Ale, aby sme sa pridržali toho, čomu je určený môj článok, pripomeňme si ešte, že v poslaní lokálpatriotky stredoslovenského regiónu, do ktorého pri vystúpení bola zaradená aj pani Brdárska, bola známa moderátorka Marianna Ďurianová. Mala možnosť sa osobne zoznámiť s našou interpretkou ľudových piesní a predstaviť ju krátko divákom v rodinnom kruhu, kde zaspievala svojmu prvému pravnúčatku krásnu uspávanku. Sprevádzala ju tiež cestou do kostola a priblížila i kroje mladých dievčat, ktoré využívajú pri rôznych slávnostných príležitostiach.
Potom sme mali možnosť sledovať v spomenutom programe súťažné vystúpenie pani Márie Brdárskej-Janošky s doprovodom ľudovej hudby Ondreja Hlaváča. Do súťaže si pani Brdárska vybrala dve pesničky. Ako sama povedala, jedna bola ťahavá (Zakukala
kukulienka v šírom poli) a druhá žartovná (Chovali sä birki medzi hôrami). Obidve zaspievala pekne a jej čistý, pre ňu charakteristický hlas zaujal tak divákov, ako aj porotu. Výstižne sa vyjadrila o našej speváčke aj jedna z porotkýň pani Alžbeta Lukáčová: "Tetko Janoško, Vy ste nám tu takú zábavu urobili, že vždy, keď Vás počujem, alebo vidím, tak si spomeniem na Plicku, ktorého si iste aj pamätáte, lebo ten tvrdil, že pred mužmi boli ženy, pred mladšími boli starší. A boli také staršie ženy, ktoré sú bystré, ktoré majú dobrý humor a ktoré majú dobrú pamäť. A Vy ste presne takým stelesnením ženy, ktorá si pamätá od detstva, čo sa dialo. A také ženy, ako ste Vy, nie ste len nositeľkami piesní, ale aj odevnej kultúry, stravovania a všelijakých zvykov, rozprávok a tak, Vy ste ich takou dobrou studnicou. "
Druhá členka poroty, pani Barbora Morongová sa vyjadrila k jednej z interpretovaných piesní pani Brdárskej takto: "Ja by som chcela veľmi pozitívne pochváliť Váš výstup, lebo bol humorný a zároveň veľmi emotívny. Ja som pozitívne zaujatá k výberu Vašej piesne, ktorú ste ako prvú zaspievali, pretože to je tak nádherná pieseň, ktorú som v inom variante zaspievala dokonca aj ja, keď bola moja dcérka v inkubátore a musím povedať, že má ozaj uzdravujúci účinok. Pokiaľ budú ľudia takí ako Vy, ktorí dokážu ešte učiť, tak ja si myslím, že to má dôležitý účinok pre mnohých ľudí, pretože to má účinky liečivé a lieči to nielen ducha, ale aj telo. A Vy ste stelesneným tohto pokladu."
Prítomných zrejme pani Brdárska ohromila aj tým, keď sa priznala, že naspamäť pozná viac ako tisíc ľudových pesničiek. Veľkú pozornosť si zaslúži aj to, že pani Brdárska píše už druhý diel kroniky, kde aj takouto formou zachytáva to najkrajšie, čo medzi ľudom v Gemeri pretrváva veky.
Vystúpenie pani Brdárskej som si pozrel na internete niekoľkokrát a vždy ma zaujala nielen svojím speváckym výkonom, ale v jej veku obdivuhodnou pohotovou reakciou na položené otázky mladých moderátorov i poroty. Na pani Brdársku môžu byť jej krajania právom hrdí. Navyše skutočnosť, že postúpila do ďalšieho kola by nás mala povzbudiť k tomu, aby sme náš gemerský región naďalej skrášľovali folklórom v akejkoľvek jeho podobe.
Ondrej Doboš
































Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.