Princíp pneumatických vŕtačiek spočíva v tom, že na dláto tlčie piest, poháňaný stlačeným vzduchom; nárazy nasledujú rýchle za sebou a stroj si pootáčanie dláta obstaráva samočinne. V priebehu času bolo používaných viacej typov vŕtacích kladív, pre informáciu uvádzame jeden z pomerne dlho požívaných, a to vŕtacie kladivo typu „Flottmann“ v nasledujúcom znázornení. Vyznačuje sa jednoduchosťou, spoľahlivosťou a výkonnosťou. Vyrábali sa v rôznych veľkostiach až do váhy 20 kg, najmenší typ váži 10 kg. Vŕtacie kladivá vykonávajú za 1 minútu 1400 až 2500 nárazov a potrebný tlak vzduchu na ich pohon je 5 až 8 atmosfér. Spolu s nimi sa používajú aj viaceré konštrukcie uľahčujúce obsluhu, z ktorých je najznámejšia vzduchová opora.

Pohľad a rez vŕtacím kladivom Flottmann (zdroj Martínek, 1952, obr. 143)
Pneumatické vŕtacie kladivá použili v baniach spišsko-gemerského rudohoria prvý raz v roku 1897 v Slovinkách, a to nárazové vŕtacie kladivá značky Ingersoll Rand. Pneumatické kladivá koncom 19. a začiatkom 20. storočia zaznamenali značné rozšírenie a zvyšovanie ich technickej úrovne a ochrany obsluhy. Ďalšie zlepšenie predstavovalo vŕtacie kladivo s vodným výplachom. Na vodný výplach je potrebné dláto, ktorého násada je upravená pre výplachovú hlavicu. Tlaková voda o 4 až 6 atmosférach priteká ohybnou hadicou, prechádza kanálikom dláta až k ostriu, kde vyteká na dno vŕtanej diery a vyplachuje vyvŕtanú drvinu. Toto riešenie zamedzuje tvorenie jemného prachu, čím vytvára podmienky na bezpečnejšiu prácu.
Dláta pre pneumatické vŕtanie
Dláta pre pneumatické kladivá sú plné, alebo duté, môžu byť hladké, alebo závitnicové. Plné dláta majú prierez kruhový, štvorhranný, šesťhranný alebo osemhranný. Duté dláta hladké mávajú prierez kruhový, šesťhranný alebo osemhranný a sú vo svojej osi po celej dĺžke prevŕtané kanálikom svetlosti 5 – 7 mm. Tvary ostria vŕtacích dlát sú rôzne: jednosečné, dvojsečné, tvaru písmen „Z“, krížové, ružicové a korunové.

Zakladanie vývrtov
Správny účinok trhaviny možno dosiahnuť iba správne založeným vývrtom. Je potrebné, aby vývrty boli vždy zakladané pod určitým uhlom k stene, do ktorej vŕtame, tento uhol sa podľa tvrdosti horniny pohybuje od 30 do 45˚.
Výbušné látky – trhaviny
Výbušniny sú chemické zlúčeniny alebo fyzikálne zmesi, ktoré pri náhlom podnete sú schopné explozívneho rozkladu. Látky, používané na rozpojovanie hornín, nazývame trhaviny alebo tiež priemyselné výbušniny. V začiatkoch používania trhavín to bol po dlhú dobu čierny strelný prach (zmes liadku draselného asi 75%, dreveného uhlia asi 13% a síry asi 12%), neskôr, v súvislosti s rýchlym rozvojom chémie, vynález strelnej bavlny v roku 1846, nitroglycerínu a dynamitu v roku 1867, ako aj rozbušiek. Dynamity sa používajú v tvrdých horninách, ich účinok je trieštivý, hornina sa tak rozpadá na malé kusy. Neskôr, namiesto dynamitu sa používal želatínový astralit, v uhoľných baniach nobelit. Pri zaobchádzaní s trhavinami je nevyhnutné dodržať všetky predpisy o bezpečnosti v závislosti na použitom druhu.
Roznecovadlá
Sú to prostriedky, ktorými sa vyvolá explózia trhavín. V počiatkoch ich používania na zapálenie strelného prachu používali slamené alebo trstinové steblá natreté, alebo naplnené jemným prachom, ktoré vkladali do otvoru v upchávke. Neskôr, koncom prvej polovice 19. storočia, sa rozšírili Bickfordove bezpečnostné zápalnice, ktoré sa od roku 1853 začali vyrábať aj u nás. V ostatnej dobe sa ako roznecovadlá všeobecne používali zápalnica, rozbušky a elektrické roznecovače, ale aj roznecovacie elektrické strojčeky, tzv. roznetnice.
Zápalnica je v podstate žilka jemnozrnného čierneho prachu alebo múčkovitej prachoviny, je asi 1 mm hrubá a je uložená v jemnej hadici vyrobenej z juty alebo bavlny, neskôr z papierového prúžka. Na dosiahnutie vyššej pevnosti je opradená tým istým materiálom ako je hadica. Opradenie je impregnované, aby sa zabránilo preniknutie vlhkosti k prachovej žilke.
Rozbušky sú mosadzné, medené alebo hliníkové dutinky, naplnené asi do polovice traskavinou. Ostávajúca časť dutinky je voľná a zasúva sa do nej zápalnica. Okrem čierneho prachu, ktorý sa k explózii privádza plameňom zápalnice, sa používajú pri ostatných druhoch trhavín.

