Ale bol som rád, že sme sa stretli a porozprávali aj o tom, čo v Gemeri nového, s čím sa pasujú, aby znížili nezamestnanosť, ktorá je v tomto regióne alarmujúca. Neprišiel som na to, prečo do Bratislavy v tomto termíne neprišlo viac gemerských ľudových umelcov. Veď by bolo čo ukázať svetu prichádzajúcemu práve sem a v tomto čase. To však bude na organizátoroch i majstroch z Gemera, či má význam toto významné podujatie obsadzovať. Veď k početnejšiemu zastúpeniu nabáda i nápis, ktorý na modrých zásterách mali vytlačený - Slovensko v Bratislave.
Čo ma veľmi zaujalo? Nuž, napríklad aj to, že na nádvorí Starej Radnice bolo okolo osemdesiat rôznych čipkárok, dokonca i zo zahraničia, zastúpené našimi krajankami. Mnohé vedeli podrobne rozprávať aj o gemerskej čipke z Rejdovej, či jelšavskej čipke. Mali dokonca podľa týchto vzorov aj ukážky. Pre mňa veľmi zaujímavý rozhovor bol pri stánku, ktorý mali čipkárky z Novej Dubnice. Pani Anna Waldeckerová bola ochotná podrobne mi vysvetliť hlavné znaky, podľa ktorých sa výrobky paličkovanej čipky zatrieďujú do jednotlivých oblastí Slovenska, ktorých nie je až tak málo, a všetky predstavujú umeleckú prácu autoriek. Vážia si a priam študujú hlavné znaky paličkovanej čipky z tej-ktorej oblasti, či regiónu a využívajú ich nielen pre seba, ale ochotne ich sprostredkúvajú aj na takýchto prezentáciách. Zrejme aj preto bol pred každým stánkom takýchto výrobkov pomerne veľký záujem divákov. Popred stánkami, roztrúsenými po celom Hviezdoslavovom námestí, nezastavil sa od rána do večera prúd záujemcov.
Niektorí si prezerali prinesený tovar, iní zase obdivovali zručnosť drevorezbárov ako sa pasujú s kusiskami dreva, ktoré menili dlátom i kladivom do určenej podoby, či kováčov, pod rukami ktorých sa za pomoci ohňa mení železo do priam umeleckého tvaru, alebo hrnčiarov, ktorí na kruhu poháňanom nohami menili rukami drsnú podobu hliny na rôzne hrnčiarske predmety. Všade a všetci mali svojich obdivovateľov. Boli medzi nimi aj mladší, ktorí so záujmom pozerali na zručnosť rúk majstrov a niektorí možno aj skúsili, či by sa im nepodarilo niečo vytvoriť. Všímal som si, že všetci vystavujúci mali veľkú trpezlivosť a radi odpovedali na každú otázku, ktorú dostali od divákov. Mnohí si od nich kúpili na pamiatku, ale aj pre využitie v domácnosti, rôzne predmety.
V prostriedku námestia,
na najslnečnejšom mieste, sedela chrbtom obrátená k slnku jedna zo starších žien, pani Amália Schönová. Sedela za malými krosnami a oblečená v kroji z Čierneho Balogu dopĺňala kolorit prehliadky. Z toho, čo sa pred ňou menilo z obyčajných nití do moderného prestierania bolo vidieť, že sa svojej práci rozumie a rada ju robí. Šikovne jej behal člnok z jednej strany na druhú popred brdo a nite pozorne zatkávala rovnakou silou. Aj keď krosná boli sotva poldruha metrové na dĺžku a metrové na šírku, bolo vidieť, že sa o ne dobre stará. Uvedomil som si to najmä vtedy, keď mi prezradila, že prežili už niekoľko generácií. Pravda, nájde sa vždy nejaký uštipačný človek, ktorý krosnám všeličo vyčítal, napr., že valec na ktorom boli nakrútené nite nemal pôvodné okraje z dreva, ale z preglejky, alebo kolíky, ktoré ich držali boli na oboch stranách z medi. Pani Schönová sa však nedala a na všetko mala pohotovú prekvapujúcu odpoveď, a bolo po kritike. Mladý pán nakoniec ustúpil a asi šiel pokritizovať ďalšieho majstra. Táto pani, ktorá dlhé hodiny vydržala na slnku, ktoré od rána pálilo po celý deň a ochotne odpovedala každému, by si nielen za ochotu, ale predovšetkým za trpezlivosť a svoju zručnosť zaslúžila aj niečo viac. Možno napríklad i slnečník nad hlavu, aby ju chránil pred ostrými lúčmi slnka. Radosť z práce a záujem návštevníkov o rozprávanie o jej skúsenostiach z tkania rôznych výrobkov jej však kázali byť medzi ľuďmi čo najdlhšie. Veď Bratislava podobné podujatie zažíva len raz v roku. Keď som od nej odchádzal a zaželal jej veľa zdravia s prianím, aby sme sa na tomto podujatí stretli aj o rok, len sa pousmiala. Hádam sa jej dve sedmičky bez problémov dovtedy zmenia na sedmičku s osmičkou.
