Tu sa zaoberal predovšetkým maliarstvom. Neskôr sa usadil vo Viedni, ale často sa zdržiaval aj v Uhorsku. V roku 1862 sa v Rimavskej Sobote oženil s Paulínou Jánosdeák, ktorá bola z matkinej strany príbuznou sochára Štefana Ferenczyho (1792 - 1856). V príbuzenskom vzťahu bol aj s básnikom Mihályom Tompom (1817 - 1868), ktorý bol krstným otcom jeho manželky. V roku 1863 sa rodina presťahoval do Košíc, kde sa Sándy stal učiteľom kreslenia na gymnáziu. V roku 1866 už učil kreslenie na Evanjelickom lýceu v Prešove. Od roku 1870 až do svojho penzionovania v roku 1891 pôsobil ako pedagóg na gymnáziu v Budapešti.
Sándyho rodinné väzby spájali s mestom Rimavská Sobota a regiónom Gemer-Malohont. Veľkým počtom svojich diel sa zúčastnil pamätnej Umelecko-archeologickej výstavy Gemerskej župy v roku 1882, od ktorej sa datuje vznik dnešného Gemersko-malohontského múzea. Jeho meno tiež figuruje v zozname účastníkov XII. Zasadnutia uhorských lekárov a prírodovedcov, ktoré sa uskutočnilo v roku 1867 v Rimavskej Sobote.
![]() |
![]() |
![]() |
Vo svojej tvorbe sa venoval najmä krajinomaľbe a portrétom, ale dodnes sa nám zachovalo len torzo jeho diel. Veľká časť bola zničená alebo značne poškodená pri bombardovaní Budapešti v roku 1945.
Tri diela, ktoré prešli komplexným reštaurovaním, daroval múzeu v Rimavskej Sobote pravnuk Júliusa Sándyho, známy maďarský výtvarník Tamás Konok. Pre ich nepriaznivý stav ich doposiaľ nebolo možné prezentovať verejnosti. Výskumom sa okrem iného podarilo zistiť, že autorom jedného z týchto diel nie je priamo Július Sándy, ale jeho žiačka Emma Tomasek (1844 – 1934). Obraz však bol rovnako súčasťou Sándyho pozostalosti a zobrazuje jeho päťročného vnuka s plyšovým medvedíkom. Ďalším dielom je Sándyho maľba s podobizňou trojročného syna - Júliusa Sándyho mladšieho (1868 -1953), ktorý sa neskôr stal významným architektom na prelome 19. a 20. storočia. Tretím zreštaurovaným dielom je zobrazenie alegorickej postavy Poézie, ktoré je Sándyho kópiou podľa obrazu Rafaela.
Autorom reštaurátorských prác je Mgr. art. Miroslav Janšto z Vidinej. Reštaurovanie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia, ktorý je aj hlavným parterom projektu. Spolufinancovanie projektu bolo zabezpečené zo zdrojov Banskobystrického samosprávneho kraja.
Reštaurovanie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Reštaurovanie finančne podporil Banskobystrický samosprávny kraj.
Mgr. Angelika Kolár






























Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a