Otvorená bola prvá expozícia Bansko-hutníckeho múzea v Rožňave s tematikou baníctva a hutníctva a množstvom mineralogických zbierok.
Pod názvom Mestské múzeum vzniklo v Rožňave múzeum mestského charakteru.
V priestoroch prízemia Mestského domu bola otvorená prvá expozícia Mestského múzea, prezentujúca písomnosti a predmety súvisiace s dejinami mesta a jej obyvateľov.
Mestské múzeum otvorilo de facto pre verejnosť v rádovom dome premonštrátov expozíciu sprístupnenú v roku 1931. Inštalované boli predmety predovšetkým historického a národopisného charakteru.
Po prestavaní pivničných priestorov objektu Františkinho chudobinca bola otvorená Expozícia banských pracovísk.
Pri príležitosti 100. výročia vzniku múzea bol založený Múzejný panteón venovaný významným osobnostiam rožňavského múzejníctva.
Počas Dňa a noci múzeí mala v máji premiéru banská koľajová železnička - súčasť zážitkového centra v areáli bansko-hutníckej expozície.
Banícke múzeum v Rožňave získalo pri príležitosti 110. výročia svojho založenia Cenu mesta Rožňava.
V apríli bol v areáli bansko-hutníckej expozícii otvorený okruh Banská doprava.
Ďalšie zaujímavé „dvojkové“ informácie
- Začiatkom 20. storočia pôsobili v Rožňave 2 múzeá – Bansko-hutnícke múzeum a Mestské múzeum.
- Počas fungovania Mestského múzea sa v úlohe riaditelia vystriedali 2 významné osobnosti – Dr. Rudolf Hazslinszky a Kálmán Tichy.
- Mestské múzeum v Rožňave otvorilo pre verejnosť počas obdobia svojho samostatného pôsobenie 2 stále expozície, v 2 rôznych budovách – v Mestskom dome a v rádovom dome premonštrátov.
- V roku 1940 sa dve spomínané rožňavské múzeá zlúčili, názov múzea bol stanovený na Rožňavské bansko-hutnícke a mestské múzeum
- 1. augusta 1943 bola otvorená prvá stála expozícia zjednoteného múzea. Delila sa na 2 časti: bansko-hutnícku a všeobecne historickú.
- V budove niekdajšieho Františkinho chudobinca sa dnes nachádzajú 2 expozície – Expozícia prírody Slovenského krasu a priľahlých oblastí a Expozícia banských pracovísk.
- V expozícii Čas pary sú vystavené 2 unikáty zo zbierkového fondu múzea – parný nákladný automobil Škoda Sentinel a parný cestný valec Aveling & Porter z roku 1883.
- Bývalý meštiansky dom v radovej zástavbe severnej časti historického námestia, ktorý múzeum získalo v roku 1984, mal od spomínaného roku 2 názvy – Expozícia výtvarného umenia a Galéria Baníckeho múzea v Rožňave.
- Vo svojom bohatom zbierkovom fonde eviduje múzeum 2 vzácne obrazy - technickú kópiu stredovekej tabuľovej maľby Metercia z roku 1513 a veľkorozmernú olejomaľbu Attilova smrť z roku 1883 od Ferenca Paczku.
- V správe Baníckeho múzea sú 2 účelové budovy - prvá účelová budova v strednej Európe postavená pre potreby banského a hutníckeho múzejníctva a účelová secesná stavba Andrássyho obrazárne v Krásnohorskom Podhradí.
- A na záver ...
- Riaditeľstvo Baníckeho múzea v Rožňave sídli v niekdajšej administratívnej budove Markovej manufaktúry na spracovanie kože z roku 1782. V prezenčných priestoroch objektu, ktoré získalo múzeum v roku 1977, boli inštalované 2 stále expozície – Expozícia robotníckeho a komunistického hnutia v Rožňavskom okrese a súčasná Historická expozícia – prezentačný múzejný depozitár.
- V roku 2022 si pripomíname 2 výročia 2 rožňavských múzeí – 120. výročie založenia Baníckeho múzea v Rožňave, k vzniku ktorého finančnými darmi prispeli aj 2 osobnosti – Františka a Dionýz Andrássyovci, a v rámci neho 110. výročie založenia Mestského múzea v Rožňave.
Sylvia Holečková, Banícke múzeum v Rožňave
Foto: Archív Baníckeho múzea v Rožňave
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.