, východne Spišská Nová Ves. V tomto rozkvete 13. storočia to bola banícka činnosť na striebro, meď, ortuť a železo. Je veľmi možné, že aj z týchto miest prichádzali do Dobšinej banskí vyhľadávači rúd. Pravdepodobne sa rozhodli sem prísť lebo „počúvli“ vyzývajúci hlas majiteľov pozemkov, že budú dodržané i práva (Regalrecht), ktoré stanovil kráľ Bela IV. Nie je ani vylúčené, že majitelia pozemkov sa tiež rozhodli založiť tam osadu a klčovať les (Hau), pretože baníci požadovali, aby tu mohli orať, mať lúky a pasienky.
Ale je otázne, kedy sa roztrúsené osady zlúčili do uzavretej, jednotnej, obce. Z procesných protokolov rodín Bebek a Chetneki (Štítnik) zo 14. a 15. storočia je zrejmé, že v Dobšinej boli vybudované prosperujúce banské a hutnícke objekty. Na to, že osídlenie už na začiatku 15. storočia dosiahlo pozoruhodné rozšírenie, poukazuje skutočnosť, že osídlenie dostalo v roku 1417 od kráľa Sigmunda, ktorý sa vtedy zdržiaval v Kostnici (Konstanc), trhové právo. Dokument, ktorý je dnes uchovaný v dobšinskom archíve, hovorí o jednom opídiu (mesto, trhový priestor). Uvedené opídium malo v tom čase 59 domov, čo je uvedené v daňovom dokumente z roku 1427, kde je aj údaj o povinnej platbe za brány (poznámka: za brány domov). V rovnakom čase malo pozemkové panstvo Štítnika zaplatiť poplatok za 7 brán a Plešivecké (Pleisnitzer, Pelsöczer) za 46 brán. Zodpovedá to úplne vtedajším sídelným podmienkam, pretože daň (Haue a Schulzein) sa vtedy vypočítala najviac za 60 brán (Mansen, Mansio porta). Aj obce v okolí Dobšinej mali tiež toľko brán ako Dobšiná. Plešivec mal ich 52, Štítnik 55, Vlachovo (Olahpatak), G. Poloma (Vesweres) po 33, Brzotín 53. Nápadné je, že v tomto daňovom dokumente je štítnické pozemkové panstvo vedené len so 7 bránami, Plešivec oproti tomu bol zastúpený 46 bránami, keď popritom (v jednom dokumente z roku 1326) sa píše, že synovia Benedikt, Dominik, Nikolaus, Johannes a Peter odovzdávajú lesy pozdĺž potoka Dobs (Dobsina fluvius), svojmu bratovi Ladislausovi, praotcovi rodine štítnickej. Pravdepodobne si bratia jednotlivé banské diela a hámre (?) (Haue) ponechali.
Počiatky osídlenia mesta Dobšiná sú ďaleko nejasné. Nie je zase účelné (widerspruchlos) vymedziť, kedy vlastne osídlenie skutočne vzniklo a kto ho založil. Dosiaľ uvedené nejasnosti o tejto otázke spočívajú na falošných interpretáciách a na slabých dôkazoch. Dokázateľná je len existencia obce, ako miesto prekvitajúceho baníctva koncom 14. storočia, ako aj pridelenie trhového práva v roku 1417. Taktiež je jednoznačné uvedené, že sa mesto odvoláva v minulosti na zakladajúcu listinu z roku 1326 a že občania boli hrdí na to, že im bolo v tejto listine uznané Krupinské (Karpfernské) právo.
