Podieľal sa na výchove niekoľko stoviek absolventov fakulty, ktorí sa zamerali na ložiskovú geológiu. Mnohých priamo viedol pri spracovávaní diplomových či ašpirantských prác, viacerých usmerňoval ako konzultant, recenzent alebo oponent ich výskumných prác a publikácií. Bol garantom viacerých postgraduálnych štúdií organizovaných Baníckou fakultou pre pracovníkov geologického prieskumu, ako aj pre pracovníkov banského priemyslu na Kube.
Významné úspechy dosiahol aj vo vedecko-výskumnej činnosti. Pri analýze štruktúr rudných polí, ho ako rodáka z Gemera, už od študentských rokov, najviac zaujímala rudná oblasť Spišsko-gemerského rudohoria predovšetkým územie v okolí Dobšinej a Mlyniek, Rožňavy, Rudnian či Zlatej Idky, Sloviniek a Gelnice. Výsledky štúdia zákonitostí vzniku a rozmiestnenia ložísk v tejto oblasti zhrnul vo svojej dizertačnej práci v roku 1976. Analyzuje v nej morfogenézu štruktúr rudných polí a rudných zón, klasifikuje ich, hodnotí ich postavenie v rámci tektonického vývoja tejto metalogenetickej oblasti, čo prispieva k objasneniu genézy a veku zrudnenia a poskytuje vedecký základ pre prognózovanie a ďalšie vyhľadávanie nových ložísk nerastných surovín.
Kolektív pracovníkov katedry geológie, pod jeho vedením, uskutočnil komplexný geologický výskum banskoštiavnicko-hodrušského rudného rajónu, zameraný na zistenie priebehu neovulkanickej činnosti, tektonickej aktivity a na procesy metalogenézy. Výsledky, dosiahnuté týmto výskumom, viedli okrem iného aj k nálezu nového žilníkovo-impregnačného typu Cu zrudnenia, za čo v roku 1982 mu udelili štátnu cenu Klementa Gottwalda.
V ostatnom období sa zameral na štúdium štruktúr rudného poľa Jasenie s wolfrámovým zrudnením v Nízkych Tatrách, riešil vzťah metalogenézy Západnych Karpát k susedným regiónom, venoval sa petrológii gemeridných granitov a hodrušského intruzívneho komplexu, analyzoval vzťahy komagmatičnosti, vekovej postupnosti hĺbky a podmienok tuhnutia intrúzií pomocou moderných metód v úzkej spolupráci s domácimi i zahraničnými výskumníkmi a inštitúciami.
Spolupracoval s kolektívom RNDr. O. Fusána, DrSc. pri štúdiu hlbinnej stavby a dynamiky kôry Západných Karpát z hľadiska metalogenézy.
Jeho vedeckovýskumné práce možno, vďaka aplikácii štruktúrno-analytických, petrologických a petrofyzikálnych metód pri objasňovaní štruktúr rudných polí, považovať za priekopnícke. Ich výsledky vyústili do konkrétnych návrhov na usmernenie ďalších výskumných prác, zameraných na vyhľadávanie a prieskum ložísk nerastných surovín.
Presvedčivým dôkazom jeho rozsiahlej a plodnej činnosti, je jeho publikačná činnosť. Je autorom viac ako sto vedeckých pojednaní, početných recenzných, expertíznych a oponentských posudkov, správ zo zahraničných ciest a správ o výsledkoch vyriešených vedecko-výskumných úloh.
Napísal jedenásť učebných textov, z nich dva v španielskom jazyku, je spoluautorom celoštátnej učebnice o ložiskách nerastných surovín z roku 1972 a vedúcim autorom nového vydania v roku 1987.
Vďaka, úspešnej pedagogickej, vedecko-výskumnej a publikačnej činnosti, si veľmi rýchlo zvyšoval vedecko-pedagogickú kvalifikáciu. Kandidátsku dizertačnú prácu obhájil v roku 1961, na docenta sa habilitoval v roku 1962, profesorom banskej geológie sa stal v roku 1969 a v roku 1978 získal titul doktora geologických vied.
