Na prelome storočí dámy stále trvali na nosení korzetu, ktorý slúžil nielen na zúženie pásu, ale zároveň znamenal začiatok dospelosti dievčat – podľa spoločenských pravidiel sa slušná žena nemohla objaviť mimo svojho domu bez korzetu. Secesia však uzavrela 19. storočie, ktoré sa usilovalo o nádheru odievania, a spustila racionálnu, funkcionalistickú módu 20. storočia. Až do začiatku prvej svetovej vojny sa dámske oblečenie postupne stávalo uvoľnenejším a komfortnejším, keďže aktívny životný štýl, práca a šport si od žien vyžadovali jednoduchší a voľnejší odev.
V 19. storočí sa dôsledne rozlišovali odevy, ktoré boli vhodné na rôzne udalosti. Okrem oblečenia, ktoré sa nosili doma, mali rôzne odevy na prijímanie hostí, na čaj a večeru, a nehovoriac o tých, ktoré sa nosili na banketoch, v salónoch alebo na promenádach.
Secesný štýl je najviac viditeľný na doplnkoch, ako sú rukavice, vejáre, tašky a slnečníky. Volániky a stužkové dekorácie nahradili perlové a flitrové ornamenty, takisto bohaté výšivky, secesné stuhy a množstvo čipiek. Nový štýl zdôrazňoval rastlinnú ornamentiku a pružnosť ženskej krásy.
Obľúbenými rastlinami secesie sú nádherné kosatce, makové kvety, púpavy, tulipány, ľalie a narcisy, ako aj hlbokomorské zvieratá, lietajúce vtáky a drobné článkonožce. Odevy a doplnky boli zdobené bohatými rastlinnými úponkami, zahnutými stonkami a listami.
Okrem slávnostných udalostí boli populárne aj športové aktivity, ktoré sa čoskoro stali dôležitou súčasťou spoločenského života. Rozšírila sa aj cyklistika, ktorá sa spájala hlavne s emancipáciou žien, alebo tenis, ktorý sa stal populárnou aktivitou nielen v mestách, ale aj na vidieku, ako sa dočítame v románe "Farby a roky" od Margity Kaffkovej.
Nosenie nohavíc pre ženy bolo povolené iba pri športe alebo herečkám na javisku. Nápad, že by sa nohavicové sukne mohli nosiť aj počas dňa, vyvolal verejné pobúrenie. Napríklad v roku 1911 boli dámy v nohavicových sukniach vypískané na ulici Lajosa Kossutha.
Pre dámy zvyknuté na korzety a krinolíny však boli vtedajšie plavky tiež veľmi neslušné a odvážne. Na pobreží a iných kúpeľných miestach sa používali kúpeľné vozy s cieľom, aby sa ženy vyhli zvedavým pohľadom mužov, a potom na pláži si dámy svoje telo zakrývali veľkým županom, neskôr tzv. opaľovacou košeľou.
Kurátorkou výstavy je Noémi Csepregi, muzeologička Umeleckopriemyselného múzea v Budapešti. Výstava je realizovaná s finančnou podporou NKA – Národného kultúrneho fondu Maďarska a Banskobystrického samosprávneho kraja, a môžete si ju pozrieť vo výstavných priestoroch Gemersko-malohontského múzea do 12. mája 2024. K výstave sme pripravili aj množstvo kreatívnych sprievodných aktivít a netradičných podujatí pre všetky vekové kategórie. Sledujte nás pozorne aj naďalej!
Srdečne Vás všetkých vítame!
Autorka tlačovej správy: Noémi Csepregi,
Umeleckopriemyselné múzeum v Budapešti
Preklad: Adrienn Tóth (Gemersko-malohontské múzeum)
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.