V otázke príchodu osadníkov ide predovšetkým o to, či prišli z niektorého materského územia, alebo niektorí zo sídla na maďarskom území. Tu nech je v krátkosti uvedené, že na podklade niektorých možností (Gegenheiten) možno uvažovať i o uzavretom osídlení (Binnensidlung). Schwab poukázal na to, že mnohí baníci v blízkom hornom Gemeri vandrovali do miest na Spiši, kde sa baníctvo ukázalo ako ziskové. Takéto, so spišskými odídencami, alebo aspoň nimi rozšírené, boli obce Betliar, Henckovce, Petermanovce, Ochtiná, Rochovce a Štítnik, ktorý až do roku 1580 bol celkom nemecký. Územie južne od Dobšinej nebolo relatívne Nemcami osídlené. Niektoré údaje poukazujú, že baníci v Dobšinej, minimálne z časti, boli privandrovalci zo susedných nemeckých sídiel, obcí, ale možno menovať i sídla, kde len ojedinele žili Nemci a mali nemeckú formu pomenovania. Jeden náznak, ktorý na to poukazuje je, že v údolí Dobšinej ide o uzavreté osídlenie, ako to uvádza Bartholomaides. On udáva, že prví osadníci prišli do Dobšinej z Vlachova. Pravdepodobne aj tu baníci postupovali hore údolím, podobne ako v Kremnici, Nitrianskom Pravne a v okolí. Tak ako tam, tak aj tu, stretávame najstaršie nemecké osídlenia na vtedajšej maďarskej rečovej hranici.
Baníci sa, s veľkou pravdepodobnosťou, prisťahovali z juhu a je potrebné k nim priradiť predovšetkým i osídlencov zo Spiša. Na možnosť priradiť k tomu i osídlencov zo Spiša, poukazuje i zakladacia listina. Otec spomenutého sudcu je označovaný za Spišiaka. Sudca mohol taktiež pochádzať odtiaľ a rovnako aj kľčovatelia pozemkov. Možno sa dá tým vysvetliť i „zmiešanie“ rečovej dobšinskej komunikácie, v ktorej sú spišské a bavorské elementy. Nie je úplne vylúčené, že bavorskí baníci z východného Bavorska (Ostmitteldeutsche) boli lesní vykľčovatelia a sedliaci. Je známe, že už v 13. storočí do horného Maďarska privandrovali baníci. Kultúrnu spojitosť osvetľuje a podporuje hypotéza, podľa ktorej nemeckí baníci v gemerskom regióne, pochádzali z južného Bavorska. V Groß - Rauschenbach (poznámka: Tak sa volala i Revúca, ale určite sa jedná o východnú časť mesta Neuhausen v pohorí Erzgebirge v Sasku) sa nachádza zvon s nápisom: „O + facta + est + campa + ista + in honorem + doi + omnipotenti + in + honorem + saneti + Quiri n i + inb. anno 706".
Tento zvon pochádza údajne z 12. storočia. Okrem toho má mesto Groß - Rauschenbach pečať (Siegel) z roku 1608 na ktorej je nápis: „S. Quirinus de Rauschenbach", ale Quirinus bol svätec, ktorý bol v Maďarsku neznámy a ktorý podľa kostolného lexikónu od Metzer = Melte však bol uctievaný (Berehrung) len v južnom Bavorsku, Tirolsku a v Dolnom Rakúsku. Existovali traja svätí s týmto menom, ale pre nás, je v pozornosti len ten, ktorý bol v období cisára Claudia III. v roku 269 v Ríme sťatý a jeho pozostatky boli prenesené do Tegernsee (poznámka: Jazero Tegernsee v regióne Miesbach, Horné Bavorsko). Odtiaľ sa rozšírilo i uctenie Quirina do Tirolska a Dolného Rakúska. V Maďarsku, je podľa mojich vedomostí, Quirinkult v Rausenbachu a na Spiši v obci Kurimany (pri Levoči) (poznámka: v roku 1298 sa volali Kurimany Sanctus Quirinnus). Revúca (Raušenbach) patrila v 13. storočí k Jelšave (Eltsch – Castrum Illsva), keď ju v roku 1243 daroval kráľ Béla IV. rodine Bebek. Jelšava bola vtedy banským mestom a v jej okolí vyhľadávali nemeckí baníci zlato, striebro a meď. Títo baníci, ako i baníci južného Spiša, zakladatelia, prišli sem pravdepodobne zo susedných zemí, z Rakúska alebo i z banských regiónov severných Álp, druh a spôsob reči uvedené iba podporuje.
