Autor maľby Kornel Spányik sa narodil 29. októbra 1858 v Bratislave, pochádzal zo zemianskej rodiny z Domaníc. Maliarske vzdelanie získal na Viedenskej akadémii u Augusta Eisenmengera (1830 – 1907), študoval aj v Stuttgarte u Alexandra von Liezen-Mayera (1839 – 1898) a v Mníchove u Júliusa Bencúra (1844 – 1920). Pôsobil v Budapešti, vo Viedni a Bratislave, kde sa aktívne zapájal do činnosti Bratislavského umeleckého spolku (bol aj jeho predsedom). Zomrel 22. februára 1943 v Budapešti. Aj keď sa venoval rôznym žánrom, dominuje u neho portrétna tvorba, v ktorej používal uvoľnený maliarsky rukopis, sýtu farebnosť, ale aj zmysel pre detail. Bol ovplyvnený aj tzv. makartovským štýlom, ktorý sa vyznačoval zmyslom pre pátos, pompu a teatrálny efekt.
Autorom predlohy k tomuto portrétu bol Spányikov učiteľ Július Bencúr. V roku 1899, rok po smrti cisárovnej, dal cisár František Jozef I. namaľovať niekoľko portrétov svojej zosnulej manželky. Oslovil troch uhorských maliarov, aby zvečnili jeho „zbožňovaného anjela“ a portréty boli určené pre najbližšie dvorné dámy cisárovnej. Bencúrov obraz bol namaľovaný pre Idu Ferenczy, ktorá bola Alžbetinou predčítačkou. František Jozef pozorne sledoval vznik portrétu a takto o ňom písal svojej milenke Katharine Schrattnak „...o druhej som išiel k maliarovi Bencúrovi, aby som si pozrel portrét drahej zosnulej, ktorý maľuje z môjho poverenia pre Idu Ferenczy. Podaril sa mu veľmi dobre, každopádne, je to najlepší portrét cisárovnej aký bol namaľovaný. Postava je vynikajúca a omladená tvár sa veľmi podobá.“
Podľa Bencúrovej predlohy namaľoval Kornel Spányik portrét cisárovnej v roku 1901. Dielo bolo spolu s reprezentatívnym portrétom cisára Františka Jozefa I. umiestnené v slávnostnej zasadacej miestnosti Župného domu v Rimavskej Sobote. Oba portréty boli poškodené po páde rakúsko-uhorskej monarchie v roku 1918 a neskôr sa dostali do zbierkového fondu Gemersko-malohontského múzea.
Nepriaznivý stav obrazu si vyžiadal komplexné odborné reštaurovanie, ktoré zamedzilo ďalšej degradácii zbierkového predmetu a prinavrátilo jeho pôvodné výtvarno-estetické kvality. Autorkou reštaurátorských prác je Mgr. art. Andrea Ševčíková, členka Komory reštaurátorov na Slovensku.
Reštaurovanie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Mgr. Angelika Kolár



























Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a