
Otvorená bola prvá expozícia Bansko-hutníckeho múzea v Rožňave s tematikou baníctva a hutníctva a množstvom mineralogických zbierok.

Pod názvom Mestské múzeum vzniklo v Rožňave múzeum mestského charakteru.

V priestoroch prízemia Mestského domu bola otvorená prvá expozícia Mestského múzea, prezentujúca písomnosti a predmety súvisiace s dejinami mesta a jej obyvateľov.

Mestské múzeum otvorilo de facto pre verejnosť v rádovom dome premonštrátov expozíciu sprístupnenú v roku 1931. Inštalované boli predmety predovšetkým historického a národopisného charakteru.

Po prestavaní pivničných priestorov objektu Františkinho chudobinca bola otvorená Expozícia banských pracovísk.
Pri príležitosti 100. výročia vzniku múzea bol založený Múzejný panteón venovaný významným osobnostiam rožňavského múzejníctva.

Počas Dňa a noci múzeí mala v máji premiéru banská koľajová železnička - súčasť zážitkového centra v areáli bansko-hutníckej expozície.

Banícke múzeum v Rožňave získalo pri príležitosti 110. výročia svojho založenia Cenu mesta Rožňava.

V apríli bol v areáli bansko-hutníckej expozícii otvorený okruh Banská doprava.
Ďalšie zaujímavé „dvojkové“ informácie
- Začiatkom 20. storočia pôsobili v Rožňave 2 múzeá – Bansko-hutnícke múzeum a Mestské múzeum.
- Počas fungovania Mestského múzea sa v úlohe riaditelia vystriedali 2 významné osobnosti – Dr. Rudolf Hazslinszky a Kálmán Tichy.
- Mestské múzeum v Rožňave otvorilo pre verejnosť počas obdobia svojho samostatného pôsobenie 2 stále expozície, v 2 rôznych budovách – v Mestskom dome a v rádovom dome premonštrátov.
- V roku 1940 sa dve spomínané rožňavské múzeá zlúčili, názov múzea bol stanovený na Rožňavské bansko-hutnícke a mestské múzeum
- 1. augusta 1943 bola otvorená prvá stála expozícia zjednoteného múzea. Delila sa na 2 časti: bansko-hutnícku a všeobecne historickú.
- V budove niekdajšieho Františkinho chudobinca sa dnes nachádzajú 2 expozície – Expozícia prírody Slovenského krasu a priľahlých oblastí a Expozícia banských pracovísk.
- V expozícii Čas pary sú vystavené 2 unikáty zo zbierkového fondu múzea – parný nákladný automobil Škoda Sentinel a parný cestný valec Aveling & Porter z roku 1883.
- Bývalý meštiansky dom v radovej zástavbe severnej časti historického námestia, ktorý múzeum získalo v roku 1984, mal od spomínaného roku 2 názvy – Expozícia výtvarného umenia a Galéria Baníckeho múzea v Rožňave.
- Vo svojom bohatom zbierkovom fonde eviduje múzeum 2 vzácne obrazy - technickú kópiu stredovekej tabuľovej maľby Metercia z roku 1513 a veľkorozmernú olejomaľbu Attilova smrť z roku 1883 od Ferenca Paczku.
- V správe Baníckeho múzea sú 2 účelové budovy - prvá účelová budova v strednej Európe postavená pre potreby banského a hutníckeho múzejníctva a účelová secesná stavba Andrássyho obrazárne v Krásnohorskom Podhradí.
- A na záver ...
- Riaditeľstvo Baníckeho múzea v Rožňave sídli v niekdajšej administratívnej budove Markovej manufaktúry na spracovanie kože z roku 1782. V prezenčných priestoroch objektu, ktoré získalo múzeum v roku 1977, boli inštalované 2 stále expozície – Expozícia robotníckeho a komunistického hnutia v Rožňavskom okrese a súčasná Historická expozícia – prezentačný múzejný depozitár.
- V roku 2022 si pripomíname 2 výročia 2 rožňavských múzeí – 120. výročie založenia Baníckeho múzea v Rožňave, k vzniku ktorého finančnými darmi prispeli aj 2 osobnosti – Františka a Dionýz Andrássyovci, a v rámci neho 110. výročie založenia Mestského múzea v Rožňave.
Sylvia Holečková, Banícke múzeum v Rožňave
Foto: Archív Baníckeho múzea v Rožňave


































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-