Katka: Ja som najstaršia, momentálne na materskej dovolenke. A už takmer 15 rokov mám to šťastie byť ako moderátorka súčasťou tímu, ktorý tvorí reláciu Kapura.
Ľubka: Som Ľubka (tá prostredná Birková), šťastná mama, vzorná manželka, to je asi to najpodstatnejšie.
Zuzka: Hoci som najmladšia, za sestrami nezaostávam, takže som tiež momentálne na materskej :) Okrem toho, pokiaľ to súčasná situácia dovoľuje, pracujem a tvorím v kolektíve mestského divadla Actores v Rožňave.
- Kto prišiel s nápadom vystúpiť v televízií ?
Katka: Pandemická situácia nám nedovolila vyrábať klipy s kolektívmi. Ak sme chceli v nových častiach pokračovať, museli sme nakrúcať klipy komornejšie. A tu prišiel s nápadom režisér Kapury Peter Hudák, či by som si trúfla zaspievať v klipe. Vnímala som to ako výbornú príležitosť spropagovať naše rekenské piesne – nuž a ako inak – so sestrami.
Ľubka: Oslovila ma sestra Katka. V prvom momente ma to zaskočilo a mala som v sebe veľa pochybností. Predsa len Katka so Zuzkou sú ozajstné speváčky a ja len rada spievam. A potom som si povedala, že Kapura je práve o tom... o láske k piesni, zvykom, starým rodičom… Sme sestry. Keď už, tak všetky spolu!
- Čo predchádzalo v príprave a realizácií vystúpenia i s ohľadom na COVID – 19 ?
Zuzka: Realizácia videoklipu je skutočne náročným a vyčerpávajúcim procesom, o čom som sa presvedčila na vlastnej koži. Navyše, bolo nevyhnutné celý priebeh zorganizovať a prispôsobiť tak, aby každý bod programu korešpondoval s platnými nariadeniami ÚVZ. Ja osobne som sa najviac obávala najmä toho, či sa nám vôbec podarí stretnúť sa a nacvičiť si vybrané piesne aspoň deň pred nakrúcaním. Našťastie sa nám to podarilo.
- Vaše vystúpenie zaujalo nielen samotným podaním, spevom, krojom, ale aj výberom piesni. Ktoré menej známe ľudové piesne ste vybrali ?
Katka: Toto bola asi najnáročnejšia úloha, keďže tých piesní je neúrekom a všetky spievame rady. Snažili sme sa vybrať naozaj tie menej známe tak, aby jednak sedeli nám a aby spolu pasovali. Spievali sme bez muziky, pretože ďalší účastníci by už kvôli opatreniam v klipe byť nemohli. Začali sme pomalou piesňou Kot sä tot maj milý, druhú sme zvolili rezkejšiu Aký herdý tot maj frejär a zakončili sme to sólo uspávankou Hajóky, hajóky.
- Z rodného hniezda ste sa všetky tri rozleteli na rôzne strany. Vykonávate každá inú profesiu. Máte svoje rodiny. Ako ste zmenežovali tvorbu videa ?
Ľubka: Tu platí to staré známe: Keď sa chce, tak sa dá. V práci som si vzala voľno a môj muž (veľký fanúšik rekenského nárečia) nemal problém ostať sám s deťmi.
Zuzka: Tiež mi s malým pomohol manžel a rodičia, keďže to bol hektický deň.
Katka: V Košiciach nám pomáhal môj manžel a svokra. Jednak sa starali o moje detváky a tiež nám pomohli s prípravou krojov.
- Je o vás známe, že pochádzate z rodiny, ktorá má rada spev a zvlášť staré, temer zabudnuté, ľudové piesne. Ostal spev stálou súčasťou vášho života ?
Ľubka: Boli sme od mala k spevu a folklóru vedené, občas aj nútené. Dalo by sa povedať, že sme s ním žili. Preto je prirodzené, že sa spev stal mojou súčasťou, spája sa mi s detstvom, s domovom, rodnou dedinou.
Zuzka: Určite si stále rada zaspievam. Napríklad uspávanku (Hajóky, hajóky), ktorú v klipe spievala Katka, takmer každý večer spievam svojmu malému Miškovi a veľmi si ju obľúbil.
Katka: S deťmi si doma veľa spievame, niekedy sa manžel smeje, že nám ani rádio netreba -:) Samozrejme, piesne sú súčasťou každého rodinného stretnutia. Bez toho to jednoducho nejde. Preto naše veľké poďakovanie patrí starkej Zuzane Birkovej, mamke a ockovi, ktorí nás od mala viedli k folklóru. Lásku k piesňam do nás vštepili aj tým, že sami nimi žili a stále žijú. Tiež sme vďačné generácii Rekencov, s ktorými sme mohli prežiť krásne roky vo FKS Veršinok a veľa sa od nich o rekenských tradíciách a zvykoch naučiť. Aj keď sme toho, najmä ako tínedžerky, mali niekedy plné zuby, s odstupom času to všetko vnímame ako úžasný základ a krásnu tradíciu, ktorú sa snažíme udržiavať aj s našimi novými rodinami.
Čo plánujete do budúcnosti?
Ľubka: Súčasná situácia ma naučila neplánovať. Ak budeme zdraví, určite budeme mať veľa príležitostí na radosť a spev.
Katka, Zuzka: Ľubka to vystihla úplne za nás všetky. Budeme rady, ak sa nám podarí aj naďalej v zdraví sa spolu stretávať so svojimi deťmi a rodinami. Určite tiež využijeme každú príležitosť, kde budeme môcť s hrdosťou prezentovať svoje korene, rodnú dedinu a jej kultúru.
Ďakujeme za rozhovor
|
Srdce v kroji
Bola som len dieťa, keď ma postavili medzi sivé hlavy. Spievaj z celej sily!
So slzami v očiach plakať sa mi chcelo. Že ma čižmy tlačia, kroj mi škriabe telo.
No niet takej vôle, čo zdedené zdolá. Čím ďalej som išla, tým bližšie som bola.
Niesla som ich v sebe, krásy minulosti. Tóny ľudskej túžby, smútku, veselosti.
Stále ich mám v sebe, piesne, čo bôľ hoja. Nedokázala som srdce vyzliecť z kroja.
Ľubica Brenišinová |
![]() |
Fotografie: Peter Gajdoš, RTVS


































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-