Kto v piatok nemusí skoro ráno vstávať, nech určite nevynechá večernú tancovačku v „kerčme“ Pod Stolicou. V tanečnom dome si ju možno vychutnať s Petrom Vajdom a muzikantmi ľudovej hudby Ondreja Hlaváča.
„Košický samosprávny kraj s radosťou prevzal záštitu nad Gemerským folklórnym festivalom. Podujatie robí nášmu kraju a jeho tradíciám skvelé meno už 46 rokov, pre východniarov je to jeden z najväčších folklórnych sviatkov. Ak chcete zažiť Gemer s úprimnou pohostinnosťou miestnych, pestrou zmesou ľubozvučného nárečia, tancov, piesní, vôní a chutí, určite by ste si mali naplánovať výlet do Rejdovej.
Identitu kraja totiž vytvárajú práve jeho zvyky a tradície, ktoré sa nám darí uchovávať aj vďaka festivalu v Rejdovej,“ hodnotí a zároveň pozýva návštevníkov predseda Košického samosprávneho kraja Rastislav Trnka.
V piatok po slávnostnom otvorení festivalu o 18:00 sa na rejdovskom pľaci postupne vystriedajú muzikanti, speváci a tanečníci. Tradične festival odštartuje miestna folklórna skupina Hôra. Predstavia sa absolventi so svojimi lektormi z detského muzikantského tábora a Martin Repáň so svojou Repáňovskou muzikou z Terchovej. Večerný program uzavrie nádielka pravého východniarskeho folklóru – Košicki špivaci, Muzika Milana Rendoša a hudobno-tanečná folklórna šou Klenoty kraja v réžii Vlada Michalka. „Tá pravá, nefalšovaná rejdovská zábava so zapojením návštevníkov však začína až okolo pol desiatej večer,“ prezrádza detaily programu riaditeľka Gemerského osvetového strediska (GOS) Helena Novotná. „Kto si chce zanôtiť, ten nech navštívi spevácky dom u Petriska, kde sa s Betkou Lukáčovou a Jurajom Kováčom môže naučiť ľudové piesne spod Stromíša. Tancovačka na pľacu s členmi skupiny Bardfa zaručuje ozajstný zážitok pre všetkých, ktorí majú radi ľudové tance a chcú sa naučiť aj niečo nové. Ľudová veselica v obci a v miestnych „kerčmách“ zavŕši druhý festivalový deň,“ dodáva Novotná.
Sobotňajší program má dramaturgicky dve časti. O desiatej sa otvárajú rejdovské dvory a do pol druhej poobede prebieha detský program na javisku pri kostole. Už tradične v tomto pásme dostávajú priestor na účinkovanie klienti z Domova sociálnych služieb Jasanima z Rožňavy, ale predstaví sa aj spevácka skupina Šafolka zo Smižian, ktorá sa zviditeľnila vo folklórnej šou Zem spieva. „Novinkou, na ktorú sa všetci tešíme, je módna prehliadka Folklórne parádnice, ktorú pripravila zanietená tkáčka Ľubka Žilková. Divákom predstaví nadčasové detské odevné kolekcie, pri výrobe ktorých sú využité ručne tkané prírodné materiály, tradičné ľudové vzory a motívy z Gemera, Malohontu a Hontu,“ približuje program Mária Ferenczová, manažérka kultúry GOS.
Druhá časť sobotňajšieho programu pokračuje v amfiteátri, kde v hlavnom programe pod názvom Vôňa Gemera sa predstavia folklórne kolektívy z horného Gemera a uvedú v réžii Jána Liptáka zvyky, obyčaje, spevy, tance, pestré kroje a rozmanité nárečia, ktoré sprevádzali našich predkov v dňoch pracovných i sviatočných. Pozdrav Gemeru prinesú známe a úspešné folklórne súbory, skupiny a sólisti - Martina Ťasková Kanošová, spevácka skupina Šafolka, Stoličnoho džyvky, mužská spevácka skupina Hnojňane z Mihaľovec, či tanečná skupina Bardfa. Okamihy Hornádu zažijú diváci s folklórnym súborom Hornád z Košíc a záver programu bude patriť folklórnemu súboru Ponitran s hosťujúcou mužskou speváckou skupinou Šumiačan v programe s názvom Fantázie.
V areáli amfiteátra návštevníkov čakajú zaujímavé sprievodné podujatia. Hlásne trúby festivalu, Jano a Ďuro na chodúľoch z Divadla z domčeka, sprevádzajú najmä aktivity pre deti. Najmenší môžu v zóne Domu tradičnej kultúry Gemera pobudnúť v tvorivých dielňach a vyskúšať si rôzne textilné a hrnčiarske techniky. Unikátny zážitok sľubuje mladý gemerský remeselník, zvonolejár Robert Slíž, ktorý predvedie ukážku odlievania zvona. Ani tento rok nebude chýbať jarmok tradičných ľudových výrobkov, výstava fotografií z predchádzajúcich ročníkov festivalu, výstava obrazov s ľudovou tematikou, lesná pedagogika, astronomické stanovište, či už v kruhu najmenších obľúbené detské divadielko Pesničkál.
Organizátormi 46. ročníka Gemerského folklórneho festivalu v Rejdovej sú Gemerské osvetové stredisko, ktoré je kultúrnym zariadením Košického samosprávneho kraja (KSK) a Obec Rejdová.
Záštitu nad podujatím prevzal predseda KSK Rastislav Trnka. Festival z verejných zdrojov podporil hlavný partner podujatia Fond na podporu umenia a Košický samosprávny kraj.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.