V období rokov 1963 – 1964 pôsobil ako expert na Kube, kde zastával funkciu hlavného geológa kubánskych baní. Po svojom návrate bol v rokoch 1964 – 1966 vedúcim katedry geológie a mineralógie, v rokoch 1959 – 1961 bol prodekanom vysokej školy a v rokoch 1970 – 1972 dekanom Baníckej fakulty Vysokej školy technickej v Košiciach. V rokoch 1973 – 1975 zastával funkciu vedúceho laboratória pre výskum nerastných surovín na Baníckej fakulte a v rokoch 1965 – 1966 a 1972 – 1985 funkciu prorektora Vysokej školy technickej.
Dlhé roky bol zodpovedným riešiteľom výskumných úloh štátneho programu základného výskumu ložísk nerastných surovín na Slovensku. Podieľal sa aj na riešení metalogenézy celého alpínskeho pásma v rámci spolupráce akadémií vied viacerých štátov.
Vysoká úroveň jeho vedeckej a pedagogickej práce mu získala vysoké uznanie našej i zahraničnej geologickej verejnosti. Bol členom mnohých vedeckých rád, kolégií a odborných komisií, kde zastával významné funkcie, mnohoročným členom kolégia Slovenskej akadémie vied pre vedy o Zemi a vesmíre, predsedom komisie pre obhajobu doktorských a kandidátskych dizertačných prác v odbore ložisková geológia a užitá fyzika, podpredsedom komisie pre klasifikáciu zásob nerastných surovín pri vláde vtedajšej republiky. V rokoch 1971 – 1982 zastával funkciu predsedu Slovenskej geologickej spoločnosti – pobočky v Košiciach, bol členom redakčných rád časopisov Mineralia slovaca a Geologický průzkum, vedúcim jednej z pracovných skupín v rámci mnohostrannej dohody akadémií vied okolitých štátov a i.
Rozsiahla bola aj jeho činnosť pri organizovaní a vedení rôznych geologických podujatí – kongresov či konferencií, sympózií, zjazdov a exkurzií s medzinárodnou účasťou. Sám bol účastníkom na podobných zahraničných podujatiach, kde predniesol rad odborných referátov. Navštívil viacero vysokoškolských a vedeckých pracovísk a závodov vo vtedajšom ZSSR, Maďarsku, Nemecku, Rumunsku, Juhoslávii, Rakúsku, Mexiku, Francúzsku, Španielsku a Poľsku, čím získal prehľad o problematike rudných ložísk a metodike ich výskumu a pomáhal realizovať plán v prieskume ložísk podľa svetového trendu.
Za úspešnú spoluprácu s banskými a vedecko-výskumnými pracoviskami bol odmenený viacerými významnými vyznamenaniami, ako Za pracovnú obetavosť, Za pracovnú vernosť, Zlatá plaketa D. Štúra SAV, Za zásluhy o výstavbu a ďalšie.
Prof. Ing. Ladislav Rozložník, DrSc. významne prispel k úspechom československej geológie a v ložiskovej geológii sa stal osobnosťou uznávanou nielen doma, ale aj za hranicami našej vlasti. Celá naša geologická verejnosť ho oceňuje ako významného pedagóga, vedeckého pracovníka, odborníka a priateľského kolegu.
Prof. Ing. Ladislav Rozložník, DrSc. zomrel 8. októbra 1990 v Košiciach, kde je aj pochovaný. (Foto z náhrobníka – vpravo)
Zdroje:
Zorkovský, V.: Na päťdesiatiny prof. Ing. Ladislava Rozložníka, Dr.Sc. In: Mineralia slovaca, 12, 1980, 2, s. 189-190.
Zorkovský, Vojtech: Prof. Ing. Ladislav Rozložník, DrSc., šesťdesiatročný. In: Mineralia slovaca, 22, 1990, 1, s. 90-93.
Zostavil Mikuláš Rozložník, Košice 02/2023

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-