Rozbuška a elektrický roznecovač (podľa Martínek 1952)
Elektrický roznecovač je v podstate pilulka zápalnej zmesi, v ktorej je uložený tenký žeraviaci drôtik. Zavedením elektrického prúdu sa drôtik rozžeraví a vzniknuté teplo pilulku zapáli – vyšľahne plameň a roznieti rozbušku, ktorá je zasunutá do dutinky roznecovača.
Roznetnica je dynamoelektrický strojček, ktorým otočením kľuky alebo kľúča, sa vyrába slabý elektrický prúd (spravidla 6 V), ktorý je potrebný na zapálenie elektrických roznecovačov.

Nabíjanie vrtnej diery a príprava roznetnej náložky
Po vyčistení vývrtu sa diera nabíja trhavinou, plní sa jeho spodná tretina. Množstvo trhaviny vložená do vývrtu sa nazýva nálož. V začiatkoch to bol strelný prach, neskôr všeobecne používané jednotlivé voľné náložky a z náložky zápalnej (roznetnej), v ktorej je zasunutá rozbuška so zápalnicou alebo elektrickým roznecovačom. Náložky sa zasunujú do vývrtu tzv. nabijakom, čo je tyč o priemere asi 20 mm z dreva, opatrená po celej dĺžke žliabkom pre zápalnicu, alebo drôty pri elektrickom odpaľovaní. Pri odpaľovaní zápalnicou, sa táto odreže hladko ostrým nožom kolmo na jej os, zasunie sa do rozbušky o jej okraj sa pritisne na to určenými kliešťami a zasunie sa do čelnej strany poslednej náložky, potom sa následne tenkým a pevným motúzom upevní. Podobne je to aj pri požití elektrického odpaľovania.
Utesnenie nálože vo vývrte
Nálož trhaviny vo vrtnej diere je potrebné riadne utesniť (upchať), pretože od toho závisí jej dobrý účinok. V priebehu času sa to dialo viacerým spôsobmi, neskôr sa všeobecne rozšírilo používanie šúľkami z mierne vlhkej hliny alebo ílu, ktoré sa do vývrtu zasunujú nabijakom. Vo vhodných podmienkach sa používal aj suchý, sypký a ostrý piesok alebo jemne mletý kamenný prach nasypaný do hadíc z impregnovaného papiera.
Odpaľovanie náloží
Odpaľovanie náloží sa v počiatkoch dialo primitívnymi zápalnicami, zhotovenými zo stebiel rôznych rastlín, neskôr zápalnicou a potom skoro výhradne elektricky. Odpaľovanie zápalnicou spočíva v tom, že konce zápalníc, ktoré vyčnievajú z jednotlivých nabitých vývrtov, po predchádzajúcej úprave postupne zapaľujeme. Konce zápalníc je potrebné šikmo zarezať alebo asi na dĺžku 1 cm rozrezať obal a tým obnažiť prachovú vrstvu. Prachová žilka sa potom zapáli ostrým plameňom hlavičky obyčajnej zápalky. Pomerne spoľahlivý spôsob zapaľovania predstavuje použitie tzv. dutnáka, čo je kus zápalnice, do ktorého sa v približne rovnakých vzdialenostiach urobia zárezy až k prachovej žilke. Tento dutnák sa zapáli a k jednotlivým zárezom sa prikladajú konce zápalníc od náloží, ktoré sa od vyšľahnutého plameňa zo zárezu zapália. Pohodlne za jednotlivé zápalnice zapaľujú škrtacími zápalkami, čo je papierová dutinka o takom priemere, aby sa dala nasadiť na zápalnicu a na jej koniec sa škrtne krabičkou od zápaliek. Na súčasné zapálenie viacerých zápalníc jediným škrtnutím sa používala aj tzv. zapaľovacia raketa. Bezpečné a relatívne pohodlné je odpaľovanie elektrické, pretože sa uskutočňuje centrálne z jedného miesta v bezpečnej vzdialenosti od miesta explózie náloží.

Dutnák, škrtacia zápalka a zapaľovacia raketa (podľa Martínek 1952)
Po vydarenom odpaľovaní, následkom ktorého došlo k rozpojeniu horniny, nasledujú ďalšie pracovné operácie, ako odvetranie pracoviska, nakladanie a odvoz rúbaniny atď.
Zdroje informácií:
Agricolae Georgii: De re metallica libri XII, Basieae, MDLVI (Agricola, J.: Dvanásť kníh o baníctve a hutníctva, Basilej, 1556)
Balthasar Röszler: Hell-polierter Berg-Bau-Spiegel, Dresden, 1700, 61-63
Bohus, G.: A robbantástechnika fejlődésének történeti attekintése különös figyelemmel a magyar vonatkozásokra, Bányászati és Kohászati Lapok, r. 116, 1983, 9,
s. 602-604
Faller, J.: A tűzzel valófejtésmodról, Bányaszati és Kohászati Lapok, LXXXIII, 1940, 27-32
Faller, J.: Adatok a bányabeli robbantás fejlődéstörténetéhez, Történalmi Szemle, 4, 1961/1, 56-75
N.N.: Návšteva bání, Veškeré způsoby dolování, Praha, 1873
Martínek, J.: Dobývanie a úprava úžitkových nerastov, diel prvý, vyd. Práca, 1952
Sopko, A.: Slovenská banská technika v 18. a 19. storočí a jej význam, Zborník Slovenského banského múzea, r. VII, 1971, 73-101
Zostavil Mikuláš Rozložník, Košice, 10/2022


































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-