Vzácne a cenné pamiatky pokrývajú široké spektrum území od Severnej a Južnej Ameriky, cez Afriku, Áziu až po Oceániu. Aj keď nepoznáme mená darcov všetkých zbierkových predmetov a identita väčšiny z nich je neznáma, mnohé predmety odhaľujú cestovateľské zvyky a kozmopolitný pohľad gemersko-malohontskej aristokracie a mešťanov 19. a 20. storočia. Gróf Emanuel Andrássy svojimi cestami na Ďaleký východ reprezentuje cestovateľa, pre ktorého je charakteristický dobrodružný životný štýl šľachtica. Veľkostatkár István Süteő Munkácsi, ako právnik a statkár reprezentuje túžbu po turistike a cestovaní, ktoré boli v móde na prelome 19. a 20. storočia. Herečka Margita Maróthy-Gömöry stelesňuje únik do mystickej východnej náboženskej filozofie, ďalej chemického inžiniera Gedeona Tihaméra charakterizujú cesty za vedeckým výskumom a objavmi.
Výstava je prezentovaná netradičným, inovatívnym spôsobom. Vlnitá prenosná stena, symbolizujúca morské vlny s obrovskými cestovnými kuframi uprostred miestnosti evokuje pocit cestovania v čase. Výstavu sprevádza bohatý a kreatívny múzejno-pedagogický program pre rôzne vekové kategórie, od animačných programov cez oživenú históriu až po workshopy. Kurátorkou výstavy je riaditeľka múzea, Éva Kerényi, ktorá je zároveň aj autorkou dvojjazyčného slovensko-maďarského katalógu k výstave s názvom Od Ameriky po Japonsko, ktorá bola vydaná v roku 2022 s finančnou podporou KULTMINOR – Fondu na podporu kultúry národnostných menšín.
Dátum a čas podujatia: 9. máj 2024, 16.00 hod. v priestoroch GMM
PhDr. Éva Kerényi, PhD.
Základné vzdelanie získala v Revúcej vo Vychovávacom dievčenskom ústave, ktorý založil jej otec. Za krajčírku sa učila v Banskej Bystrici, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy. V r. 1889 – 1899 majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej. Potom žila v chorvátskom Iloku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky, bola ochotnícka herečka, činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických úvah, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch. V roku 1979 vydalo Vydavateľstvo Osveta v Martine autobiografickú publikáciu: Ormisová M. – Ormis Ján Vladimír: Marína Ormisová spomína. -MM-
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. -MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v
Študoval na gymnáziu v Dobšinej a v Gemeri, na lýceu v Bratislave a na univerzite v Jene. Bol profesorom kežmarského gymnázia, pôsobil ako evanjelický farár vo Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. -MM-