Autor už počas gymnaziálnych i vysokoškolských štúdií medicíny zbieral botanický materiál. Jeho herbár obsahoval 2 000 exemplárov rastlín. Vedomosti získaval samoštúdiom botaniky. V tom čase ešte neexistovala na území Slovenska botanika ako vedná disciplína, takže zároveň utváral odborné slovenské botanické názvoslovie. Knihu napísal v slovakizovanej češtine. Je výsledkom mnohoročného snaženia. Na 497 stranách obsahuje podrobný odborný popis 2 000 zozbieraných rastlín z územia Slovenska. Autor venoval dielo predovšetkým svojmu otcovi Samuelovi Reussovi, ale zároveň i celému svojmu milému slovenskému národu. Svojou odbornosťou je určené lekárom, hospodárom, lesníkom, záhradkárom, ale podľa slov autora: „Tímto způsobem ale i každý milovník a skaumatel s maudrými zákony božími se obeznámí, svůj cit krásy vzdělá a zešlechtí, ba i sama přírody věda svůj stánek upevní.“ Kniha bola vytlačená v roku 1853 v Banskej Štiavnici vo formáte 21 x 14 centimetrov. Viazaná je v jednoduchej väzbe s lepenkovými knižnými doskami potiahnutými mramorovaným papierom. Hoci bola vysoko hodnotená odborníkmi, o jej kúpu bol malý záujem. Možno i preto, že vyšla bez ilustrácií.
Gustáv (Maurícius) Reuss (1818 - 1861) bol synom revúckeho farára Samuela Reussa. Študoval na gymnáziu v Rožňave a na lýceách v Levoči a v Bratislave. Medicínu študoval v Pešti a vo Viedni. Stal sa lekárom v Miškovci, kde sa i oženil s Teréziou Šándorovou. Ich manželstvo bolo bezdetné. Po šesťročnom pobyte v Miškovci sa vrátil do rodnej Revúcej, stal sa mestským lekárom, neskôr banským lekárom Rimamuránskej železiarskej spoločnosti. Gustáv Reuss sa venoval i histórii, národopisu a po vzore svojho otca pokračoval v zbieraní ľudovej slovesnosti v Gemeri a Malohonte. Jeho práce zostali prevažne v rukopisoch. Trpel viacerými chorobami, na následky ktorých zomrel mladý, 43-ročný.
Samuel Reuss (1783 - 1852) bol významným a dlhoročným farárom evanjelickej cirkvi vo Veľkej Revúcej, administrátorom potisskej superintendencie a členom Učenej spoločnosti malohontskej. Zároveň bol slovenským národným buditeľom, historikom a etnografom, významným zberateľom slovenských ľudových rozprávok.
Mgr. Iveta Krnáčová
































Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Vytvorila základ pre prvú a najmodernejšiu papiereň v Uhorsku. V r. 1817 sa presťahovala s manželom do Slavošoviec, kde manžel získal od matky železný hámor. Rozhodla sa ho prebudovať na papierenský mlyn. Prvý hrubý baliaci papier vyrobila na jar 1818, neskôr začala vyrábať papier na písanie. Vďaka svojim schopnostiam odolávala konkurencii 14 papierenských mlynov na Gemeri a dostala sa na ich čelo. Venovala sa prieskumu trhu s sledovaniu noviniek z papierenskej oblasti v Nemecku a Holandsku. V r. 1840 začala s montážou prvého moderného papierenského stroja v Uhorsku. O rok na to rozbehla výrobu papiera. V r. 1844 zamestnávala 60-80 ľudí. Po jej smrti pokračovali v práci v rodinnom podniku jej dcéry a syn.
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.