Riaditeľ Hazslinszky a celá skupina nadšencov postupovali v múzejnej práci na svoju dobu veľmi progresívne. Pozornosť sústredili na cechovú a remeselnícku výrobu, vrátane k nej sa viažucich písomností a na predmety súvisiace s dejinami mesta a okolia a jeho obyvateľov. Do zbierok múzea sa dostal pomerne veľký počet pozostalostí významných osobností (aj nadregionálneho významu), čo umocňuje dôležitosť a významné postavenie Mestského múzea. Hazslinszky v rokoch 1912 – 1914 svojou prácou, neúnavným úsilím o rast zbierkového fondu a vďaka darom od občanov mesta položil základy bohatého fondu Mestského múzea a základy zbierkotvornej činnosti pre ďalšiu rozvíjajúcu sa muzeálnu činnosť v Rožňave. Výraznou mierou prispel k rozvoju rožňavského múzejníctva. V historickom fonde Baníckeho múzea v Rožňave dnes evidujeme fotografie, rukopisy, denník a album výstrižkov novinových článkov Hazslinszkého.
Rudolf Hazslinszky zomrel 19. septembra 1914 v Rožňave. Pochovaný je na rožňavskom mestskom cintoríne. V týchto dňoch si pripomíname 110. výročie jeho úmrtia.
Dr. Rudolf Hazslinszky, historik, profesor, publicista, novinár, muzeológ, spoluzakladateľ a prvý riaditeľ Mestského múzea v Rožňave, sa narodil 4. decembra 1869 v Prešove. Vo svojom rodnom meste ukončil gymnázium, v Budapešti vyštudoval históriu a archívnictvo. V roku 1894 získal titul doktor filozofických vied. Pôsobil ako stredoškolský profesor na gymnáziách v Prešove, Békešskej Čabe, Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a od roku 1898 na evanjelickom gymnáziu v Rožňave, kde okrem histórie a zemepisu vyučoval aj jazyky – latinčinu, maďarský jazyk a literatúru a gréčtinu. Mimoriadne aktívny bol v publikačnej činnosti. Vo svojich vedeckých prácach sa venoval predovšetkým starším dejinám Uhorska. V rokoch 1902 – 1903 pracoval ako redaktor novín Sajó Vidék, neskôr v rokoch 1906 – 1910 bol šéfredaktorom týždenníka Rozsnyói Híradó. Je autorom prvého sprievodcu Rožňavou a okolím pod názvom Kalauz Rozsnyó és vidéke számára vydaného v roku 1910 vo vydavateľstve Józsefa Fuchsa v Rožňave.
19. septembra 2024 si zároveň pripomíname 115. výročie narodenia prvého povojnového riaditeľa rožňavského múzea Ladislava (László) Adalberta Aranya (1909 – 1967), známeho aj pod pseudonymom Anzelm. Múzeum, ktorého osud značne poznačila 2. svetová vojna, obnovilo svoju činnosť v roku 1956 pod názvom Okresné múzeum v Rožňave. Objektu bolo prinavrátené pôvodné poslanie a 13. mája 1956 bola pod vedením riaditeľa Aranya otvorená prvá povojnová expozícia, zameraná na históriu baníctva a hutníctva Gemera. Arany zároveň zaviedol novú prírastkovú knihu múzea, ktorá je vedená dodnes.
Ladislav Adalbert Arany pôsobil vo funkcii riaditeľa múzea do roku 1958. Bol zároveň jazykovedcom, pedagógom, etnografom, muzeológom, organizátorom aktívu spolupracovníkov múzea a členom vlastivedného krúžku pri Okresnom múzeu v Rožňave.
Zomrel 13. októbra v Rožňave. Pochovaný je na mestskom cintoríne v Rožňave.
Rudolf Hazslinszky a Ladislav Adalbert Arany počas svojho života významnou mierou prispeli k šíreniu dobrého mena rožňavského múzejníctva a dosiahli mimoriadne pracovné výsledky. Svoje miesto našli v Múzejnom panteóne, ktorý bol založený v roku 2002 pri príležitosti 100. výročia založenia Baníckeho múzea v Rožňave.
Sylvia Holečková, Banícke múzeum v Rožňave
Zdroje:
TÖKÖLY, G. Ki kicsoda Rozsnyón. Somorja : MÉRY RATIO, 1999. 447 s.
A rozsnyói muzeum állománya. In: Rozsnyói Híradó. 1912, roč. 35, č. 51, s. 4.
MV SR, ŠA v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava, fond MsNV v Rožňave, Kronika mesta Rožňava
Banícke múzeum v Rožňave, zbierkový fond História I
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
https://www.majgemer.sk/gemer/kultura/220/muzea/12757/pripominame-si-110-vyrocie-umrtia-dr-rudolfa-rezso-hazslinszkeho-vyznamnej-osobnosti-roznavskeho-muzejnictva#sigProGalleria1ecbffba9e
Foto: Archív BM
1. Portrét Dr. Rudolfa Hazslinszkého, H-1351
2. Dr. R. Hazslinszky s rodinou, 1911. Fotografia, H-1345
3. Dr. R. Hazslinszky, jar 1914. Fotografia, H-1344
4. Album výstrižkov článkov R. Hazslinszkého, H-1342
5. Hrob R. Hazslinszkého na mestskom cintoríne v Rožňave
6. L. A. Arany začiatkom 40. rokov 20. storočia

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-