podľa nás najviac podobať, nech si ho k nemu priradíme sami. Nuž taká je to rasa... Neodvážime sa žiadnu menovať. Ale jedno je jasné, jeho najsilnejší predok bol isto-iste lovecký pes, a to ešte s veľkým L.
Meno
mu sedí, lebo v neustálom pohybe kmitá po byte, šantí s deťmi, stále sa chce hrať, nosí nám hračky a „bojuje“ s nami, kto je silnejší, aportuje, vonku vydrží behať celé hodiny, jeho lovecká nátura ho núti naháňať mačky, v záhrade vydrží hrabať donekonečna, „vadí“ sa s veveričkou, ktorá často šplháva a nedostihnuteľná pózuje na blízkom strome. Náš lovec si myslí, že ani ježkove pichliače mu nemôžu ublížiť (ale veru môžu!), po tráve uháňa s ňufákom tesne pri zemi, drží stopu a my, v prípade, že sme na prechádzke práve len kvôli nemu a vtedy mu udeľujeme právo pána, za ním „poslušne kľučkujeme“ – musí to byť na nás, ako sa hovorí „pohľad pre bohov“...
Mohol
však dostať aj „rýchlejšie“ meno, ktoré mu navrhli naši známi Poliaci, s ktorými sme boli ubytovaní na súkromí v Slovenskom raji, v Dedinkách, kde sme už po mnohýkrát dovolenkovali pri priehrade Palcmanská Maša. Stačil maličký okamih a na pár sekúnd zabudnutá otvorená bránička na dvore – a náš Atom vyfrnkol rýchlosťou svojho mena... Pustili sme sa ho všetci hľadať po dedine, niežeby sa nevrátil, ale obávali sme sa, aby nevbehol pod auto. Nakoniec ho našli Poliaci a s radostným výkrikom „mame go,“ skonštatovali: „To ne Atom, to Elektron.“
Od svojho
prvého obojku mal náš Atom už nejeden ďalší, meníme mu ho podľa stupňa jeho opotrebovania. Keď sme sa pred pár dňami, v polovici augusta, chystali na 6. Vlachovský remeselnícky jarmok, tak sme rozmýšľali, čo by sme si tak na tomto hornogemerskom jarmoku mohli vybrať a kúpiť. Ako prvé nás obidvoch napadlo jedno: obojok pre Atoma. Áno, kúpime obojok! Bude to gemerský obojok, od majstra remenára, poctivo ručne vyrobený z pravej kože. Zaslúži si ho práve odtiaľto, veď Atom sa tu na Gemeri po častých návštevách vyzná viac ako mnohý turista (na zdokumentovanie prikladáme pár fotografií, väčšina z ďalších miest však ostala len v našom albume). Ale smola! Vo Vlachove sme videli veľa rôznych krásnych remeselníckych výrobkov, ale remenára sme tam veru nenašli ani jedného. Nakoniec sme mu obojok predsa, presne o týždeň a presne taký, aký sme chceli, kúpili na Hontianskej paráde v Hrušove. Nepochádza síce z nášho obľúbeného kraja, ale my ho napriek tomu vždy budeme volať GEMERSKÝ. Podľa našej prvotnej myšlienky – kúpiť obojok na Gemeri! A na spečatenie tohto pomenovania sme si v „Horno-gemerskom dvore“ dali oldomáš a počastovali sa gurmánskou špecialitou.
Tešíme sa
na našu najbližšiu návštevu Gemera, aj keď ho už máme dosť prebádaný, stále tam máme čo nové objavovať. A nebude to ani tak dlho trvať, koncom septembra sa tam opäť chystáme. A znovu sa tam budeme cítiť ako doma. A nielen my, ale aj náš Atom – však nosí gemerský obojok!
26.8.2010
Marta MIKITOVÁ
Foto: autorka + Stanislav KEJÍK
FOTOGRAFIE S ATOMOM PO GEMERI
{gallery}kultura/atom{/gallery}
{jcomments on}
piatok, 27 august 2010 12:44
Gemerský obojok pre nášho Atoma pochádza z Hontianskej parády Doporučený
Napísal(a) Marta MIKITOVÁ
Gemerský obojok nosí od minulého týždňa náš pes Atom. Meno Atom (s krátkym o), dostal tak trochu podľa atómovej elektrárne v Mochovciach, ktorá je naším „chlebodárcom“, ale hlavne podľa levického hotela Atóm, pred ktorým sa k nám opustený dôverčivo pripojil, ako keby vedel, že má na obojku červenou fixkou veľkými písmenami napísané: Zoberte si ma, prosím Vás! A tak sme si ho zobrali. Odvtedy sa už spolu tešíme sedem rokov. Nie je to psík s rodokmeňom, je len taký malý, čierny, obyčajný. Keď sme sa pýtali veterinára k akej rase by ho najviac priradil, usmial sa a poradil nám, aby sme si vzali atlas psov a ktorý sa mu na obrázku bude
Zverejnené v
Folklór
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.