Keby som sa venoval všetkým 240 majstrom, ktorí po tri dni v Bratislave ukázali svoje majstrovstvo v tej najväčšej kráse, nestačila by mi možno ani moja stránka. Ale dovoľte, aby som spomenul ešte spievajúce ženy z Banskej Bystrice, ktoré boli ku Gemeru najbližšie. Veď kroj mali z okolia Polomky na Horehroní a výber piesní zasahoval i do Rejdovej i Ratkovej. Spoznal som ich vlani práve na tomto podujatí. Predstavili sa už ako skúsený kolektív, ktorý čerpá z ľudovej piesne a pre náš národ. Boli šťastné a vďačné aj za to, keď videli mladého muža oblečeného v tričku s nápisom ich speváckej skupiny Trnki.
Musím však spomenúť aj to, čo som prepásol. Hneď pri vstupe do areálu, kde sa výstava uskutočnila, bol umiestnený stánok s hrdým názvom: Pukanské párance. Okolo kotla, v ktorom sa varilo toto obľúbené jedlo sa neustále krútili ženy.
Priestor pred nimi bol obsadený množstvom ľudí, ktorí si za pripravenými masívnymi stolmi pochutnávali na mne neznámom jedle. Jeho názov mi nič nehovoril a bol som prekvapený obrovským záujmom o toto jedlo. Keď som to však spomenul mojim priateľom, pomáhajúcich mi so stránkou Maj Gemer, tak som sa začudoval. Dozvedel som sa od nich, že Pukančania so svojimi párancami pochodili už pol Slovenska a všade, kde sa vyvárajú a podávajú, majú taký dobrý ohlas, že sa ťažko dopracovať k miestu, kde sa dajú kúpiť a ochutnať. Dlhé rady svedčia o tom, že sa všetkým nakoniec oplatí stáť za jedlom, ktoré má jednoduchú prípravu, ale vynikajúcu chuť. Toto, v minulosti jedlo drevorubačov, je síce dnes k dostaniu iba na podobných podujatiach, ale aj ono hovorí o šikovnosti a majstrovstve Slovákov. Snáď Pukančania s týmto jedlom prídu aj na budúci rok do Bratislavy a budem si môcť na ňom pochutiť aj ja.
Maj Gemer - Ondrej Doboš
{gallery}kultura/folklor/dni-majstrov{/gallery}
{jcomments on}

































Pomaly si zvykám, že na prelome mesiacov august – september býva v hlavnom meste Slovenska Bratislave zaujímavé podujatie – Dni majstrov ÚĽUV. V tom čase sa akoby toto mesto na Dunaji zmenilo na slovenský vidiek, ktorý reprezentujú šikovné ruky našich žien i mužov oblečených v rôznych krojoch pestrofarebného Slovenska. Vidieť ich naživo so zaujímavými výrobkami je pre veľkú časť Bratislavčanov skutočným zážitkom. Obdivujú ich vekovo starší, ale i mladší obyvatelia Bratislavy. Tak tomu bolo aj tohto roku. Vybral som sa na Hlavné námestie i Hviezdoslavovo námestie v nedeľu (2. septembra 2012), kde sa odohrával hlavný program a vrcholila prehliadka zručnosti i ľudového
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-