A práve tejto rodáčke z hornogemerskej obce Rejdová, kde končia cesty a pramení Slaná, sa aspoň niekoľkými myšlienkami chcem venovať. Spomenúť jej meno v hociktorej
časti Gemera, znamená hovoriť predovšetkým o folklóre a piesňach pochádzajúcich z tejto rázovitej obce, ale aj o zvykoch i obyčajoch. Celý svoj život sa teta Brdárska, ako ju oslovujú jej rodáci, venovala týmto aktivitám, ktoré sa stali súčasťou jej života. Dlhé roky sa venovala folklórnemu súboru Hôra, kde sa prejavila nielen ako speváčka, ľudová rozprávačka a autorka viacerých zvykových a obyčajových pásiem, ale aj ako jeho vedúca. Poznajú ju návštevníci rôznych významných folklórnych slávností, nielen vo Východnej, ale aj v iných častiach Slovenska. Ako sólistka ľudových piesní sa zúčastňovala na rôznych celoštátnych súťažiach, kde sa pravidelne umiestňovala na prvých a popredných miestach, v roku 2003 vydala CD A v Rejdovej pri kostele, má za sebou niekoľko nahrávok pre rozhlas i televíziu. Je nositeľkou viacerých významných ocenení, diplomov a pamätných listov.
Jedna z jej dcér Janka Molčanová o svojej mamičke takto vraví: „Moja mamka Mária Brdárska-Janoška z Rejdovej už aktívne vo folklórnej skupine Hôra neúčinkuje. Pred rokom bola operovaná na pravé koleno, ale o to viac je aktívna inak. Rejdovské piesne, ktoré spisuje, má už takmer všetky na papieri. Iba ak ju ešte nejaká napadne, tak hneď ju dopĺňa. Spísaných má necelých tisíc rejdovských piesní a balád. Okrem piesní začala tiež písať príbehy, aké sa v našej dedine stali a počula ich z rozprávania u nás, odohrávajúce sa v rejdovských vrchoch, grúňoch či grúnikoch. Spisuje aj nárečové slová. Jednu knihu – slovník rejdovských slov už síce pán Kračún vydal, no strašne veľa slov sa do nej nedostalo. Jednoducho „prídu na rozum" až pri obyčajnej konverzácii."
Pani Molčanová sa mi zmienila aj o tom, že jej mamka bude v apríli krstiť ďalšie svoje CD-čko s názvom V Rejdove pri četerni. To nechala nahrať s mamkinými pesničkami jedna jej fanúšička z Rimavskej Soboty pri príležitosti jej okrúhlych narodenín. A pri tejto informácii sa trošku pozastavila:
„Spomínaná fanúšička sa volá Jarka Vaculčiaková. Mamku kdesi počula spievať, zohnala si kontakt na ňu cez obecný úrad a zistila neuveriteľné veci: že sa narodila v ten istý deň ako moja mamka, čiže 14. marca a ešte aj rok narodenia majú podobný – mamka 1937 a Jarka 1973. Tých zhôd, či ako by som to nazvala, našla Jarka viac. Tiež majú obidve po tri deti, tiež milujú folklór nadovšetko, tiež sú sólistky, manžela má Petra a môj otec sa narodil v deň menín Petra. Už si ani poriadne nepamätám, čo ešte všetko našla Jarka spoločné s mamkou. Ale že vraj jej starký sa volal Jánoš, Jánošík, či tak nejako, ako mamkin. No, po tomto jej neverte, že obdivuje našu mamku. My jej vravíme, že je naša, reikarnovaná."
Naša jubilantka teta Brdárska nezaháľa ani po inej stránke. Pani Janka o mamke prezrádza, že: "Asi najväčšie dielo v poslednej dobe, ktoré má mamka za sebou, je, že naspievala do 200 nábožných piesní pre Betku Lukáčovú (teraz porotkyňa v relácii Zem spieva). To nie sú terajšie piesne, ale piesne, ktoré evanjelici spievali v minulom storočí a skôr. Na organe ju doprevádzal Janko Siroma z Kovačice, ktorý vyštudoval na JAMU v Brne hru na organ. Nahrali spolu 70 piesní, z toho 30 mamka sama a zvyšné spolu s cirkevným zborom v Rejdovej.“
Na záver mi dovoľte, aby som našej tete Márii Brdárskej-Janoške zaželal pri jej krásnom životnom jubileu ešte veľa rokov tvorivej činnosti pri udržiavaní a rozširovaní gemerského folklóru, potrebného najmä mladej generácii.
Živio, živio, pani Brdárska!
Ondrej Doboš
Záznam relácie s pani Brdárskou-Janoškou v rádiu Regina 11.321017

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-