<--- Obr. 13 Náčrt zobrazujúci polohu pravlasti dobšinských a gründlerských nemeckých spoločenstiev na základe jazykových zvláštností (mapa z publikácie Dr. Lux Gyula: Nyelvi adatok a Délszepesi és Dobsinai német nép településtörténetéhez, Pécs, 1938).
(Poznámka: Pokiaľ sa na územie Dobšinej prisťahovali osadníci z rôznych miest, vyvstáva ale otázka: Ako je potom možné, že sa tu hovorilo len nemeckým dialektom – bulénerštinou? Aj vrchy a rôzne pomenovania sú tak pomenované. Takto mohol rozprávať len jeden početnejší osídľujúci kmeň z jedného územia. Podporuje to už uvedenú „ hypotézu“, podľa ktorej nemeckí baníci v gemerskom regióne pochádzali z južného Bavorska. Pokiaľ nejaké rodiny prišli aj z iných lokalít, tak túto reč museli prevziať, čo nebol pre nich problém, pretože boli tiež Nemci.)
Na možnosť spájania dobšinského osídlenia s nemeckými sídlami v Galícii poukazuje Kaindl. Preukázateľné je, že tu aj tam „hon“ (Hufe) je totožný s pojmom „lán“ z minulosti. V privilégiách Dobšinej sa stále používa termín „lán“..., ktorým je podľa nemeckého použitia pomenovaný "ako ten veľký“, a v Hobgarte (na Spiši) bude, ako v mnohých galicijských miestach, preukazovaných 60 lán (angewiesen). To potvrdzujú vyjadrenia a vzťah k nemeckým osídlam v Galícii. Potrebuje to ale ešte následné overovanie. Odvolanie sa na termín „lán“ o tom veľa nehovorí.
Na možné prisťahovanie sa z Krupiny (Karpfen) poukazujú viaceré články. Takto píše už Gsepesházy v roku 1825, ktorý k histórii Krupiny hovorí: „Z týchto Sasov vyvandrovala veľká časť v roku 1326 na sever a založili Dobšinú.“ Podobná poznámka sa nachádza aj u Gh. Bruknera. Znie takto: „Dobšinský sudca Nikolaus presídlil lesných klčovačov (Waldroder) z Krupiny, ktorí si dosiaľ udelené výhody zachovali i naďalej." Podobne to formuloval aj M. Matunak: „... obyvatelia tohto mesta (Krupiny) sa tak rozmnožili, že ho jedna skupina v roku 1326 opustila a v gemerskom regióne založila sídlo Dobšiná.“ Podobne to uvádza i mestská kronika Dobšinej: „Prvý Domini Derestres boli Nikolaus a ..., ktorí z Krupiny rôzne nemecké rodiny prisťahovali Ad locum a nechali ich tam usadiť.“ Nepodarilo sa mi vznik týchto tvrdení vypátrať, pretože nikde nie je uvedený ich zdroj. Ale myslím si, že Mikulik má pravdu, keď hovorí: „Názor, že Nikolaus tu osadil obyvateľov z Krupinej (anfässig ?), spočíva na jednom všeobecnom platnom falošnom závere, interpretácii: „a to, že prisťahovaným ľuďom, ako skoro všetkým slobodným mestám regiónu, boli priznané všetky slávne privilégia Krupinského práva“. (Poznámka: ale v dokumente z roku 1326 je uvedené, že sa tam v lese zišli osadníci a že im budú tieto práva potvrdené)
(POKRAČUJEME)
Spracovali: RNDr. Ondrej Rozložník a Ing. Mikuláš Rozložník



































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-