V roku 1687 získal dištrikt okolo toku Rimavy severne od Rimavskej Soboty až po Tisovec samosprávnu autonómiu s centrom v Rimavskej Sobote. Prvé valné zhromaždenie stolice sa uskutočnilo 10. februára 1688. Vtedy na území dištriktu vznikli dva slúžnovské okresy, z ktorých jeden mal sídlo v Rimavskej Sobote a druhý v Rimavskom Brezove.
Malohontský dištrikt zanikol prvýkrát v roku 1786 počas panovania Jozefa II., kedy sa spojil s Gemerskou župou a vznikla prvá Gemersko-malohontská župa. Zlúčenie trvalo len do roku 1790. Po smrti panovníka sa obnovilo predchádzajúce verejno-správne zriadenie Malohontu a v centre Rimavskej Soboty postavili ďalší župný dom ako sídlo dištriktu. Nakoľko bolo spojenie žúp výhodné pre obidve strany, tak pre Gemer ako i pre Malohont, v roku 1803 vznikla takzvaná druhá éra spoločnej Gemersko–malohontskej župy, ktorá trvala až do roku 1922. Tým Malohont, ako samosprávny dištrikt, definitívne zanikol.
Kým druhé sídlo Malohontu, prestavané vo francúzskom štýle v roku 1798, patrí dodnes medzi najkrajšie budovy Hlavného námestia mesta Rimavská Sobota, prvý, najstarší župný dom Malohontu môžeme vidieť už len na starých pohľadniciach a ostáva pamiatkou len v spomienkach najstarších obyvateľov Rimavskej Soboty.
Prvý župný dom Malohontu, obyvateľmi časom nazývaný aj Kernov dom, stál na rohu dnešných ulíc Hatvaniho a Jánošíkovej. Budovu napriek tomu, že sa nachádzala v mestskej pamiatkovej zóne vlastníci nedobrovoľne opustili a počas socialistickej prestavby bola zbúraná v prospech výstavby bytového domu. Kamenný štít i železné balkónové zábradlie boli nájdené v asanovaných ruinách župného domu. V roku 1978 múzeum z priečelia prvého župného domu zachránilo kamenný erb Hontianskej župy, ktorý bol aj erbom Malohontu, ako aj časť železného zábradlia, ktoré dodnes tvoria súčasť vzácnej historickej zbierky múzea.
PhDr. Éva Kerényi, PhD.



























Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a